Tukova aféra

Tieto slová adresoval 30. septembra 1929 v mene vedenia strany Andrej Hlinka svojmu spolustraníkovi Vojtechovi Tukovi, obžalovanému zo sprisahania proti republike a aktérovi najväčšieho politického súdneho procesu v dvadsaťročnej histórii prvej československej republiky. 

Tukovu aféru, po ktorej nasledovala najväčšia kríza Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v jej histórii, odštartovala „štátnofilozofická úvaha“ s názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie, uverejnená 1. januára 1928 v ľudáckom denníku Slovák. Politik v článku označil zápisnicu z porady z 31. októbra 1918 za tajnú klauzulu Martinskej deklarácie, ktorá vraj obmedzovala dĺžku trvania československého štátu na desať rokov. 

V článku sa písalo, že v deň desiateho výročia Martinskej deklarácie (teda 31. októbra 1928) mal nastať mimoriadny stav (právne vákuum) a na území Slovenska mali prestať platiť zákony. Takémuto stavu sa vraj dalo zabrániť len tým, že by slovenský národ uplatnil svoje samourčovacie právo, a teda vyhlásil samostatnosť na ČSR. Nebol to prvý Tukov pokus o aktivizáciu radikálnych autonomistov v strane: tí sa začali zhromažďovať už okolo Tukom inšpirovaného časopisu Autonómia. 

Koaliční poslanci celú záležitosť bagatelizovali.Vedenie ľudovej strany, ktorá bola v tom čase súčasťou vládnej koalície, sa k článku spočiatku stavalo zdržanlivo, nakoniec sa však, najmä vďaka Hlinkovi, priklonilo na Tukovu stranu. 

Proti článku sa však ostro postavili opozičné slovenské strany. Sociálny demokrat Ivan Dérer v parlamente konštatoval, že „sa tu nejedná o žiadnu štátoprávnu úvahu, lebo o nejaký vedecký článok, ale že sa tu jedná o politický čin, ktorý má úkol rozvrátiť pomery v republike v jubilejnom roku republiky.“ Viacerí poslanci tiež upozorňovali na Tukovu protislovenskú činnosť (napríklad v roku 1910, ešte ako Béla Tuka, vo svojej habilitačnej práci dokazoval, že malé národy nie sú životaschopné a mali by splynúť so silnejšími národmi, podozrivé boli aj jeho zahraničné aktivity). Tukovu pozíciu oslabovala aj pozitívna reakcia na jeho článok z Budapešti. Najhoršie však pre neho bolo to, že už od roku 1923 platil v ČSR zákon na ochranu republiky. 

Tejto skutočnosti sa chopil poslanec Československej národno-demokratickej strany Milan Ivanka, ktorý v máji 1928 podal na Tuku trestné oznámenie. Ten všetky obvinenia z vlastizrady (netýkali sa len článku, ale aj predchádzajúcich aktivít) odmietol. Vo svojom júnovom vystúpení v parlamente vyhlásil: „Ako právnik viem, čo je dovolené a čo je zakázané. S otvoreným čelom pôjdem prípadne aj pred súd, súc si vedomý, že v ničom som sa neprevinil proti našej republike, proti svojim občianskym a vlasteneckým povinnostiam.“

Za Tuku sa postavil aj Hlinka. Bol presvedčený o jeho nevine, a tak súhlasil so súdnym prerokúvaním a proces hodlal náležite propagandisticky využiť. Hlinka bol vraj tiež presvedčený, že dôkazy o Tukovej vlastizrade sú bezcenné. 

Imunitný výbor nakoniec 20. decembra 1928 odporučil zbaviť Tuku poslaneckej imunity, s čím snemovňa súhlasila. Dňa 3. januára 1929 ho zatkli a previezli do vyšetrovacej väzby v Bratislave.   

Podľa článku historika Róberta Arpáša Vojtech Tuka a jeho aktivity v ľudovej strane bolo zatknutie tou ľahšou časťou súdneho procesu. „Oveľa ťažšie bolo zistiť dostatočné množstvo preukázateľného dôkazového materiálu,“ píše Arpáš. Spravodajská služba síce dôkazmi disponovala, ale pred súdom neboli použiteľné, pretože boli získané nelegálne. 

Spolu s Tukom zasadli na lavici obžalovaných aj Anton Snaczký a Alexander Mach. Tuka so Snaczkým boli obvinení zo spáchania zločinu vojenskej zrady, ktorej sa mali dopustiť tým, že v rokoch 1923 – 1924 zriadili vo Viedni vyzvedačskú kanceláriu a vyzradili cudzím vojenským činiteľom utajované skutočnosti, týkajúce sa obrany republiky. Zároveň, spolu s Machom, zorganizovali Rodobranu s cieľom odtrhnutia Slovenska od ČSR. 

Korunný svedok obžaloby Karol Belanský vypovedal, že v rokoch 1922 – 1924 s Tukom spolupracoval a ako aktívny dôstojník pre neho vypracoval plán prevratu na Slovensku.

Svedok Karol Stöger, tajomník maďarskej kresťansko-sociálnej strany, zase priznal, že v rokoch 1921 – 1923, keď pre Tuku vykonával kuriérske služby, vozil do Budapešti správy o situácii na Slovensku a naspäť vozil peniaze. Potvrdil tiež, že si vo Viedni prenajal byt, ktorý mal slúžiť ako spravodajská kancelária. Na hlavnom pojednávaní však Stöger svoju výpoveď odvolal s odôvodnením, že na neho vykonávali morálny a psychický nátlak, avšak ďalšia svedkyňa verziu žalobcov podporila. 

Historik Maroš Hertel (rozhovor s ním uvádzame v rámčeku) píše, že počas hlavného pojednávania bolo vypočutých 125 svedkov: Ich „svedectvá boli spolu s vojenským znaleckým posudkom rozhodujúcimi podkladmi pri vynesení rozsudku.“ Podľa posudku bol spomínaný viedenský byt jednoznačne spravodajskou kanceláriou, ktorá získavala spravodajské informácie pre Maďarsko. V posudku sa ďalej písalo, že maďarská armáda nemá vojenské zálohy a v prípade mobilizácie by potrebovala dva až tri dni, aby dosiahla vytýčené ciele. Aby získala čas, muselo dôjsť na území Československa k sabotážnym akciám. Zdržať postup československej armády na Slovensko mala Tukom organizovaná Rodobrana. 

Napriek Hlinkovej podpore uznal 5. októbra 1929 Krajský súd v Bratislave Tuku vinným zo zločinu vojenskej zrady a zo zločinu príprav úkladov o republiku. Bol odsúdený na pätnásť rokov a stratu občianskych práv. Snaczký dostal päť rokov a Macha pre nedostatok dôkazov oslobodili. 

Výška trestu bola pre ľudákov šokom, viedla k vyostreniu vnútrostraníckych sporov a stala sa aj vhodnou zámienkou na vystúpenie z vlády (8. októbra). Hoci prezident Masaryk napísal Hlinkovi „Radím Vám, a to po zrelej úvahe, aby ste Tuku nekandidovali“, vodca ľudákov postavil Tuku na čelo kandidátkyv Košickom kraji. Dúfal totiž, že tak priláka naspäť radikálnych prívržencov strany.  

Vo voľbách, ktoré sa uskutočnili 27. októbra 1929, však strana nedopadla veľmi dobre. Získala síce 425-tisíc hlasov (19 z 300 mandátov), ale to bolo o 60-tisíc hlasov menej ako v roku 1925. Samotný Tuka mandát nezískal. 

Historička Alena Bartlová v knihe Politické strany na Slovensku 1860 – 1989 píše, že „do tridsiatych rokov vstupovala HSĽS oslabená, vyčerpaná rozpormi a finančnými problémami. Obávala sa, že po prechode do opozičného tábora sa dostane do politickej izolácie. Začala s novou vervou bojovať o svojich bývalých prívržencov a o získanie blízkych partnerov vo viacerých politických súročenstvách.“ Spolupráca so stranami nemeckej a maďarskej menšiny či s inými katolíckymi stranami však nevyšla. 

Lepšie dopadla strana v posledných slobodných voľbách v roku 1935, keď sa autonomistický blok (kde bola okrem HSĽS napríklad aj SNS) prehupol cez pol milióna. Jednotná kandidátka pod vedením HSĽS a Tukov návrat do slovenskej politiky v roku 1938 – to už bola iná kapitola.