Zaklínadlá pre Britániu

Za dvojsečnú zbraň, ktorá môže Konzervatívnej strane pomôcť, ale aj poškodiť, sa považuje predovšetkým odkrytie kariet v oblasti šetrenia štátnych výdavkov. Tieňový minister financií George Osborn vyhlásil plán: päťpercentné zníženie platov štátnych úradníkov a ich zmrazenie na prvý „parlamentný rok“. Podľa jeho slov nejde ani tak o ušetrenú sumu, skôr o príklad pre Britániu. Skeptik sa hneď spýta, či je sľubovanie škrtov tým správnym predvolebným leitmotívom.

Toryovci, samozrejme, usilovne vysvetľujú, že ak sa v štátnej službe nebudú škrtať platy, budú sa škrtať pracovné miesta. A Osborn pridal k svojej, pre mnohých mrazivej správe dva dôvetky: znižovanie platov by sa netýkalo osôb, ktoré v štátnej službe zarábajú pod 18-tisíc libier ročne, a vojakov nasadených v Iraku a v Afganistane.

„My Britániu nenecháme v kaši,“ opakoval v pozitívnejšom tóne líder strany a možný budúci premiér David Cameron. Jeho posolstvo znie: uťahovanie opaskov nie je strašidelná, ale optimistická perspektíva, pretože jedine rázne opatrenia zachránia verejný sektor Británie pred krachom.

Nie je celkom jasné, či sa optimizmus podarilo Konzervatívnej strane akurátne primiešať do paľby Jóbových zvestí. Nálada na konferencii bola dobrá a nejeden tory už vidí svoju stranu vo vláde. Ale ambície Davida Camerona a jeho tímu môžu ešte naraziť.

Ovplyvní to niekoľko faktorov a niektoré sú známe už teraz. Predovšetkým, stále nie je jasné, ako sa britská ekonomika bude vyvíjať v globálnej kríze. Ak budú mať britskí voliči pocit, že im hrozia veľmi ťažké časy, konzervatívcom sa môže vypomstiť práve otvorené priznanie chystaných šetriacich opatrení. Briti sa možno v obavách o svoje peňaženky napokon rozhodnú pre vládu, ktorá im zachová čo najviac istôt – či ktorá aspoň nahlas nehovorí o tom, čo im plánuje vziať. (Nezabúdajme, že konzervatívci pripravujú aj rýchlejšie zvýšenie dôchodkového veku na 66 rokov. Zvýšenie chcú zaviesť aj labouristi, ale až o pár rokov neskôr.)

Nepochybne sa dá očakávať, že mesiace do volieb strávia labouristi usilovným pripomínaním voličom, ako by im vláda konzervatívcov načrela do peňaženiek a hrncov. Tým sa konzervatívci ocitnú v defenzíve a budú odsúdení na neustále vysvetľovanie a obhajovanie plánovaných škrtov. Ak sa im z tejto pozície nepodarí vyšvihnúť a predostierať niečo aspoň vzdialene podobné pozitívnej vízii, a nie len večnej obhajobe sporivosti, aká sa časom nevyhnutne opočúva, pri urnách ich možno čaká nepríjemné prekvapenie.

Aj preto vedia, aký dôležitý je imidž. Strana Davida Camerona už dávnejšie robí všetko preto, aby nepôsobila ako spolok snobov z elitných škôl a zadubencov, ktorí netušia, kam sa svet pohol. Sám Cameron sa vyhlasuje nielen za „súcitného“, ale aj za „liberálneho“ konzervatívca. Strana sa pod jeho vedením dištancovala od „anti-gej“ nálad z osemdesiatych rokov, ba dokonca sa popri konferencii v Manchestri odhodlala zorganizovať prvé stranícke podujatie spoločne s gej komunitou. Cameron je navyše vášnivým riešiteľom záhady globálneho otepľovania.

Tieto skôr stredové než pravicové názory chce David Cameron – spolu s mladistvým energickým imidžom – zúročiť. Dobre vie, že na vytvorenie vlády by jeho strana potrebovala získať vo voľbách takú väčšinu, aká sa jej nepošťastila od tridsiatych rokov minulého storočia.

V záverečnom prejave k delegátom straníckej konferencie v Manchestri preto prehovoril Cameron, ktorý mal ďaleko od triumfalizmu. Zdôraznil, že vidí žalostný stav britskej ekonomiky i spoločnosti ako celku. Opakoval, že je nekomplikovaný človek a má rád rodinu, komunitu a vlasť. Krátko spomenul osobnú tragédiu (začiatkom roka mu zomrel šesťročný synček Ivan, od narodenia postihnutý), no neprehnal to s apelom na súcit. Predovšetkým však odkázal Británii, že je čas znovu prevziať zodpovednosť, odoslať do dejín prebujnený byrokratický aparát z éry labouristov a obnoviť skeptický postoj k vrchnosti. Ocenil službu britských ozbrojených síl v Iraku aj v Afganistane a zaviazal sa, že do oboch krajín vyšle viac vojakov, aby rýchlo a efektívne vybojovali zlepšenie tamojšieho stavu. Popri tom ubezpečil zahraničnopolitických realistov, že toryovcom nejde predovšetkým o to, aby mal Afganistan lepšiu spoločnosť– ale o to, aby tam nevznikali teroristické tábory.

David Cameron sa v Manchestri prihováral ľudovokonzervatívnemu duchu Británie. Možno ho bude musieť ešte nejaký čas vzývať, kým sa tento duch preberie z letargie natoľko, aby mu zabezpečil víťazstvo. A Sarah Cameronová bude musieť ešte dlho – možno až do volieb – nosiť šaty dostupné ľudu (napríklad tie pekné sivé s bielymi bodkami od M&S, v ktorých počúvala manželovu záverečnú reč). Ale možno sa to konzervatívcom napokon podarí. Ak áno, pre Britániu to bude v súčasnej situácii dobrá správa. Aj keď si treba priznať dve veci. Po prvé, od čias Margaret Thatcher sa Conservative Party posunula doľava. A po druhé, na to, aby konzervatívci splnili všetky predsavzatia vyhlásené na tejto straníckej konferencii, potrebovali by nie vládnuť, ale ovládať celý zoznam fungujúcich zaklínadiel.