Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Na začiatku som mala trému spolu s ním. Neviem prečo, ale veľmi som tŕpla. Aj keď mal za sebou kapelu a vokalistky, pripadal mi na tom pódiu strašne osamelo. Stál a díval sa na ľudí. Spieval im.

Chvíľku jemu aj nám trvalo, kým sme si na seba zvykli, ale potom, keď už došlo k spojeniu, bolo nepretrhnuteľné. Ani dvatsaťminútová prestávka rozdeľujúca program na dve časti nezabila atmosféru. Práve naopak – na občerstvených ľudí sa zrazu začali valiť hity. Jeden za druhým. Vyvalil sa zrazu na pódium aj Tásler, odspieval a odtriasol si refrén z Tlakovej níže a podobne rýchlo aj zmizol. Kapela hrala poctivo a jednoducho, v popredí s Bobošom Procházkom a jeho ústnou harmonikou, ktorá nahrádzala gitarové sóla a ktorej bolo niekedy až priveľa. Vokálne trio na čele s Luckou Šoralovou (ktorá je, mimochodom, moja sesternica) predviedlo super robotu a doplnilo trochu nariedko aranžovaný kapelový sprievod. V istom momente sa zhora spustili tri krištáľové lustre, ktoré na fialovo nasvietenom pódiu krásne kontrastovali svojím žltým svetlom a všetko dostalo akýsi kabaretný nádych. Po vizuálnej stránke sa nedialo nič veľkolepé, našťastie. Všetko bolo dobre tak ako bolo. Po oboch stranách pódia bol rad sedačiek a v ktorých sedeli ľudia. Priamo na pódiu. Najprv sme si mysleli, že je to akási porota, ale tí ľudia vyzerali príliš laicky a navyše, čo by na koncerte, preboha, robila porota. Nakoniec som sa v koncertných novinách, ktoré sa dali zhrabnúť na každom kroku, dočítala, že to je pár šťastlivcov, ktorí vyhrali akési VIP lístky. Celkom vydarený bol aj merchandise. Keby som nebola na ne taká chudá, aj by som si kúpila gaťky s nápisom „Nebude to také ľahké, drahý“. Všetko sa vyvíjalo ako na normálnom koncerte, na ktorom sa človek zabaví a zaspomína si. Až keď prišla Cigaretka na dva ťahy, bez akéhokoľvek predošlého varovania či smutnej nostalgie, som sa zrazu rozrevala ako malé decko. Zrazu som mala pocit, že tam otec je, že sa díva. Nevedela som prestať a myslela som si, že mi srdce roztrhne. Deväťročná rana akoby nachvíľu zahnisala. Keď som bola po koncerte Lucke gratulovať, povedala mi to isté. Aj ona si poplakala. Neviem, či je to len rodinný pocit, alebo ho nebodaj mali viacerí, ale bola to sila. Díky, Rišo, za to.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite