Náš blízky východ

Foyer hotela Ali Baba, centrum Humenného, koniec septembra. Na druhý deň po skončení Ramadánu, posvätného mesiaca moslimov, je v hotelovej reštaurácii  prestreté, v zaplnenom priestore počuť nezrozumiteľnú vravu. Dva autobusy priviezli z humenského záchytného tábora Migračného úradu Ministerstva vnútra SR na obed necelú stovku palestínskych utečencov. Slávnosť Al Iftár organizuje miestna samospráva a Veľvyslanectvo štátu Palestína na Slovensku. Keď jeho tlačový tajomník Souheil Ghannam zistí, že pred ním stojí reportér časopisu .týždeň, pohotovo obviní celú redakciu z toho, že sme proamerickí, platení z izraelských peňazí. Pekný začiatok reportáže o ľuďoch, ktorí žili bez vlasti desiatky rokov v Bagdade, odkiaľ museli z bezpečnostných dôvodov po odchode amerických vojakov z Iraku odísť do tábora Al Waleed v púšti na iracko-sýrskej hranici. A teraz im Slovensko, podobne ako iné európske krajiny, poskytlo prechodné útočisko s tým, že ich cieľovou stanicou sú krajiny Západu aj Spojené štáty.

Jeho Excelencia Hafez Al Nimer, veľvyslanec Palestíny na Slovensku, na slávnostnom obede hovorí o ťažkej dobe, v ktorej sa nachádzame (pochopiteľne, má na mysli Palestínčanov) a o viere v to, že majú vo svete veľa priateľov. Záverom dodá: „Ľudia z Humenného a ich pán primátor sú našimi priateľmi. Nezabudnite však, že bez ohľadu na to, kde ste a kde budete, ostaňte vždy Palestínčanmi.“ Nasleduje potlesk. 

Primátor Humenného Vladimír Kostilník je očividne spokojný. Teší ho, že utečenci sú tu. Paradoxne, pri vzniku tábora nebolo mesto ich prítomnosti príliš naklonené. „Cíťte sa tu ako doma a šírte dobré správy o našej krajine,“ otvorene vysloví primátor želanie, a verí v tolerantnosť miestnych k cudzincom. O dva dni neskôr pre .týždeň povie, že verí aj v rozvoj družobných vzťahov medzi Slovenskom a Palestínou, ktorý prinesie Humennému a okoliu ovocie vo forme rozvoja cestovného ruchu. S veľvyslancom Al Nimerom už o tom hovoril, ten mu prisľúbi nájsť v okolí Jeruzalema Humennému primerane veľké mesto, s ktorým môže mať metropola na Laborci družbu. Pragmatické. A ľahko absurdné.

Po klasickom slovenskom slávnostnom obede (slepačia polievka s rezancami a pečené kuracie stehno s ryžou) reštaurácia hotela Ali Baba, ktorý patrí palestínskemu majiteľovi, ožíva spevom palestínskych detí. Už sa naučili pár slovenských piesní. „Keď si šťastný, tlieskaj rukami,“ spievajú a tancujú ostošesť, povzbudzované učiteľkami z ETP Slovensko – centra pre udržateľný rozvoj, ktoré ich učia angličtinu. V malých dlaniach miznú kartóny lentiliek a čokolád. 

Ako vzdelaní ľudia, ktorí ovládajú prácu s počítačom aj internet i digitálne videokamery a mobily, vedia utečenci obstojne po anglicky. Humenné nevolajú inak ako Hjumeny, netušiac, že s anglickým prízvukom vyslovený názov východoslovenského mesta nesie v sebe malebnú slovnú hračku: human – hjumen – ľudský. Slovenských pracovníkov tábora príjemne prekvapilo, že na rozdiel od utečencov z iných krajín napríklad hádžu odpadky do kontajnerov. No v púšti trpeli akútnym nedostatkom vody (mali ju na prídel iba raz týždenne), takže na Slovensku ich očarila jej ľahká dostupnosť. Spočiatku si mysleli, že pisoáre na toaletách slúžia ako jej zásobníky...

Deväťdesiatosem palestínskych utečencov z Al Waleed, ktorým UNHCR poskytlo medzinárodnú ochranu, prišlo na Slovensko 26. augusta. Najstarší má 77 rokov, najmladší štyri mesiace. Dňa 22. septembra je v tábore deň otvorených dverí pre médiá – tri hodiny.

Marián Vlasatý z Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) zdôrazňuje, že utečenci sú v humenskom tábore dočasne, do piatich mesiacov odídu do tretej, cieľovej krajiny, ktorou sú Spojené štáty americké. IOM zabezpečuje ich transport. Peter Kresák, vedúci Národného úradu UNHCR na Slovensku, informuje o náboženských sporoch v Iraku po páde Husajnovho režimu, o tom, že utečenci z Bagdadu prišli o svoje majetky, boli vyhnaní z domovov do tábora v nehostinnej púšti. „Idú tam, kde majú zabezpečené existenčné podmienky, kde nebudú ohrození na životoch,“ povie Kresák a rozdá zástupcom médií manuál UNHCR s užitočnými radami pre novinárov, ako sa k utečencom správať a ako ich mediálne prezentovať. Poučení vychádzame na priestranný dvor, kde v tieni briezok na drobných stoličkách zo škôlky sedia staršie ženy. Jedna štrikuje, ďalšie vystríhajú kvety z pestrofarebných látok, obkresľujú kriedou strihy na šaty, na kašmír kreslia srdcia a kvety, cvakajú nožnicami. Obďaleč sa hrajú dve detičky, za nimi postávajú ich rodičia a pokojne sa rozprávajú. Mediálne „safari“ okolo seba si príliš nevšímajú.

Trojica agentúrnych fotografov takmer leží na tráve, a fotí deti. Kolega z rozhlasu s mikrofónom v jednej a so zápisníkom v druhej ruke spovedá Palestínčana v strednom veku, pichajúc si ukazovákom do hrude: „Maj nejm is... end vots jor nejm?“ Napokon sa obaja nejako dohodnú a utečenec hláskuje svoje meno. Netrvá to dlho, všetci sa zoznamujú, diskutujú, ochotne poskytujú rozhovory. Palestínčanov zaujíma, či aj iné časti Slovenska sú také rovinaté ako okolie „Hjumeny“. Starý muž ubezpečuje, že prvý raz v živote vidí brezu a že Slovensko je „véééry bjútifl“. Keď sa dozvie, že máme i vysoké hory so snehmi na končiaroch, jaskyne plné ľadu a jazerá pod hustými lesmi, uznanlivo prikyvuje. Na oplátku si zaspomína na rodné mesto a srdečne odporučí kaviareň so zaručene najlepšou kávou v celom Bagdade. Jeho syn zatiaľ z iPhonu telefonuje, prepojený satelitom hovorí po arabsky s kýmsi vo vzdialenom Blízkom východe.

Palestínsky mladík na lavičke pod ostrým jesenným slnkom rozpráva o silnom čiernom čaji, osladenom cukrom. Green tea with honey, to mu niečo hovorí, ale čo je to „hany“, nemá ani potuchy. Nevie nič o včelách, tobôž o mede. V púšti nerastú kvety a nelietajú včely. Sú to na prvý pohľad banálne, pre nás nepochopiteľné veci. Ako je možné, že stredoškolsky vzdelaný mládenec nevie nič o mede? Ako je možné, že niekto, kto nechtiac rozbije pri obede tanier, cíti nekonečný pocit previnenia? Ako je to možné, že podlahu umývate takou vzácnou pitnou vodou? Aké sú pocity človeka, žijúceho roky vo vyhnanstve na púšti, odkázaného na dúšok vody, zmiešanej s prachom a pieskom, keď vidí dážď, lejúci sa do zväčšujúcich sa kaluží? 

Jana Janovičová, vedúca oddelenia prevádzky Migračného úradu MV SR si spomína na prvé dni po príchode Palestínčanov do tábora: „Zažila som nádherný večer v spoločnosti žien a detí z Palestíny. Pozvali ma na čajový večierok. Prišli všetky ženy, od najstaršej po mamičky s deťmi na rukách, väčšie deti pobehovali okolo. Sedeli sme v kruhu v televíznej miestnosti okolo stolov, navarený silný čaj, príjemná atmosféra.“ Každá žena si vzala šálku, najskôr sa predstavila, prehodila pár slov o sebe. Vyobliekané v dlhých pestrofarebných šatách alebo v čiernych, vyšívaných striebornými niťami, na hlavách šatky s korálkami, niektoré celé zahalené v čiernom. „Oči mi len tak prechádzali po tej nádhere, všetky boli v tej chvíli usmiate a šťastné. Zjavne sa im u nás zapáčilo, a ja som mala z toho veľmi dobrý pocit,“ hovorí Janovičová o večierku, kde došlo i na arabské tance a hudbu.

.my a oni 

Palestínski utečenci z Humenného nie sú nepretržite zavretí za vysokým plotom tábora, v sterilne čistých, sparťansky zariadených izbách. Táborovou farbou sú rôzne odtiene sivej, biela a čierna, a tak šikovné Palestínčanky krátko po príchode požiadali o štetce a farby a natreli liliputánske stoličky načerveno a pomaľovali kvetinovými vzormi. Na priepustku chodia do mesta, zvyčajne na nákupy sladkostí pre deti. Keby neboli tak nápadne a pestrofarebne vyobliekaní, pravdepodobne by si ich všimol iba málokto z miestnych.

„Chodia aj sem, ale ani na um mi neprišlo, že sú to oni,“ vraví predavačka v trafike na pešej zóne a dodá: „Len som si všimla, že ženy sú krásne oblečené a že sa rozprávajú akousi čudnou rečou. Trocha sú tmavší v tvári, ale takých tu máme plno.“

Pár dní po oficiálnej návšteve zástupcov médií v záchytnom tábore zatelefonoval ktosi z humenskej krytej plavárne do tábora. Lamentoval, že „tým Palestínčanom“ treba nejako vysvetliť, že do bazénov sa musí chodiť v plavkách, nie vo voľnom bielom oblečení, zakrývajúcom celé telo. Veď čo ak majú pod ním spodnú bielizeň. Iný kraj, iný mrav. No hostia musia akceptovať zvyklosti hostiteľov. Ťažšie chápu, no napokon pochopia, že plaváreň pre nich nemôže vyčleniť extra návštevné hodiny, že v šatni nesmú chlapi fajčiť a že deti nesmú skákať z okrajov bazéna do vody. Na siedmy deň po návšteve médií v tábore odišla prvá skupinka z nich do tretej, cieľovej krajiny.