Final Connection

Dodnes si na ten koncert v roku 1990 v bratislavských Klariskách pamätám. Ani nie tak na koncert, ako na zvuk, ktorý sa na nepripravených poslucháčov vylial ako sonorické tsunami. VENI ensemble v zvláštnom zložení (boli tam sláčiky aj elektrická gitara, dychy aj perkusie) hral skladbu holandského hudobného anarchistu Louis Andriessena s názvom Hoketus. Bola to skutočne „nová hudba”.

Tak sa začal nenápadný, ale pre slovenskú hudobnú scénu dosť podstatný festival Večery novej hudby. „Nič nenahradí silu živej hudby,” hovorí zakladateľ festivalu, hudobný skladateľ a umelecký vedúci súboru VENI ensemble Daniel Matej, „a my sme chceli počuť hudbu, ktorá bola pre nás dôležitá.” Založeniu festivalu predchádzal tvorivý nepokoj niekoľkých mladých hudobníkov a skladateľov, ktorí koncom osemdesiatych rokov objavovali hudbu Johna Cagea, Karl-Heinza Stockhausena či Terryho Rileyho. Na Slovensku sa „nová hudba” hrávala poskromne, občas niekto doniesol platne zo zahraničia a kto ju chcel naplno a naživo, musel cestovať na festival Varšavská jeseň do Varšavy. 

Potom prišiel november 1989 a všetko sa zmenilo. „To, čo dovtedy nebolo možné, stalo sa zrazu dostupným,” pomína ďalší kľúčový človek festivalu, skladateľ Peter Zagar. 

Prvé ročníky festivalu boli plné nadšenia. Koncerty v Klariskách boli výletmi do exotických krajín, v roku 1992 festival osobne navštívil – krátko pred svojou smrťou – John Cage, rok 1995 bol venovaný tvorbe Erika Satieho („Po Bratislave chodila historická električka, na ktorej hrala kapela Satieho hudbu, deti sa bláznili s balónikmi, festival prenikol do mesta, čo sa nám už potom nikdy nepodarilo,” spomína Daniel Matej). „Pri desiatom ročníku – v roku 1999 – sme si prvýkrát položili otázky, či už toho nie je dosť,” hovorí zakladateľ festivalu. „Ale o rok neskôr bolo veľké bachovské výročie, a tak sme si povedali, že ak skončiť, tak s Bachom.” Koncom deväťdesiatych rokov sa organizátori festivalu dostali do menšej krízy. Daniel Matej: „Ľudia, ktorí s nami hrali v súbore VENI ensemble, si zakladali rodiny a z rôznych dôvodov odchádzali. Hrali sme málo a niekedy aj zle. V roku 2000 nás pozvali na Maraton soudobé hudby do Prahy, kde sme mali spraviť hudobný profil Martina Burlasa. Chcel som to odmietnuť, no do súboru prišli noví hudobníci a mladý dirigent Marián Lejava. V Prahe sme mali veľký úspech a rozhodli sme sa s VENI aj s festivalom pokračovať.

Rok 2000 sa v spätnom pohľade javí skutočne ako prelomový. Na festivalové koncerty začalo chodiť viac mladých ľudí a záujem o novú hudbu vzrástol aj medzi hudobníkmi. Začali vznikať ďalšie súbory, ktoré sa tejto hudbe dodnes venujú.

.nová hudba a poslucháči

Daniela Mateja a Petra Zagara sa pýtam, či im nevadilo, že na festivalové koncerty chodilo pomerne málo ľudí. „Je to dôsledok diskontinuity, ktorá tu vznikla komunizmom a normalizáciou,” hovorí Daniel Matej. „Novú hudbu sme museli postupne objavovať,” dodáva. 

„Súčasná hudba by podľa mňa mohla osloviť ľudí viac, keby sa sama neuzatvárala do seba,” myslí si Peter Zagar. „Verejnosť o ňu stratila záujem, lebo táto hudba sa s ním nesnaží komunikovať.”

Daniel Matej vidí problém v tom, že avantgarda už od osvietenstva rieši otázky, ktoré predtým boli vlastné skôr teológii a filozofii. Preto si vytvorila komplikovaný jazyk, zrozumiteľný len zasväteným. „Minimalizmus sa programovo snažil tieto komunikačné bariéry zbúrať, no aj z neho sa nakoniec stala ďalšia vlna avantgardy,” hovorí. Peter Zagar mu oponuje: „Výsledkom búrania týchto bariér bolo napríklad to, že na koncert Music For 18 Musicians od Steva Reicha prišlo v Bratislave tisíc ľudí.” Obidvaja sa zhodujú v tom, že je dobré, keď sa nová hudba hrá aj mimo špecializovaných festivalov. „Tí, ktorí idú na Stravinského, tak môžu objaviť, povedzme, Mateja,” hovorí Zagar. „Skvelé boli koncerty na Pohode,” dodáva Matej. „Rileyho In C sme hrali o tretej ráno a diváci si vyžiadali ešte aj prídavok.”

Večery novej hudby však vznikli hlavne preto, lebo „hudbu, ktorú sme chceli hrať a počúvať, sme nenašli nikde inde,” zhŕňa zmysel festivalu jeho zakladateľ. A práve táto vec sa v posledných rokoch zmenila, čo spôsobilo, že aktuálny dvadsiaty ročník Večerov bude definitívne posledný.

Je to neobyčajné ukončenie dvadsaťročného festivalu. Namiesto únavy a nostalgie hovoria jeho organizátori, že ciele, ktoré mali na začiatku, sú splnené a je čas posunúť sa ďalej. V posledných rokoch vznikli festivaly Next a Space, ktoré časť z toho, čo sme počúvali na Večeroch novej hudby prezentujú s vášňou vlastnou mladšej generácii. Existuje niekoľko nových súborov a hlavne tu je veľký festival Melos-Étos, ktorý vznikol rok po Večeroch a zrejme bude fungovať aj v ďalších rokoch. „Často nás vnímali ako rivalov a zo začiatku to tak možno aj bolo, no postupne sa to strácalo,” hovorí Daniel Matej. Melos-Étos je festival, ktorí má širší záber a z toho vyplývajúce väčšie možnosti. Úplne posledný koncert Večerov novej hudby je preto zároveň aj otváracím koncertom festivalu Melos-Étos. Má príznačný názov Final Connection, čiže konečné spojenie a zaznejú na ňom dve veľké skladby Louisa Andriessena Mausoleum a De Staat. „To bol náš posledný festivalový sen. Sú to skladby pre asi 50 hudobníkov a na Večeroch by sme ich nemali šancu zahrať,” hovorí Matej. „Tak sme sa spojili a vďaka Melosu sa tento sen stane skutočnosťou. Začínali sme s Andriessenom a budeme s ním aj končiť, pričom to najlepšie bude na konci.”

Hoci Večery novej hudby nikdy nenapĺňali stránky novín a väčšina ľudí o nich ani nepočula, bol to dôležitý festival, ktorý predsavzatia zakladateľov bohato naplnil. Nielenže vďaka nemu v Bratislave vystúpila Meredith Monk, svoje texty čítal John Cage a zvláštne pesničky zaspieval Chris Newman. To najpodstatnejšie je, že tento skromný festival potešil mnoho ľudí a niekoľkých inšpiroval k poctivému umeleckému hľadaniu. „Festivaly sa musia aj skončiť,” hovorí Peter Zagar. „Bude mi asi trochu aj smutno, ale je čas robiť niečo iné.” 

Koncert Final Connection 6. novembra 2009 vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu bude dôstojnou rozlúčkou a zároveň novým začiatkom.