Nuž, ako sa to vezme. Klaus bol vždy lepší rétor než reformátor. O princípoch vždy lepšie písal, ako ich žil alebo dodržiaval. No je to on, a nie Václav Havel, kto sa stal na dvadsať rokov po páde komunizmu ústredným politikom českej politickej scény. Je to Klaus a nie Pithart, kto politický konflikt po celý ten čas v krajine nielen tvoril, ale aj významne interpretoval. Václav Klaus je ako dinosaurus, nemožno ho prehliadnuť a očakávate od neho iba veľké spory. A on sa pozornosti aj konfliktom úprimne teší.
Posledný spor o Lisabon si však pýta malé pozastavenie. Český prezident viedol mnohé spory, často na hranu noža, a často víťazil. V spore o Lisabon však prehrá, a to si zaslúži krátku retrospektívu a porovnanie. V prvom veľkom ponovembrovom strete zviedol Klaus zápas o štandardnú politickú stranu. Bol to spor s intelektuálmi a disidentmi z Občianskeho fóra. A uspel. Založil politickú stranu, ktorá prežila svojho zakladateľa a naďalej (spolu)určuje vývoj politiky. A to je v strednej Európe veľká vzácnosť. Príbeh ODS vlastne doteraz nemá obdobu ani v jednej pravicovej strane v štátoch Višegrádskej štvorky. Najbližšie mu je KDH a FIDESZ, ale jedno aj druhé je menej ako príbeh ODS. Druhým zápasom bol zápas o trhovú ekonomiku. Začal ešte pred vznikom ODS. Klaus bol šampiónom debaty, podstatne určoval témy, slovník a do veľkej miery trhovú legislatívu a podobu nových inštitúcií. Tak ako ostane navždy jeho zásluhou kupónová privatizácia, tak bude hriechom odložená privatizácia bánk.
Tretím bol zápas o vznik českého štátu. Klausovým najväčším spojencom bol jeho presný opak, Vladimír Mečiar. Česko-Slovensko sa však pokojne a zmierlivo rozdelilo a Klaus v podstate bez straty bodu bodoval ako český vlastenec. Národný a liberálny profil ODS bol spečatený. Štvrtým zápasom, v porovnaní s predchádzajúcimi najmenej prehľadným, sa stalo budovanie štátu. Pre Václava Klausa po roku 1993 to spočívalo v nevyhnutných reformách a prerozdelení moci s politickou opozíciou a silnými ekonomickými hráčmi. Práve spomínané prerozdelenie moci viedlo k podivuhodným koalíciám s ekonomickými skupinami typu PPF, či vytvoreniu opozičnej zmluvy so stranou Miloša Zemana. Klaus v obidvoch zápasoch strácal, nakoniec však dokázal poraziť protivníkov a politicky prežiť.
Prežil však len vďaka tomu, že odišiel a stal sa prezidentom. Opäť to nebolo bez viny. Nový prezident sa však rozhodol pre veľkú hru: na jednej strane sa správať ako ľudový prezident, ktorý veľa reční a cestuje po krajine, na strane druhej ako intelektuál, ktorý z Hradu vedie polemiku o globálnom otepľovaní a o smere európskej integrácie. Elity, médiá, politické strany aj nepolitické združenia majú svoje záujmy, a Klaus stál proti nim. A zaplatil za to svoju cenu. Ponižovanie od zahraničných návštev, izolácia doma aj v cudzine, nezmyselné osočovanie z vlastizrady či z presadzovania ruských záujmov. Ku cti českému prezidentovi slúži, že na presadzovanie svojej politiky využíval všetky ústavné možnosti. Hoci tým Európu, aj domácich politikov znervózňoval, bol to užitočný postoj. Upozornil na tlak proti Dublinu, počkal na vyčerpanie ústavných sťažností a nestrácal pritom tvár. Klaus, podobne ako Kaczynski a ďalší euroskeptici, ktorí sú pri moci, však nevyužil všetky politické možnosti. Jednou možnosťou bolo správať sa ako Margaret Thatcher a maximálne obmedziť Lisabonskú zmluvu dodatočnými protokolmi, ktoré by bránili suverenitu a trh. Druhou možnosťou bola voľba postaviť sa ako Charles de Gaulle, s osudom Lisabonu spojiť svoj osud a nepodpísať ho.
Ani na jedno, ani na druhé však Klaus ani Kaczynski nemali. Európe bez de Gaulla a Thatcher vládnu byrokrati, nie politici.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.