Dlh, deficit a zodpovednosť

Aj v samotnom rozpočte, aj na tlačových konferenciách sa nás vláda snaží presvedčiť, že konsoliduje verejné financie viac, rýchlejšie, lepšie ako kedykoľvek predtým. Iba ten neposlušný deficit a dlh nie a nie pochopiť, že by sa mali vďaka konsolidačnému úsiliu vlády znižovať – ony si, naopak, veselo rastú.

Znižovanie bremena, ktoré predstavovali verejné financie pre ekonomiku, sa stalo základom politík druhej Dzurindovej vlády. Rozsiahle a neefektívne štátne prerozdeľovanie, generujúce sústavné deficity a priznané či skryté dlhy, brzdili ďalší rozvoj podnikateľského sektora. Ako stimulačný impulz boli pre ekonomiku naordinované nepopulárne rozpočtové škrty. 

V tomto období štát prestal poskytovať záruky za úvery, prebral na seba nesplácané dlhy štátnych spoločností, zaviedli sa tvrdé rozpočtové obmedzenia sprevádzajúce štrukturálne reformy a privatizačné príjmy sa používali na znižovanie dlhu. Práve preto dnes Slovensko patrí medzi krajiny s pomerne nízkou mierou verejného zadlženia, čím sa rád chváli aj súčasný premiér a minister financií.

Až donedávna pôsobil na konsolidáciu verejných financií na Slovensku účinný externý tlak. Predchádzajúca vláda schválila ambiciózny plán na prijatie eura a ním vymedzila mantinely, v ktorých sa rozpočtová politika mohla pohybovať. S dlhom sme, vďaka privatizácii, problém nemali, no deficit sa musel postupne dostať pod 3 percentá HDP a krajina musela prejsť aj testom inflácie, úrokových mier a stability kurzu. Kľúčové pre vývoj posledných dvoch menovaných faktorov bolo získať dôveru trhov, ktoré pozorne sledovali, či vláda svoje zámery skutočne plní. Príkladom je krátke váhanie nad tým, či je tento plán výhodný, na začiatku funkčného obdobia Ficovej vlády, ktoré trhy odmenili okamžitým poklesom kurzu koruny. 

Po vstupe do eurozóny externý tlak na znižovanie deficitu výrazne poľavil, i keď aj naďalej musíme plniť pravidlá Paktu stability a rastu. Konsolidáciu verejných financií si však nevyžadujú iba Európska komisia a finančné trhy, ale dokonca aj zdravý rozum. Slovensko totiž starne rýchlejšie ako väčšina krajín Európy a v dohľadnom čase nás dostihne nápor na verejné výdavky v sociálnej oblasti a zdravotníctve. Aby sme potom nemuseli radikálne znižovať životnú úroveň dôchodcov, potrebujeme si udržať vankúš nízkeho verejného dlhu. 

Kríza-nekríza, skok v zadlženosti štátu o viac ako 10 percent HDP v priebehu dvoch rokov nie je pomocou ani pre ekonomiku. Krajiny s nízkym dlhom a zdravými verejnými financiami budú po skončení krízy pre investorov – a teda aj tvorbu pracovných príležitostí – atraktívnejšie, pretože si budú môcť dovoliť udržať nízke dane, alebo dokonca ich znižovať.

Už rozpočet na tento rok bol z hľadiska konsolidácie verejných financií nepoctivý. Vláda v ňom hneď od začiatku zaťala väčšiu sekeru, ako prezentovali oficiálne čísla. Započítanie príjmov z odchodu 150-tisíc sporiteľov z druhého piliera, optimistický predpoklad makroekonomického vývoja a z neho vyplývajúci odhad daní, nadhodnotené kapitálové príjmy, to všetko boli faktory, ktoré sa v priebehu roka ukázali ako podcenené riziká. 

Keď kríza udrela do rozpočtu naplno, vláda sa nezmohla na viac než na zopár zmysluplných opatrení a  hŕbu nezmyslov nesúcich protikrízovú nálepku. Výsledkom bolo oslabenie príjmovej stránky rozpočtu, preskupenie mizivej časti výdavkov na „protikrízové“ opatrenia (sociálne podniky, šrotovné) a deficit ponechaný v pozícií štatistickej veličiny.

Lepšie to nevyzerá ani pri pohľade na budúcoročný rozpočet. Keďže tento rok sa nedá považovať za spoľahlivú porovnávaciu základňu, aj deklarované znižovanie deficitu na 5,5 percenta HDP treba brať s rezervou. Nehovoriac o nasledujúcich rokoch, keďže súčasnú vládu v lete vystrieda nová. Pokiaľ aj tej bude chýbať vôľa prijímať nepopulárne systémové opatrenia, iba ťažko dostaneme schodok pod maastrichtskú hranicu 3 percent HDP. 

Bola by škoda, keby sme sa do rozumného hospodárenia s verejnými financiami nechali dotlačiť len pod nátlakom zvonka a nie na základe vlastného zodpovedného uvažovania a konania. Nová vláda bude mať jedinečnú príležitosť dokázať, že Slovensko sa vie o svoju budúcnosť postarať aj samo.