Odhady o konci krízy sú rôzne a neveľmi spoľahlivé. Niekto tvrdí, že najhoršie je za nami, akciové trhy sa oživujú, takže bude už len lepšie, ale iní varujú, že bude aj horšie. Skeptici sú napríklad susedia Česi. Ich úradnícky premiér Fischer, ktorému sú voľby dosť ukradnuté, si myslí, že hospodárska kríza na české domácnosti ešte len dopadne.
Odhady a prognózy politikov, ekonómov či analytikov sa však už berú oveľa menej vážne po tom, čo takmer nikto z relevantných ľudí nevaroval pred krízou. Dôveryhodnosť elít v tomto smere prudko poklesla, a tak sa zrejme aj Fico musí viac spoliehať na vlastnú intuíciu – a trošku možno aj na svojho ministra Počiatka. Jeho ministerstvo pri zostavovaní štátneho rozpočtu vyšlo z predpokladu, že dno krízy bude na prelome rokov 2009 a 2010. Nezamestnanosť však dosiahne svoje dno až vo volebnom roku 2010. Táto prognóza musela Roberta Fica – človeka túžiaceho po moci a mocou stále nenabaženého – prinajmenšom znepokojiť. Nie div, že teraz na všetku kritiku reaguje ešte nervóznejšie ako inokedy. Úsmev z jeho tváre už celkom vymizol.
Ale to nerobí dobre. Úsmev a pokoj vodcu budú teraz voliči potrebovať. Ani v čase veľkej hospodárskej krízy v USA neboli prezidentské voľby tak celkom o hospodárskych stratégiách a o odvahe zadlžovať štát. V predvolebnej kampani hovorili obaja kandidáti – Hoover i Roosevelt – dosť podobné veci o štátnych zásahoch, silnejšej regulácii trhu či o plánovanej ekonomike, ale podľa historika Paula Johnsona vyhral voľby úsmev. Kým Hoover čoraz viac soptil, zúril a vyrábal si zoznamy nepriateľov, Roosevelt priniesol do kampane úsmev, uvoľnenosť a volebnú pesničku Zase sú tu šťastné časy.
Robert Fico však asi nemá náladu na rozdávanie úsmevov, radšej sa spolieha na rozdávanie podpôr, dotácií či sociálnych dávok, ktoré sa začali zvyšovať už v septembri.
Väčšie peniaze do sociálnych dávok bude treba určite naliať aj na jar, aby sa vyriešil prudký pád životnej úrovne ľudí, ktorí prídu o prácu teraz na jeseň – a na jar už budú nezamestnaní viac ako šesť mesiacov. Po polročnom živote z pomerne slušnej podpory v nezamestnanosti (50 percent priemernej mesačnej mzdy v poslednom zamestnaní), prejdú títo ľudia na oveľa diétnejšie dávky v hmotnej núdzi. To by znamenalo, že veľa voličov spadne do pasce chudoby práve v čase pred voľbami, čo si Smer ako ľavicová strana nemôže dovoliť. Lehota vyplácania podpory sa určite bude predlžovať.
Paradoxné je, že po predĺžení polročnej lehoty vyplácania podpory v nezamestnanosti na jeden rok volá už dlhšie intenzívne Ivan Mikloš. Jeho návrh však teraz v parlamente neprešiel. Nemohol, s touto iniciatívou predsa musí prísť premiér a v termíne, ktorý bude bližšie k voľbám, aby si nezamestnaní pamätali, kto im prilepšil na živobytie.
Napokon, štátny dlh je pre voliča celkom fiktívna záležitosť, jeho výšku si nespája priamo so svojím životom. Viac bude počúvať na témy ako nové pracovné miesta, silnejšie práva zamestnancov, vyššie zdanenie bohatých.
Niet pochýb, že Robert Fico sa nebude spoliehať len na tradičnú nechuť voličov prepriahať v krízových časoch. Bude robiť všetko pre to, aby ho volič videl ako vodcu, ktorý sa nebojí odvážne míňať štátne peniaze, aby nás vytiahol z dna krízy. Škoda. Ak už chce za každú cenu vyhrať voľby, krajine by viac prospelo, keby stavil viac na úsmev a nejakú optimistickú volebnú pesničku.
.eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.