Je štvrtok, jedna hodina popoludní. Neďaleko centra, asi 15 minút chôdze, v jednej z bočných ulíc na ľavom brehu rieky Liffey, vchádzam do obyčajnej, neturisticky vyzerajúcej krčmy. Je tu celkom plno. A ticho ako na Slovensku. Chlapi, priemerný vek tesne pod 70 a jedna žena, ktorá sa nápadne podobá na sira Alexa Fergussona. Pozdravím sa a prisadnem k baru. Číta sa bulvár, pije guiness za 4 eurá. Prihováram sa mužovi vedľa mňa, nie je mu do reči, len krčí plecami. Zaujmem však pivára po jeho pravej ruke, odloží noviny a ochotne začne hovoriť. Päťdesiatnik, okrúhla tvár, silný domáci akcent, zlaté okuliare. Keby nemal výrazné tetovanie na ruke a opitý pohľad, povedali by ste, že by mohol byť aj učiteľom na strednej škole. „Minule som hlasoval nie, teraz poviem to isté,“ začína a objedná si ďalšie pivo. „To nie je zmluva pre mňa alebo pre teba, my ich nezaujímame, ide len o biznis a všetkých tých ľudí v kravatách. A ako si hlasoval ty?“ pýta sa ma. „Nehlasoval som, za mňa rozhodli naši politici,“ odpovedám. „Vidíš, to je ono.“ Oslovujem krčmára. „No means no,“ hovorí ďalší euroskeptik. O dôvodoch sa mu špekulovať nechce. „Prekážajú mi ľudia, čo ani nevedia, o čom tá zmluva je, a bijú sa do pŕs, že musíme byť za,“ pokračuje učiteľ. „Pritom ide o našu suverenitu, mzdy a bohatí nás chcú zas dostať, na Slovensku je to to isté, nie?“ Neisto kývnem hlavou a ticho preruší krčmár, ktorý pustí nahlas správy. Predtým, než odídem, sa začítam do denníka Irish Daily Mirror, ktorý našiel 27 dôvodov, prečo zajtra hlasovať za: 27 európskych modeliek, Slovensko zastupuje Adriana Sklenaříková. Ešteže tak.
Michal z Dubnice pracuje v Dubline už vyše dvoch rokov, darí sa mu a večer mi ukazuje svoj podnik. Kamarátky Vanda a Saša nás čakajú v hlavnej časti, my prechádzame do vedľajšej krčmy iba pre pánov. Vstúpime, sadneme si k pultu a objednávame domácu whisky, čo nie je na export. Je tu ticho, samá privilegovaná spoločnosť. „Mám to tu rád,“ hovorí mi asi 60-ročný Ír v baloniaku, s klobúkom a pohárom rozpitého guinessa na stole. „Ešte neviem, ako budem hlasovať, minule som bol proti, ale teraz neviem, rozhodnem sa zajtra,“ hovorí tichým hlasom. Pýta sa na môj názor, dáme sa do reči a začne sa sťažovať na vládu. „Hovoria, že komisár nám ostane a tie reči o znížení minimálnej mzdy z vyše 8,5 na 1,84 eura sú vraj lži. Čo si myslia o Lisabone Slováci?“ Usmejem sa a zjavne ho prekvapím: „Nezaujímajú sa, ani nevedia, čo to je.“ Krčmár mi ponúkne k ostrej whisky pohár vody, ale politizovať sa mu nechce. „Asi budem proti, tak ako minule,“ precedí pomedzi zuby a odíde. Chvíľu ešte debatujeme o národnej hrdosti, biznismenoch Ganleym a O´Learym, ktorí boli aktívnejší ako politici a, samozrejme, o guinesse. Zhodneme sa, že toto 250-ročné pivo asi Lisabonskú zmluvu prežije, a odchádzame.
Aby bol výskum vyváženejší, zamierim do centra mesta. Neďaleko Trinity College a Starbucks Coffee ma v nenápadnej uličke zaujme krčma, pred ktorou horia fakle. V bare sedí partia tridsiatnikov, vyzerajú ako kolektív z práce, nejakí turisti a z reproduktorov hučí What´s the frequency, Kenneth? od REM. Guiness je trochu drahší, jeden z barmanov sedí za notebookom, prostredie viditeľne naladené na inej frekvencii. „Nezaujíma ma to,“ hovorí jeden z nich. Bude však hlasovať za, veď za je celá Európa a Írsko by malo v EÚ ostať. Diskutovať o politike tu však nemá zmysel, výskum sa skončil.
Zdá sa, že oponenti zmluvy majú silnejšie zázemie v tradičných írskych krčmách. Centrum sa hlási k Bruselu, periféria k skeptikom. A mne príjemne horký guiness jednoznačne viac chutil na periférii.
.jd
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.