Bol som na zelenom ostrove po prvý raz a nebol som práve očarený. Už hneď pri príchode som videl, že írski cestujúci vlakom sa po zakúpení cestovného lístka musia znova postaviť do radu - na nástupišti, do dlhej „šóry“, popri vysokej kovovej mreži. Až keď to írske železnice povolia, smú nastúpiť do vlaku. No a potom to otrasné počasie, írske žrádlo, učupené domčeky s biednymi palmami v zamurovaných záhradách. To všetko za švajčiarske ceny. Toho množstva Slovákov v Írsku mi začína byť ľúto.
Aspoňže 2. októbra Íri ešte raz praktizovali európsku demokraciu. Po ich minuloročnom Nie tentoraz celý establišment republiky bojoval za Lisabon. Dokonca aj koncerny Ryanair a Intel sa zapojili celostránkovými inzerátmi. Pre sponzorov odpovede Áno som na jednom letáku našiel pekný výraz: „fat cats“, „tučné mačky“.
Keď som dorazil, do popredia sa už pretláčali iné správy: tsunami v Indonézii; rad 600 nezamestnaných, päť lám ušlo z cirkusu a zablokovalo dublinský obchvat. Pobudol som tri dni na pobreží Atlantiku, v západoírskom mestečku Galway. Trikrát som išiel do toho istého pubu. Pred, počas a po hlasovaní. Väčšina sa tvárila, akoby chcela zotrvať na Nie. Muži hovorili viac o národnej suverenite, ženy sa starostili, že synov Írska by mohli povolať do cudzej armády. V sobotu popoludní bolo jasné, že 67 percent hlasovalo za zmluvu.
Odcestoval som do Dublinu. Prvé, čo mi v hlavnom meste udrelo do očí, bol rad čakajúcich na nástupišti, vtesnaný medzi kovovú mrežu a plexisklovú stenu. Vybral som sa do hotela Hilton, kde bola práve veľká oslava víťazov kampane za Áno. Boli tam „Ireland for Europe“ a „Generation Yes“, veľa mladých ľudí s prepojením na Brusel. Ešte nikdy som nevidel takých euforických eurokratov, no aj teraz húdli len to, čo aj vždy predtým. Ktosi žiadal zákaz fajčenia pre Brusel a nadával na tamojšiu dlažbu. Z Nemecka prišli Mladí liberáli - k demokracii dopomohli už aj Taiwanu a Azerbajdžanu.
Jeden írsky úradník Komisie sa odviazal. Celé dva roky svojich krajanov opakovane uisťoval o tom istom. Teraz, povedal, by bola sranda, keby prezident Komisie v pondelok vyhlásil: „Vďaka za Áno, začíname s povolávaním brancov. A potraty sa stávajú povinnosťou s päťročnou spätnou platnosťou.“
Nemecká pracovníčka Komisie mi nakrátko vyrazila dych. Mladá červenovláska si doslova pochvaľovala, že írske železnice nútia svojich cestujúcich čakať v rade. „To by sa malo zaviesť aj v Nemecku. V Nemecku vládne pri nastupovaní totálny chaos. Každý rok sa pritom zrania stovky ľudí.“
Keď párty vrcholila, vystúpil líder kampane za Áno s prejavom. Pat Cox, bývalý prezident Európskeho parlamentu, teraz poradca vo veciach komunikácie bruselskej komisárky pre ochranu spotrebiteľov, poradca koncernov Michelin, Pfizer a Microsoft, priateľsky prepojený na bruselskú lobistickú spoločnosť APCO. Moment, pomyslel som si, nie je toto prototyp „tučnej mačky“ – Fat Cat Pat predniesol plamenný prejav. Kampaň „sťa tsunami“ zaliala celú krajinu, povedal. V hre vraj bolo „niečo ako duša nášho národa“.
Druhá správa dňa bola, že tých päť lám opäť zmizlo. V predošlý deň ich na diaľnici chytili a odviezli do komunálneho revíru. A teraz zmizli zas. Tentoraz sa k nim pridalo aj niekoľko kôz. Íri, naopak, povedali Lisabonskej zmluve Nie iba raz. Pri druhom raze sa dali chytiť tučným mačkám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.