je podtitul knihy, ktorú napísal Ervin Laszlo (Pragma, Praha 2005). Jej hlavný titul je Ákášické pole. Ervin Laszlo je ozajstná celebrita. Maďarský emigrant, pôvodne huslista, neskôr filozof samouk, systémový teoreti k, expert na riešenie problémov Sever – Juh, člen expertného tímu prognóz pre Európu a svet.
intuitívni ľudia už na počiatku dejín nepochybovali o tom, že Vesmír nie je svetom nevedomej hmoty náhodne sa pohybujúcej pasívnym priestorom. Boli presvedčení, že je to precízne fungujúci orchester produkujúci hudbu, ktorá je harmóniou kozmu. Človek v tom orchestri nie je cudzincom ani vyvoleným. Je integrálnym prvkom Všehomíra. Odtiaľ pramenia mnohými empirickými faktmi podporované úvahy o tom, že napríklad ľudia a kultúry sú vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa aj bez priameho fyzického prepojenia. Rýchlosť „spojení“ nezávisí od vzdialenosti či fyzického kontaktu – je podstatne väčšia ako rýchlosť svetla, okamžitá. Podľa Ervina Laszloa uzavreté, lokálne svety možno vôbec neexistujú a vzdialenosť neoddeľuje, ale spojuje. Ako vysvetliť, že sa takmer súčasne, približne päť storočí pred naším letopočtom, objavili v oblastiach geograficky, kultúrne a civilizačne takých vzdialených starozákonní proroci – Budha, Konfucius, Lao-c´, ktorí predznamenali zmenu ľudského duchovna? A čo pyramídy v Egypte a predkolumbovskej Amerike? Alebo také hrnčiarstvo či sekera? Ako to, že austrálski domorodci sa dokázali dorozumieť „priestorom“ so svojimi blízkymi na európskom fronte počas druhej svetovej vojny bez hmotného komunikačného média? Napokon, čo za hmota alebo energia sú informácie? A čo sa deje v dvoch tretinách kozmu, ktoré nemajú charakter hmoty? Podľa teórie akášického poľa Ervina Laszloa je to rezervoár a médium uchovávania a prenosu informácií.
Súčasťou Vemíru je však aj mikrokozmos. Každá rastlinka, každá jednotlivá živá bytosť je koherentným celkom, kde jednotlivé časti kooperujú podľa dokonalého plánu. Vedomie možno nie je výhradne ľudským atribútom, nie je to vlastnosť jednotlivca – patrí všetkým a všetkému. Rastliny sú rovnakou súčasťou spoločného komunikačného priestoru ako ľudia. A táto komunikácia je nezávislá od vzdialenosti. Nič nie je lokálne, všetko je globálne – existujúce stále, všade a vždy. Ako jedinci sme smrteľní, naše príbehy však zostávajú zaznamenané. Médiom je akášické pole, hovorí Ervin Laszlo. To slovko prevzal z indickej filozofie amytológie. Žeby sme stáli na prahu epochy, keď si staré mýty a nová veda podajú ruky? A že by z tohto podania rúk vzišlo aj nové porozumenie nesmrteľnosti (stopy v akášickom poli sú večné) a reinkarnáciám (informácie z akášického poľa sú k dispozícii)? Nastal čas povedať takzvaným „primitívnym“ ľuďom a kultúram pardon? Kozmos optikou akášického poľa je symfónia. Hráčmi sú všetci – od najelementárnejších častíc až po galaktické systémy a iné vesmíry. Predstava, že čosi podobné je vecou náhody, je naozaj ťažko stráviteľná. Prijateľnejšia je predstava informačnej kroniky všetkého (akášického poľa) a využívania týchto informácií pri budovaní každého nového vesmíru, sveta, spoločenstva, organizmu.
„Kosmické pravědomí, které obdařilo prvotní plénum schopností tvořit vesmíry, se stává plně artikulovaným kosmickým vědomím – stává se a věčně je seberealizovaným duchem Boha,“ píše Ervin Laszlo. Žeby táto vízia bola hľadaným kompromisom medzi kreacionizmom a evolucionizmom? Otázka by už neznela, či plán, alebo evolúcia, ale plán pre evolúciu. A čo je cieľom? Ervin Laszlo pripomína: „Podle indické filozofie je konečným cílem fyzického světa návrat do akáši, která je lůnem veškeré energie. Na konci času se všechny formy viditelného světa rozpustí, živé bytosti existují ve stavu čisté potencionality, a dynamické funkce se zastaví. V akáši splynou všechny vlastnosti viditelného světa ve stavu, který nemá žádné vlastnosti a který se nazývá bráhman.“ Podľa takejto vízie spejeme ku kozmickej forme vedomia.
A čo si myslím o „rozprávke“ Ervina Laszloa ja? Existujú tvorcovia a sympatizanti vedeckých paradigiem, existujú „mäkkí“ a „tvrdí“ vyznávači rozmanitých vier. Existujú aj skeptici a neveriaci. Pokiaľ ide o integrálnu teóriu všetkého, patrím k sympatizantom. Viem, že kníh o podobných témach sú stohy, ale mne sa páči práve táto. Páči sa mi pre erudíciu autora, pre odvahu nedržať sa striktne vedeckých príbehov a súčasne rešpektovať stav vedeckého poznania. Páči sa mi aj pre schopnosť spájať a hľadať súvislosti tam, kde fantázia väčšiny expertov nedosiahne. Je to pôvabný a inšpiratívny príbeh.
.fedor Gál
intuitívni ľudia už na počiatku dejín nepochybovali o tom, že Vesmír nie je svetom nevedomej hmoty náhodne sa pohybujúcej pasívnym priestorom. Boli presvedčení, že je to precízne fungujúci orchester produkujúci hudbu, ktorá je harmóniou kozmu. Človek v tom orchestri nie je cudzincom ani vyvoleným. Je integrálnym prvkom Všehomíra. Odtiaľ pramenia mnohými empirickými faktmi podporované úvahy o tom, že napríklad ľudia a kultúry sú vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa aj bez priameho fyzického prepojenia. Rýchlosť „spojení“ nezávisí od vzdialenosti či fyzického kontaktu – je podstatne väčšia ako rýchlosť svetla, okamžitá. Podľa Ervina Laszloa uzavreté, lokálne svety možno vôbec neexistujú a vzdialenosť neoddeľuje, ale spojuje. Ako vysvetliť, že sa takmer súčasne, približne päť storočí pred naším letopočtom, objavili v oblastiach geograficky, kultúrne a civilizačne takých vzdialených starozákonní proroci – Budha, Konfucius, Lao-c´, ktorí predznamenali zmenu ľudského duchovna? A čo pyramídy v Egypte a predkolumbovskej Amerike? Alebo také hrnčiarstvo či sekera? Ako to, že austrálski domorodci sa dokázali dorozumieť „priestorom“ so svojimi blízkymi na európskom fronte počas druhej svetovej vojny bez hmotného komunikačného média? Napokon, čo za hmota alebo energia sú informácie? A čo sa deje v dvoch tretinách kozmu, ktoré nemajú charakter hmoty? Podľa teórie akášického poľa Ervina Laszloa je to rezervoár a médium uchovávania a prenosu informácií.
Súčasťou Vemíru je však aj mikrokozmos. Každá rastlinka, každá jednotlivá živá bytosť je koherentným celkom, kde jednotlivé časti kooperujú podľa dokonalého plánu. Vedomie možno nie je výhradne ľudským atribútom, nie je to vlastnosť jednotlivca – patrí všetkým a všetkému. Rastliny sú rovnakou súčasťou spoločného komunikačného priestoru ako ľudia. A táto komunikácia je nezávislá od vzdialenosti. Nič nie je lokálne, všetko je globálne – existujúce stále, všade a vždy. Ako jedinci sme smrteľní, naše príbehy však zostávajú zaznamenané. Médiom je akášické pole, hovorí Ervin Laszlo. To slovko prevzal z indickej filozofie amytológie. Žeby sme stáli na prahu epochy, keď si staré mýty a nová veda podajú ruky? A že by z tohto podania rúk vzišlo aj nové porozumenie nesmrteľnosti (stopy v akášickom poli sú večné) a reinkarnáciám (informácie z akášického poľa sú k dispozícii)? Nastal čas povedať takzvaným „primitívnym“ ľuďom a kultúram pardon? Kozmos optikou akášického poľa je symfónia. Hráčmi sú všetci – od najelementárnejších častíc až po galaktické systémy a iné vesmíry. Predstava, že čosi podobné je vecou náhody, je naozaj ťažko stráviteľná. Prijateľnejšia je predstava informačnej kroniky všetkého (akášického poľa) a využívania týchto informácií pri budovaní každého nového vesmíru, sveta, spoločenstva, organizmu.
„Kosmické pravědomí, které obdařilo prvotní plénum schopností tvořit vesmíry, se stává plně artikulovaným kosmickým vědomím – stává se a věčně je seberealizovaným duchem Boha,“ píše Ervin Laszlo. Žeby táto vízia bola hľadaným kompromisom medzi kreacionizmom a evolucionizmom? Otázka by už neznela, či plán, alebo evolúcia, ale plán pre evolúciu. A čo je cieľom? Ervin Laszlo pripomína: „Podle indické filozofie je konečným cílem fyzického světa návrat do akáši, která je lůnem veškeré energie. Na konci času se všechny formy viditelného světa rozpustí, živé bytosti existují ve stavu čisté potencionality, a dynamické funkce se zastaví. V akáši splynou všechny vlastnosti viditelného světa ve stavu, který nemá žádné vlastnosti a který se nazývá bráhman.“ Podľa takejto vízie spejeme ku kozmickej forme vedomia.
A čo si myslím o „rozprávke“ Ervina Laszloa ja? Existujú tvorcovia a sympatizanti vedeckých paradigiem, existujú „mäkkí“ a „tvrdí“ vyznávači rozmanitých vier. Existujú aj skeptici a neveriaci. Pokiaľ ide o integrálnu teóriu všetkého, patrím k sympatizantom. Viem, že kníh o podobných témach sú stohy, ale mne sa páči práve táto. Páči sa mi pre erudíciu autora, pre odvahu nedržať sa striktne vedeckých príbehov a súčasne rešpektovať stav vedeckého poznania. Páči sa mi aj pre schopnosť spájať a hľadať súvislosti tam, kde fantázia väčšiny expertov nedosiahne. Je to pôvabný a inšpiratívny príbeh.
.fedor Gál
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.