Žijeme na ľade

Detstvo je pre každého človeka vzácne a zvláštne obdobie. Žil som vo svete, v ktorom boli už od materskej škôlky vyvíjané na dieťa tlaky. A tie sa časom stupňovali. Problém je v tom, že ja som bol vnútri toho sveta. Bol to sovietsky svet a iný svet sme nepoznali. 

Skoro nič. Akurát sme občas videli nejaký západný film. Pre mňa bol napríklad kľúčovým zážitkom  film Sedem statočných, ktorý som videl v amfiteátri v podmoskovskej oblasti. Keď som z toho amfiteátra po skončení filmu vyšiel, vôbec som nevedel, kde som a kde je náš dom. Skutočná kultúra sovietsky svet narúšala. Tak to bolo, aj keď prišli Beatles. Voči rockovej hudbe sa komunisti nevedeli brániť.

Boli, ale až začiatkom sedemdesiatych rokov. Všetko k nám prišlo s určitým oneskorením. Rocková kultúra nás obrala o nevinnosť a sovietskemu systému zasadila silný úder. Práve cez bigbít sme objavovali západnú demokraciu. Sovietska moc bola, samozrejme, narušená aj ekonomicky – ten systém už nefungoval. Ale v mozgoch mladých ľudí skončila už s príchodom rockovej kultúry.

Určite. V Moskve prekvital čierny trh. Tam sme si kupovali západné veci – džínsy, tričká, bundy. Tam sa vytvárala naša móda, mladí ľudia nosili dlhé vlasy. Bol to v istom zmysle protest. Okrem toho sme, samozrejme, všetci počúvali Hlas Ameriky a Rádio Sloboda. Boli sme vtedy takí skrytí antisovieti. Ďalším krokom bola zakázaná literatúra, samizdaty šírené na xeroxových kópiách. Tak som sa v tom čase dostal k Solženicynovi a k textom ďalších autorov.

Na prednáške na vysokej škole. Bola to nudná prednáška – chodil som na Vysokú školu nafty a plynu – a pod lavicou mi spolužiak podal nejaký oxeroxovaný text.

Nabokov. Ak si dobre pamätám, tak tam bolo jeho Pozvanie na popravu. No a okrem Nabokova bol v tom samizdate ešte Nietzscheho Zarathustra. Pamätám sa, že to bola dosť ťažko čitateľná kópia. Tak som sa dostal k serióznej literatúre. Väčšinou sa mi páčila, no napríklad Solženicynova Rakovina ma vyslovene sklamala.

Zdalo sa mi, že sa to podobá na sovietske romány publikované v časopise Novyj mir. Solženicyn dostal za román V kruhu prvom Leninovu cenu. Bolo to krátko pred Chruščovovým odchodom. Keby Chruščov zostal generálnym tajomníkom Strany dlhšie, neminula by Solženicyna určite leninovka ani za Rakovinu.

Snažil sa o nový obsah, no jeho forma bola sovietska. Veľmi sa snažil písať veci, ktoré by mohli byť publikované v Sovietskom zväze. To napríklad taký Varlam Šalamov nikdy nerobil. Jediná vec, ktorá Solženicyna prežila, je Súostrovie Gulag. Je to totiž publicistika. V Súostroví Gulag je Solženicyn sám sebou. Jeho romány a poviedky sú však sovietske. A preto neprežili. Nie je náhoda, že Solženicyna ocenil práve Vladimir Putin. Ktosi ho nazval „Dostojevským dvadsiateho storočia” a on tomu uveril. Vzniklo tak jedno veľké nedorozumenie.

Bolo to „unforgettable”. Bolo to niečo ako kyslíkový šok. Predstav si, že v zime kráčaš po moskovskej ulici. Sneh je špinavý, vonku je sivé šero, na múre visí heslo  „Sláva Komunistickej strane Sovietskeho zväzu!” a rovno z tejto ulice vôjdeš do ateliéra Iľju Kabakova. Ocitáš sa v inom svete. Na stenách visia úžasné obrazy, stretávaš ľudí, ktorých nevidíš v televízii a môžeš im dôverovať. Bol to priestor, v ktorom bol kyslík. Dalo sa tam dýchať. 

Sovietsky zväz bol jednorazový stalinský projekt. Bol to systém vlády, ktorý vytvoril Stalin pre seba. Ideálne to fungovalo, kým žil – vtedy vládu posilňoval strach a v niekoľkých rokoch aj vojna s nacistami. Keď umrel, nastalo obdobie postupnej entropie a celý systém sa začal rozpadávať. Až sa nakoniec potichu úplne rozpadol. Underground bol jedným z príznakov toho rozpadu. Pretože v stalinskej ére underground nebol.

Je to tak. Najprv som sa venoval výtvarnému umeniu, až neskôr som sa začal vážnejšie zaujímať o literatúru.

Alternatívna história nie je pre mňa cieľom, ale prostriedkom. Dáva mi možnosť uviedieť súčasné Rusko. 

V roku 1991 som napísal román Srdcia štyroch, ktorý súvisel s rozpadom Sovietskaho zväzu, hoci sa to v knihe priamo nerieši. Ide v ňom o ľudský údel a o tajný systém, tajnú komunitu – veľa o tom nevieme, ale ono to dosť vážne ovplyvňuje naše životy. No ale potom, v deväťdesiatych rokoch, sa začali diať celkom nové veci. Všetko to bolo pomerne búrlivé. Ja som osem rokov nemohol nič napísať. Zdalo sa mi, že sa stále mení jazyk. Keby som mal vtedy písať román, bolo by to ako streľba na pohyblivý cieľ a to aj nemám rád. Až po ôsmich rokoch som napísal Belasé sadlo...

Keď vyšlo Sadlo, Putinova mládežnícka organizácia spustila akciu  „Dobré knihy za zlé” – mohli ste prísť na jedno z množstva „výmenných miest”, doniesť kôpku „zlých kníh” a tam vám ich zadarmo vymenili za kôpku ruských klasikov. Ako príklad autorov zlých kníh boli menovaní traja: Sorokin, Pelevin a Marx.

Áno, išlo konkrétne o jeho Kapitál. Ale náš národ je tvorivý. Ľudia nosili na výmenné miesta zlé detektívky a menili ich za dobrú klasiku. Ale diali sa aj iné veci: my sme napríklad v kníhkupectve kúpili dvadsať kusov životopisu Putina a skúšali sme ich vymeniť za dobrú literatúru. Bola z toho najprv polemická debata, vzápätí došlo k bitke. Na druhý deň boli všetky výmenné miesta zavreté a akcia sa skončila. (Smiech.)

Preto, lebo Boľšoj teátr si u mňa objednal libreto. Prečo sa svätostánok ruskej opery obracia na takéhoto problematického spisovateľa? Nešlo o to, čo som napísal, ale o samotný fakt, že som autorom libreta. Organizácia Íduščie spólu (Tí, čo idú spolu) zorganizovala demonštratívne pálenie mojich kníh pred divadlom. Ale to nebolo všetko. 

To nie. Ale v priebehu týždňa proti mne začali trestné stíhanie za šírenie pornografie. To stíhanie trvalo rok a sprevádzala ho búrlivá diskusia v tlači. Nakoniec sa to dostalo na súd. No práve v tú jeseň bolo Rusko hlavným hosťom knižného veľtrhu vo Frankfurte. Mal tam prísť Putin a bolo by veľmi nepríjemné, keby sa tam rozprávalo o súde so známym spisovateľom. Tak súd dostal z Kremľa príkaz ukončiť prípad, čo aj urobil. Oficiálnym dôvodom bola „nepreukázateľnosť obvinenia.”

Nie. Nemám na Západe žiadne nehnuteľnosti. (Smiech.) Ja som tu vždy len hosť. No hlavne: ja pracujem s ruským jazykom a s ruskou metafyzikou. Tam je to pre mňa zaujímavé. To je môj svet, moje pole pôsobnosti. Keby ma vyháňali, tak to by bolo iné. V minulosti sa to viacerým ruským spisovateľom stalo: dostali na výber medzi emigráciou a väzením. V takom prípade by som si aj ja radšej vybral odchod, samozrejme. Ja som toto však zatiaľ – opakujem zatiaľ (Vladimír zaklepe na drevený stôl) – riešiť nemusel.

Zatiaľ áno. To „zatiaľ” je dôležité. 

Kniha Belasé sadlo vyšla v malom vydavateľstve umeleckej literatúry, ktoré dovtedy vydávalo knihy v náklade tisíc-dvetisíc kusov. Belasé sadlo vydali v náklade 120-tisíc kusov. Keď okolo neho vypukol škandál, urobili ešte veľkú dotlač.

To teda bola. Vieš, na moskovských železničných staniciach si na peróne môžeš od predajcov kúpiť „daróžnyj nabór”, niečo ako „balíček na cestu”. Na bieloruskom nádraží predávali „nabór,” v ktorom bola „ploskačka” vodky, tyčinka sneakers a Belasé sadlo. Predstavujem si človeka, ktorý si sadne do vlaku, ešte v stanici vypije vodku, rozbalí si tyčinku a začne čítať. Bizarná predstava. (Smiech.)

Nie, tam ide o inú vec. V tom konkrétnom prípade veštkyňa nemá rada ruskú literatúru, pretože je jej konkurenciou – už od dávnych čias má v sebe aj prorocký rozmer.

Napríklad Dostojevský v Besoch celkom presne predpovedal príchod boľševíkov a preto boli Besy v Sovietskom zväze zakázaní.

Ruský básnik Vsevolod Nekrasov svojho času povedal: „Uvedomená predtucha sa nestane.” Skutočnosť je vždy bohatšia ako jej predpoveď. Skutočnosť prichádza sama a svojvoľne. Viacerí ľudia hovoria, že Rusko sa, žiaľ, čoraz viac podobá na to, ako je opísané v knihe Opričníkov deň. Pozri si napríklad  www.oprichnik.ru. Otvorí sa ti stránka čeľjabinskej pobočky Federálnej služby súdnych vykonávateľov...

Neviem, ja som sa to dozvedel až po jej vydaní. Tá kniha ako keby znovu oživila staré slovo „opričník”, teda člen ozbrojenej jednotky, lojálnej voči cárovi. Opričník je „oddelený”, robí krvavú hrubú prácu a vďaka tomu môže do istej miery žiť mimo zákona.

Deväťdesiate roky mnohých nahnevali. Keď prišiel Putin, podarilo sa mu s pomocou peňazí za ropu a plyn zlepšiť ekonomickú situáciu v Rusku. Jednoduchý človek to ocenil: nepotrebujeme demokraciu, ak máme čo jesť. Podobá sa to na Nemecko v tridsiatych rokoch. V dvadsiatych rokoch bola Weimerská republika a prudká inflácia, a potom prišiel Hitler a s pomocou vojenských zákaziek zlepšil ekonomiku. Rozdiel je len v tom, že v Rusku to bolo zviazané s ropou a plynom. Dnes je situácia iná. Už sa nedá vrátiť o päť-šesť rokov dozadu, keď bola drahá ropa. Ekonomika je dnes v horšom stave.

Trochu mu poklesli preferencie, ale to je asi vplyvom Medvedeva. Už je takmer isté, že ďalšie prezidentské voľby nebudú. Putin a Medvedev verejne povedali, že sa dohodnú. Hovoria ľuďom „Nebojte sa, na špici mocenskej pyramídy nebude boj, my sa rozhodneme za vás.”

Určite.

Určite ňou nie je Medvedev. On nerobí samostatné rozhodnutia.

Zatiaľ nikto.

Ja píšem. (Smiech.) Ale vážne: za najbližšie tri roky sa môže udiať všeličo. Politológovia hovoria, že v Rusku sa situácia nezmení na základe volieb, ale iba na samom vrchu. Nakoniec, tak to bolo v Rusku skoro vždy.

Pyramída moci vznikla v šestnástom storočí za vlády Ivana Hrozného. Za komunizmu sa iba upevnila.

Nie je ich až tak veľa. Veď v Rusku žije veľa ľudí. Ale tak je to správne. Dobrých spisovateľov nie je nikdy veľa.

Rusko je krajina, v ktorej niet zákona. Dnes povie vláda, že červená farba je zelená. To však nič nehovorí o tom, aká bude zajtra. Zajtra môže byť povedzme modrá. To je ruská metafyzika, ktorá má blízko k stoicizmu. Reči sa hovoria, hodnoty a politické režimy sa menia a my sa uprostred toho snažíme prežiť. Môj starý otec veril v Boha. Prišli boľševici a povedali, že Boh neexistuje. Vznikol Sovietsky zväz a s ním prišla viera v komunizmus. Potom sa Sovietsky zväz rozpadol. Komunizmus je na hovno, teraz treba veriť vo voľný trh. Najnovšie už hovoria, že aj trh je na hovno. Teraz treba veriť v absolútnu moc vlády... V Rusku nie je nič pevné. Nedávno som bol v Noriľsku. Je to na severe, kde nemožno stavať domy so základmi, lebo zem je zmrznutá, všade je ľad. My žijeme na ľade. Nie na pevnej zemi. Možno práve preto sme najlepší na svete v krasokorčuľovaní.