Dan Brown a murári

„Čo ďalej?” spýtal sa možno sám seba a následne svojho vydavateľa (a možno aj svojho účtovníka) po fenomenálnom komerčnom úspechu Da Vinciho kódu americký bestsellerista Dan Brown. Mal dve možnosti: buď odísť na predčasný dôchodok a užívať si poctivo zarobené peniaze, alebo napísať ďalší triler. Keďže má iba 45 rokov, teší sa dobrému zdraviu a vylihovanie na pláži ho zrejme neláka, zvolil si druhú možnosť. Celkom mu rozumieme – mohol totiž napísať hocičo a úspech má zaručený. Stačí, ak vytvorí aspoň trochu napínavý príbeh, prenesie z predchádzajúcich dvoch románov hlavného hrdinu a nechá ho odhaľovať tajomstvá nejakej atraktívnej sekty alebo tajomnej spoločnosti, pričom v čitateľovi posilní presvedčenie o tom, že svet ja riadený niekým či niečím, čo je skryté v mystickom šere kdesi pod povrchom. 

Dan Brown teda napísal knihu The Lost Symbol čiže Stratený symbol. Ak sme po prečítaní Anjelov a démonov či Da Vinciho kódu konštatovali, že napriek všetkej prostote a povrchnosti je pán Brown šikovný trilerista, po strávení najnovšieho opusu sa to už povedať nedá. Ide totiž o schématicky vymyslenú a zle napísanú knihu, ktorá sa dokáže podkopať aj popod latku literárneho popového gýča položenú na zem.

Kniha sa začína bizarne. Autor nás oboznamuje s „faktom”. Hoci je nadpis v jednotnom čísle, v skutočnosti ide o tri fakty: prvý sa týka údajne tajného dokumentu, zamknutého v sejfe riaditeľa CIA (ak je tajný, tak skadiaľ o ňom autor vie?), obsahujúceho (určite strategicky dôležitú!) informáciu o tom, že kdesi v podzemí („out there somewhere”) je skryrý „tajný portál”. Druhým Brownovým faktom je to, že organizácie spomínané v knihe, teda hlavne Slobodomurári a „Inštitút noetických vied”, skutočne existujú. Tretie autorské uistenie sa týka „rituálov, vedy, umeleckých diel a architektúry”, ktoré sú v knihe opisované. Môžeme si vydýchnuť: tiež existujú.

Vyzbrojení týmito užitočnými informáciami sa čitateľ môže zahryznúť do 500-stranovej knihy bez toho, aby mu hrozilo nebezpečné miešanie skutočnosti a fikcie. Najprv sa ocitá na slobodomurárskom iniciačnom rituále. Hrozivo temná miestnosť dekorovaná vybielenými hnátmi, fiktívna poprava obesením, po nej prísaha a nakoniec konzumácia červeného vína z ľudskej lebky (starej a čistej – veď nejde o horor, ale o poptriler). Mladý muž vstupuje do najvyššieho, tridsiateho tretieho murárskeho rádu. 

Aby nás autor zbytočne nenapínal a svoj prostoduchý príbeh ničím nezahmlieval, hneď na prvej strane sa dozvieme, že tento nový majster je zlosyn a podvodník, ktorý svojich ničnetušiacich bratov v lóži zákerne podvádza. Amatérskym filmovým strihom sa presunieme do Bostonu, kde sa na zvuk zvoniaceho telefónu prebúdza Robert Langdon, Brownovým čitateľom dobre známy „symbolológ” (ktovie, prečo nie semiotik – asi preto, lebo to neznie dostatočne tajomne). Volá ho asistent starého priateľa Petra Solomona. Peter ho vraj prosí, aby prišiel okamžite do Washingtonu DC a predniesol prednášku v Smithsonian Institute, ktorého je Peter riaditeľom. Súkromné lietadlo ho bude čakať na bostonskom letisku. Naivný, a ako neskôr zistíme vyslovene prostoduchý symbolológ pozvanie prijíma a o pár hodín už sedí v lietadle (a vo vnútornom monológu nám povie všetko, čo potrebujeme vedieť o priateľovi Solomonovi). 

Chudák Langdon sadol na lep falošnému slobodomurárovi a násilníckemu mizantropovi Mal'akhovi, ktorý sa chce od neho dozvedieť veľké, vlastne úplne najväčšie tajomstvo... 

Prezrádzať čokoľvek viac zo Strateného symbolu by znamenalo obrať potenciálneho čitateľa o to jediné, čo v knihe je – o svižný, miestami napínavý, raz či dvakrát aj celkom prekvapivý, no ináč beznádejne prefabrikovaný a naprosto predvídateľný príbeh. Ostaňme len pri konštatovaní, že Dan Brown do príbehu vložil komerčne lákave ingrediencie, aj ich trochu premiešal, no potom svoj lektvar zabudol uvariť, a tak zostáva nechutne vlažný. Ústrednou témou románu sú Slobodomurári a významná rola, akú hrali v histórii USA. Áno, murárom bol George Washington a niekoľko ďalších prezidentov a vo viacerých washingotnských budovách možno nájsť symboly tohto bratstva. Spoznávame murársku históriu a rituály, zisťujeme, že ide o celkom sympatickú organizáciu, v ktorej je popredný vedec spolu s anglikánskym kňazom, viacerými senátormi, úspešnými biznismenmi a (kto by to povedal!) s ľuďmi z vedenia CIA. 

Už nejde o ovládnutie sveta Iluminátmi z Anjelov a démonov, ani o utajenie sexuálneho života Ježiša Krista, o ktorý sa márne pokúšalo Opus Dei v Da Vinciho kóde. Dan Brown „zmäkol” a ponúka nám iba ľahučkú, všetko objímajúcu, priateľskú a tolerantnú spiritualitu, ktorá si váži kresťanstvo (a všetky ostatné náboženstvá), oceňuje mystiku, no pritom je pevne zakorenená v modernej vede. Teda lepšie povedané v „noetickej vede”, ktorá skúma také veci, akými sú napríklad hmotnosť duše či (fyzická) sila myšlienky. Práve týmito vecami sa zaoberá sympatická a geniálna Katherine Solomon (Petrova sestra) v špeciálnom laboratóriu, ktorého zariadenie by určite pobavilo kolegu Martina Mojžiša. 

Hlavným hrdinom je symbolológ Langdon, ktorý síce preukazuje veľkú odvahu a wikipedické znalosti celého ľudského poznania, no napriek tomu mu nesmierne pomaly zapaľuje. Nie je to však jeho vina. Môže za to jeho autor, ktorý ho stavia do naivne rozostavených kulís (väčšinou v podzemných labyrintoch). Pritom naňho nastražil komiksovo ploché postavy, vytvorené s minimom fantázie (agentka CIA Inoue Sato s jazvou na krku, popletený architekt Bellamy alebo kňaz-murár Galloway a zopár ďalších), ktoré akoby trpeli sociálnou idióciou: nedokážu normálne komunikovať. 

Kniha plynie v ľahučkom tempe. Hoci má 500 strán, v skutočnosti pozostáva z krátkych kapitoliek, takže čítať ju, našťastie, možno pomerne rýchlo. Zarážajúca je popisnosť, ustavične opakované klišé a polopatistické vnútorné dialógy. Ako keby autor písal pre pologramotných čitateľov, ktorí nevedia, ako naložiť aj s tou najjednoduchšou literatúrou. Hoci žánrovo ide o konšpiračný triler, porovnanie s dielami Michaela Crichtona či Toma Clancyho nie je možné. Oni sú totiž spisovatelia, Brown napriek komerčným úspechom akoby nezvládal ani základy remesla. Oni vytvárajú komplikované zápletky, ktoré človeka vtiahnu do deja tak, že knihu nedokáže pustiť z rúk, Brownove príbehy nezaujmú ani neprekvapia. Ich postavy dokážete milovať a nenávidieť, na Brownove zabudnete hneď po zatvorení knihy. 

Prečo teda toľko ľudí Browna číta? Asi preto, lebo je to gýč, ktorý sa tvári ako literatúra. Je to fikcia bez fantázie pomiešaná so skutočnosťou, akú by mnohí ľudia chceli vidieť (duša má hmotnosť, ľudia sú dobrí, veda všetko vyrieši, náboženstvo je príjemný pocit). Alebo preto, lebo kladie na svojich čitateľov akurátne nároky: tí, ktorí nerozumejú Rushdiemu, tí, ktorým sa zdá Harry Potter príliš hĺbavý, Pán prsteňov príliš fantastický a Grisham príliš dlhý, tak tí všetci Stratený symbol Dana Browna ocenia. Je to komerčný produkt so silným marketingom, sladkastou chuťou, ktorý neurazí ani neuškodí. A samozrejme, ani nezahasí smäd. Ako kokakola. 

Dan Brown údajne písal Stratený symbol dlhých päť rokov. Jeho čítanie trvá dva-tri dni. Je to však stratený čas.