Miesto perzského súfistického básnika z 13. storočia Džaláluddína Rúmiho (1207 – 1273) v panteóne zbožňovaných majstrov a svätých je trvalé.
uznávajú ho v šiítskom Iráne aj v sunnitskom Pakistane, poznajú ho učenci i hollywoodske hviezdy. Nemálo nádejí do jeho učenia vkladajú aj tí, ktorí sa snažia o rehabilitáciu islamu ako náboženstva mieru a lásky.
Narodil sa v Balchu, ktorý kedysi patril k Perzskej ríši, dnes je na území Afganistanu. Umrel v Konyi, dnešnom Turecku a je zakladateľom rádu tancujúcich dervišov, po jeho smrti nazvaným Mevlévi. Rúmiho najznámejšia kniha Masnáví (v češtine naposledy vyšla v roku 1995), zložená zo šiestich kníh, je nazývaná aj perzský Korán. Jeho poézia hlása jednotu spirituality a plného ľudského života. Hovorí o jeho posvätnosti, o blízkosti k Bohu, ku ktorej treba len srdce naplnené čistotou a láskou.
Pôvod dervišských bratstiev siaha k počiatkom islamu a niektoré ich praktiky dokonca do predislamského obdobia. V dervišských rituáloch sa objavujú prvky tanečných kultúr starých egejských krajín, sezónnych rituálov z Egypta, Babylonu i Perzie, odkazy na šamanistické extázy stredoázijských Turkov amystickú filozofiu novoplatonikov. Vzťahujú sa k súfizmu, islamskému mystickému smeru, vyznávanému tak šiítmi, ako aj sunnitmi. Vznikol ako osobná mystická skúsenosť a prerástol do spoločenského hnutia s veľkou podporou medzi jednoduchými ľuďmi. Kým ulemovia (islamskí duchovní) siahali po moci, súfijci si zachovali vplyv a úctu, ktorú ulemovia často strácali.
Súfijské učenie oživovalo strohosť sunnitskej viery, sufijskí svätci a učitelia sa snažili prekonať priepasť, ktorá v sunne bola medzi človekom a Bohom. Ich viera bola mystická a intuitívna, bohoslužby precítené a extatické, pri hľadaní Boha amystického spojenia s ním využívali hudbu, spev a tanec. Ich praktiky vzbudzovali nedôveru. Nestarali sa o zachovanie viery a zákona ani o hranice, ktoré ich oddeľovali. Preto súfijcov často obviňovali z panteizmu i z toho, že v rozpore s islamom vyznávajú kult svätcov a svätých miest. Rovnako sa islamskej vrchnosti nepáčilo, že na navodenie extázy používajú neprípustné prostriedky. V 17. storočí napríklad bránili derviši v Osmanskej ríší zákonnosť kávy a tabaku, ktoré sunnitskí ulemovia zatratili spolu s tancom a hudbou. Pod vedením dervišov často dochádzalo k povstaniam, mali široký vplyv a dokázali masy presviedčať o svojej pravde. Keď sa koncom 18. a začiatkom 19. storočia šíri ruský, britský a francúzsky kolonializmus, do čela ľudového opozičného hnutia sa stavajú dervišské rády. I z toho dôvodu panovníci občas formálne uznali nejaký z rádov a ponúkli jeho vodcom privilegované postavenie. Bratstvo mevlévijcov bolo v tomto ohľade najkonformnejšie, získalo si dôveru osmanských sultánov a požívalo patričnú dôveru.
Znalci súfizmu, dnes zaujímajú politikov viac ako v minulosti. Množiace sa konferencie a obnovovanie záujmových spoločností, ktoré sa snažia šíriť dielo súfijských majstrov a oboznamovať s ním verejnosť, je pokusom poukázať na tie tradície islamu, ktoré sú vzdialené ortodoxnému religióznemu curriculu, vyznávajú pokoj, mier, toleranciu a, koniec koncov, rehabilitujú postavenie spevu, tanca a hudby – prostriedkov pri hľadaní vlastnej spirituálnej cesty. Všetky tri druhy umenia (a nielen tie) sa vo fundamentalistickom chápaní islamu menia na zbytočné a rušivé prejavy vonkajšieho sveta, ktoré odpútavajú pozornosť veriaceho od myšlienok na Boha.
Postavenie súfizmu sa netešilo významnejšiemu postaveniu v živote islamskej spoločnosti práve pre svoj prílišný individualizmus a voluntarizmus. Zdá sa však, že prišiel čas hľadania a návratov k spirituálnym koreňom islamu. Či slová jeho súfijských majstrov dokážu prehlušiť rinčanie zbraní, je vo hviezdach. Odpoveď pozná len Boh.
.viera Langerová, Islamabád
uznávajú ho v šiítskom Iráne aj v sunnitskom Pakistane, poznajú ho učenci i hollywoodske hviezdy. Nemálo nádejí do jeho učenia vkladajú aj tí, ktorí sa snažia o rehabilitáciu islamu ako náboženstva mieru a lásky.
Narodil sa v Balchu, ktorý kedysi patril k Perzskej ríši, dnes je na území Afganistanu. Umrel v Konyi, dnešnom Turecku a je zakladateľom rádu tancujúcich dervišov, po jeho smrti nazvaným Mevlévi. Rúmiho najznámejšia kniha Masnáví (v češtine naposledy vyšla v roku 1995), zložená zo šiestich kníh, je nazývaná aj perzský Korán. Jeho poézia hlása jednotu spirituality a plného ľudského života. Hovorí o jeho posvätnosti, o blízkosti k Bohu, ku ktorej treba len srdce naplnené čistotou a láskou.
Pôvod dervišských bratstiev siaha k počiatkom islamu a niektoré ich praktiky dokonca do predislamského obdobia. V dervišských rituáloch sa objavujú prvky tanečných kultúr starých egejských krajín, sezónnych rituálov z Egypta, Babylonu i Perzie, odkazy na šamanistické extázy stredoázijských Turkov amystickú filozofiu novoplatonikov. Vzťahujú sa k súfizmu, islamskému mystickému smeru, vyznávanému tak šiítmi, ako aj sunnitmi. Vznikol ako osobná mystická skúsenosť a prerástol do spoločenského hnutia s veľkou podporou medzi jednoduchými ľuďmi. Kým ulemovia (islamskí duchovní) siahali po moci, súfijci si zachovali vplyv a úctu, ktorú ulemovia často strácali.
Súfijské učenie oživovalo strohosť sunnitskej viery, sufijskí svätci a učitelia sa snažili prekonať priepasť, ktorá v sunne bola medzi človekom a Bohom. Ich viera bola mystická a intuitívna, bohoslužby precítené a extatické, pri hľadaní Boha amystického spojenia s ním využívali hudbu, spev a tanec. Ich praktiky vzbudzovali nedôveru. Nestarali sa o zachovanie viery a zákona ani o hranice, ktoré ich oddeľovali. Preto súfijcov často obviňovali z panteizmu i z toho, že v rozpore s islamom vyznávajú kult svätcov a svätých miest. Rovnako sa islamskej vrchnosti nepáčilo, že na navodenie extázy používajú neprípustné prostriedky. V 17. storočí napríklad bránili derviši v Osmanskej ríší zákonnosť kávy a tabaku, ktoré sunnitskí ulemovia zatratili spolu s tancom a hudbou. Pod vedením dervišov často dochádzalo k povstaniam, mali široký vplyv a dokázali masy presviedčať o svojej pravde. Keď sa koncom 18. a začiatkom 19. storočia šíri ruský, britský a francúzsky kolonializmus, do čela ľudového opozičného hnutia sa stavajú dervišské rády. I z toho dôvodu panovníci občas formálne uznali nejaký z rádov a ponúkli jeho vodcom privilegované postavenie. Bratstvo mevlévijcov bolo v tomto ohľade najkonformnejšie, získalo si dôveru osmanských sultánov a požívalo patričnú dôveru.
Znalci súfizmu, dnes zaujímajú politikov viac ako v minulosti. Množiace sa konferencie a obnovovanie záujmových spoločností, ktoré sa snažia šíriť dielo súfijských majstrov a oboznamovať s ním verejnosť, je pokusom poukázať na tie tradície islamu, ktoré sú vzdialené ortodoxnému religióznemu curriculu, vyznávajú pokoj, mier, toleranciu a, koniec koncov, rehabilitujú postavenie spevu, tanca a hudby – prostriedkov pri hľadaní vlastnej spirituálnej cesty. Všetky tri druhy umenia (a nielen tie) sa vo fundamentalistickom chápaní islamu menia na zbytočné a rušivé prejavy vonkajšieho sveta, ktoré odpútavajú pozornosť veriaceho od myšlienok na Boha.
Postavenie súfizmu sa netešilo významnejšiemu postaveniu v živote islamskej spoločnosti práve pre svoj prílišný individualizmus a voluntarizmus. Zdá sa však, že prišiel čas hľadania a návratov k spirituálnym koreňom islamu. Či slová jeho súfijských majstrov dokážu prehlušiť rinčanie zbraní, je vo hviezdach. Odpoveď pozná len Boh.
.viera Langerová, Islamabád
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.