Humanista Polanski

Keďže závisti nie je nikdy dosť, začnime pri peniazoch. V Nemecku sa politici často pohoršujú nad takzvanými zlatými padákmi manažérov, ktorí po sebe zanechali (či už vlastnou vinou, alebo vinou krízy) spustošený podnik. Domácu verejnosť však minulý týždeň celkom zaujali obnosy, s ktorými si budú užívať svoju jeseň života podaktorí odchádzajúci ministri. Ide o ministrov SPD, ktorá je po totálnom volebnom debakli práve na odchode do opozície. Na depresie však socialisti nemajú dôvod. Ako vyrátalo tamojšie Združenie daňových poplatníkov, 66-ročná exministerka pre rozvojovú pomoc Heidemarie Wieczorek-Zeul bude na odpočinku poberať mesačne 9 430 eur (asi 284-tisíc našich korún). Dokopy sa jej totiž sčítali penzijné nároky z pôsobenia v Európskom parlamente, v nemeckom Bundestagu  a vo vláde. Odchádzajúca ministerka zdravotníctva Ulla Schmidt, ktorá šéfovala zdravotníctvu osem rokov, bude žiť z mesačného dôchodku 8 410 eur (okolo 253-tisíc korún). Pozastavovať sa nad vysokými príjmami politikov, ktorí boli dlhé roky v čelných funkciách a na ich pleciach ležala obrovská zodpovednosť, môže iste zaváňať lacným populizmom. Ale v prípade tejto sociálnej demokratky si to možno dovoliť: Schmidt pred časom označila za „hanebné“, že funkcionári, ktorí sedeli v čele viacerých predstavenstiev poisťovní, si za každú jednu funkciu nechali vyplácať platy. A navyše začiatkom októbra zalarmovala nemeckých ekonómov a vyjednávacie tímy budúcej vlády z CDU a FDP správa, že deficit v zdravotníctve dosiahne o rok výšku 7,5 miliardy eur (vyše 220 miliárd korún), čo je podstatne viac, než sa čakalo. Ale komu by už len napadlo spochybňovať zlaté padáky pre zástupy politikov?

Prípad čerstvo zatknutého režiséra Romana Polanského, ktorý vraj vo vile herca Jacka Nicholsona pred vyše 30 rokmi znásilnil 13-ročné dieťa, otvára stále nové otázky. Nie je napríklad jasné, prečo švajčiarske úrady napriek medzinárodnému zatykaču dovolili Polanskemu pred pár rokmi kúpiť si v tejto alpskej krajine dom. A zrazu ho zatkli a plánujú ho vydať Američanom. Diskutuje sa aj o tom, či Polanského trestný čin nie je už premlčaný a podobne. 

Isté sú však tri veci: Po prvé, Polanski sexuálne zneužil (aj vinou nekvalitného vyšetrovania v 70. rokoch nie je stopercentne jasné, či použil násilie) maloleté dievča. Po druhé, ešte pred vynesením rozsudku vycestoval režisér do Mníchova na októbrové pivné slávnosti, kde sa nechal odfotografovať v spoločnosti mladých -násťročných dievčat. Po tretie, na príkaz súdu sa po zverejnení fotiek musel vrátiť do USA, ale na rozsudok si už nepočkal – utiekol. Napriek tomu ho najmä francúzska kultúrna obec oslavuje ako obeť systému, a jej automatický obranný reflex pripomína aj spôsob myslenia, akým sa Francúzi, ale aj mnohí českí umelci a intelektuáli, minulý rok postavili za Kunderu. Podpora prišla aj zo zámoria: Woody Allen spolu s producentom Harveyom Weinsteinom chvália Polanskeho ako „humanistu“. Na obranu oscarového režiséra sa tiež podpisuje celosvetová petícia. 

Nie všetci však plávajú v tomto prúde. Denník Frankfurter Allgemeine Zeitung nahnevali reakcie kultúrnej scény natoľko, že Francúzom pripomenul niekdajšie Hnutie za oslobodenie pedofilov, ktoré vzniklo po kultúrnej revolúcii zo 68. roku, teda v časoch, keď sa západné ľavicové hnutie identifikovalo s Maom, Che Guevarom a Pol Potom. Nemecký denník v tejto súvislosti vyjadril nádej: „Aféra s Polanskim azda konečne pomôže vyrovnať sa s kapitolou ´pedofília ako revolúcia´.“ 

Zaujímavá odpoveď prišla medzičasom zo samotného Francúzska: Fréderic Mitterand, synovec bývalého prezidenta Mitteranda, čelí sprava aj zľava výzvam, aby abdikoval z funkcie ministra. Mitterand vydal pred štyrmi rokmi autobiografiu, v ktorej sa priznal, že na dovolenke v Thajsku navštevoval verejné domy a mladým chlapcom platil za sex. Znie to síce neuveriteľne, ale v tom čase to nespôsobilo žiadny rozruch. Až teraz, keď sa Mitterand ostrými slovami postavil za Polanskeho, si na jeho sexuálnu turistiku spomenuli najmä jeho politickí protivníci. Zvláštna krajina. 

V českom expremiérovi Mirkovi Topolánkovi sa v poslednom čase nevyznajú ani jeho najbližší straníci. Nedávno po tom, čo zložil poslanecký mandát, vyhlásil, že zvažuje odchod z politiky, lebo nedokáže viesť ODS do volieb. Potom hovoril o tom, že chce dostať od najbližšieho zjazdu strany veľmi silný mandát, aby stranu očistil. Na konci septembra po stretnutí so šéfkomisárom Barrosom ohlásil, že chce svoj ďalší politický osud zviazať s Lisabonskou zmluvou. S tou zmluvou, ktorej priameho predchodcu, euroústavu, kedysi  označil za „pěkný shit“ a s tou zmluvou, ktorá je v radoch ODS aj po zmäknutí strany v téme EÚ naďalej veľmi nepopulárna. Topolánkovi jeho súkmeňovci nerozumeli ani vtedy, keď o svojom podpredsedovi Vodrážkovi nepriamo povedal, že je to „blb z Horní Dolní“. Na druhej strane by mohli členovia ODS (vrátane Vodrážku z Prahy) vziať Topolánka ešte na milosť: zachovať si chladnú hlavu v súčasnej českej politike je predsa výkon nadľudských schopností.