V zelenom Iráne

Zatiaľ netuším nič o tom, aký význam má zelená farba pre súčasné dianie v Iráne.

Do Iránu sme prileteli s kamarátkou 12. júna - v deň konania prezidentských volieb. V čase našej návštevy bol Teherán zelenší než zvyčajne. Túto farbu si vybral opozičný prezidentský kandidát Músaví za farbu kampane, preto mu mnohí ľudia vyjadrovali podporu nosením nenápadných zelených stužiek či náramkov. V galantériách boli všetky zelené látky, gombíky či iné predmety beznádejne vypredané. Aj hodnota mojich zelených hodiniek stúpla. Objektívne informácie o povolebnom dianí bolo priamo v krajine ťažké získať. Zahraničným novinárom zrušili akreditácie, mnohé svetové internetové spravodajské stránky boli blokované, internet spomalený a iránske mobilné siete takmer nefungovali, aby ľudia medzi sebou nemohli komunikovať a dohovárať sa o povolebných protestoch. Pri spojení s domovom ma zachránila česká simkarta, ktorú som si pribalila na cestu pre prípad, že by môj slovenský operátor v Iráne zlyhal, čo sa aj stalo. 

Ak si aj vláda neželala prítomnosť mnohých cudzincov v štáte, ľudia, s ktorými som sa stretla, mi to nedávali pocítiť. „Hello Mrs., welcome to Iran,“ vítali nás a zvedavo sa pýtali, odkiaľ sme. Tí s viac než dvadsaťslovnou anglickou slovnou zásobou sa hneď so záujmom vypytovali na náš vek, rodinu, na to, ako vidíme politický vývoj v krajine. Rýchlo sme si iránsky konverzačný štýl osvojili a bez okolkov sme sa spolu s kamarátkou pýtali na všetko, čo nás zaujímalo. Alebo aspoň sme sa o to pokúšali rukami-nohami a s pomocou základov perzštiny a anglických slov.

Hoci školopovinná iránska mládež sa učí dva cudzie jazyky – 5 rokov arabčinu a 6 rokov angličtinu –, natrafiť v Iráne na niekoho s komunikatívnou angličtinou je skôr vzácnosť. Na nás sa však perzština lepila oveľa ľahšie, než som sa ešte na Slovensku nádejala, a tak sme ku koncu pobytu záležitosti ako jednoduchý nákup či dojednanie taxíka hrdo vybavovali bez angličtiny.

Zaujímavou témou je v Iráne Amerika. Často sa nás na ňu pýtali, a hoci je v Teheráne na budove bývalej americkej ambasády aj bežných múroch stále dosť protiamerických nápisov a kresieb, mala som pocit, že sú staré a všeobecný postoj Iráncov voči Amerike neodzrkadľujú. Na niektoré americké praktiky pozerajú kriticky, mnohé úspechy USA však obdivujú.  Ktovie, ako by Iránci prijali amerického turistu, rozmýšľala som. Žiadneho Američana (a ani iného Európana okrem nás) sme však nestretli. 

Najväčšiu radosť som mala z náhodných konverzácii. To, že sme boli dve ženy na cestách, sa ukázalo ako výhoda. Bez rozpakov nás oslovovali muži aj ženy, starší aj mladí, čo by sa pravdepodobne nestalo, ak by som cestovala v sprievode muža. Myslím, že cestovanie po Iráne je pre ženu z hľadiska bezpečnosti porovnateľné s cestovaním po Európe, ak nie bezpečnejšie. Aj presun cez veľké iránske územie môže byť prekvapujúco pohodlný. Odskúšali sme si leteckú, no väčšinou autobusovú dopravu a v mestách sme využívali taxíky či metro. Oproti slovenskej sieti autobusových liniek sú iránske autobusy vybavené luxusne, a to najmä vďaka veľkej konkurencii autobusových spoločností. Na dlhú jazdu klimatizovaným autobusom s koženými kreslami a perzskými kobercami pod nohami sme sa dokonca tešili. Približne sedem hodín tohto „veľkopanského“ zážitku spolu s občerstvením a nápojom vyšlo na osobu necelých 6 eur.

Samozrejme, že sme sa museli podvoliť miestnym pravidlám obliekania. Ani doma nepatrím k veľmi sporo odievaným ženám, no počas výberu garderóby pred vycestovaním mi väčšina šatníka pripadala pre pobyt v Iráne akási „nemravná“. Hľadať vhodný odev v bratislavských obchodoch v rozbehnutej letnej sezóne bolo zabíjaním času. Nakoniec to predsa len nebolo také tragické. Hoci na oblečenie cudziniek sa hľadí o čosi tolerantnejšie, všetky ženy v Iráne musia byť od hlavy po členky zahalené. Je povinnosť nosiť hidžáb, striktný výklad tohto zákona však dodržujú len skutočne konzervatívne Iránky, prípadne tie, od ktorých to vyžaduje ich zamestnanie či štúdium.

Častejšie než ženy v dlhých čiernych čádoroch, ktorým nevykúka ani vlások na hlave, sme vo veľkých mestách stretávali Iránky, v obyčajných, nie príliš úzkych nohaviciach. Nad nimi nosili tzv. manto (ľahký kabátik s dlhými rukávmi, siahajúci do polovice stehien). Na hlave mali prehodený tmavý alebo pestrofarebný šál, či uviazanú šatku. Často tak ležérne, až sa zdalo, že sa už-už zošmykne. Iránske manto sme si kúpili hneď aj my, aby sme pôsobili aspoň o čosi nenápadnejšie. Trvalo nám však hodnú chvíľu, kým sme obchod s kabátikmi, čádormi a nefalšovaným iránskym oblečením našli. Len čo totiž miestne ženy prídu domov, väčšinou zobliekajú nepohodlný odev a volia pohodlnejšie oblečenie, aké by sa mohlo nachádzať aj v šatníku ktorejkoľvek Európanky. Mnoho obchodov s textilom vyzerá preto v Iráne na nerozoznanie od tých slovenských – alebo čínskych.

Dámske šatky sa však predávajú všade. Pod šatkami je Iránkam vidno dôkladne upravené vlasy, niekedy priam umelecké diela, a ich tváre svietia nie vždy striedmym mejkapom. Ani muži v starostlivosti o zovňajšok za ženami veľmi nezaostávajú. Na uliciach vídať mladíkov s účesmi à la Elvis, a mnohí, podobne ako ženy, využívajú služby plastickej chirurgie. Len v samotnom Teheráne sa uživí vraj okolo tritisíc plastických chirurgov. Iránky z vyššej spoločenskej vrstvy, a čoraz častejšie aj muži, si dávajú chirurgicky upravovať najmä nosy, aby boli menšie, a teda podľa nich krajšie, európskejšie. U žien, kde tvár je v podstate jedinou viditeľnou časťou tela, som to akosi dokázala prijať. Ale na to, že najmä v uliciach Teheránu vídam mužov s nosom oblepeným náplasťou (jasný znak toho, že majú za sebou chirurgický zákrok), som si do konca pobytu nezvykla.

Pre niekoho je azda prekvapivé, že postoj Iráncov k ich oficiálnemu štátnemu náboženstvu je zväčša chladný. Podľa dostupných informácií mešitu navštevuje každý piatok asi len 10 percent ľudí, no mnohí sa vraj modlia aspoň doma v súkromí. Vo štvrtiach severného Teheránu, ktoré sú najbohatšou lokalitou Iránu, sme mešitu dokonca za celý čas neuzreli a azán (zvolávanie na modlitbu), ktorý je bežné počuť v moslimských krajinách, ani nezačuli.

Iránsku diaspóru vo svete údajne tvoria až 4 milióny Iráncov, z veľkej časti ide o imigrantov z obdobia po islamskej revolúcii v roku 1979, najviac z nich žije v USA. V osemdesiatych rokoch zažil Irán veľkú populačnú explóziu a dnes tvoria viac ako dve tretiny iránskeho obyvateľstva mladí ľudia do 30 rokov. Iránska mládež je vo všeobecnosti veľmi vzdelaná, možnosti pre zamestnanie sú však mizivé a mladí ľudia bez reálnej perspektívy sú z tejto situácie zúfalí. Nečudo, že Irán vykazuje štatisticky jeden z najväčších únikov mozgov spomedzi rozvojových krajín sveta a Iránci zároveň patria k navzdelanejším imigrantom vôbec.

Irán sme opúšťali za hlbokej depresie spoločnosti. Vládna moc na čele s oficiálnym prezidentským víťazom ostro potláčala protesty prívržencov opozície a jej údajne porazeného vodcu Músavího. Zatýkanie, mučenie i popravy sú v tejto krajine stále bežným dôsledkom toho, ak niekto vyjadrí odlišný názor. Najmä so študentmi univerzít zaobchádzala štátna moc brutálne. Správy, ktoré sa v Iráne šepkali o vtrhnutiach príslušníkov militantnej dobrovoľníckej skupiny Basidž do študentských internátov a o násilnom zaobchádzaní s nimi, nám naháňali zimomriavky. Posledný večer v Iráne sme s kamarátkou vyšli na strechu nášho paneláku a započúvali sme sa do zúfalých výkrikov „Allahu akbar“ a „Marg bar diktator“ („Boh je veľký“ a „Smrť diktátorovi“), mocne sa rozliehajúcich celým Teheránom. Jeden z posledných spôsobov, ktorý smutným Iráncom zostal na vyjadrenie ich nespokojnosti. Beznádej ľudí okolo nás, volajúcich z balkónov a striech, bola preukrutná. Nemohli sme tam len ticho stáť. A tak sme začali kričať s nimi.