Najprv ľahké veci – niektorí kritizujú, že Fico bol za ľavicu v štúdiu sám. No a kto mal byť s ním? Fico pohltil do Smeru Sociálnu demokraciu, SOP aj SDĽ, a stal sa ich jedinou tvárou. Ostalo len KSS, to však nie je ľavica, ale spolok propagujúci zločinecký režim. Možno sa to ľavicovým intelektuálom nepáči, ale Fico je jediná rozpoznateľná značka ľavice. Preto bol sám.
Teraz k ťažšej výhrade – podľa viacerých som nebol dobre pripravený. Uvažoval som pritom nad vedením večera celý týždeň pred diskusiou. Čo ale znamená byť pripravený na tohto premiéra?
Polemizovať s jeho ľavicovým videním sveta som si vopred zakázal. Ja vidím svet, trh, privatizáciu a štát úplne inak ako on, ale to nie je dôležité. Skôr mi šlo o to, ako sa jeho ľavicové slová kryjú s krokmi, ktoré robí.
Jedna legitímna cesta bola zhromaždiť veľa Ficových citátov, a potom ich konfrontovať s tvrdými číslami z ekonomiky, s indexom korupcie, s hláseniami úradov práce a podrobným popisom sociálnych opatrení. Ale nelákalo ma to. Nie preto, že by to bolo ťažšie, naopak, zdalo sa mi to ľahšie. A aj také strojovo neosobné. Navyše, všetko toto robí opozícia v parlamente a mnohí novinári už dlho a dostatočne. A bez viditeľného úspechu.
Zvolil som druhú cestu – sadnúť si tesne vedľa najpopulárnejšieho politika tejto krajiny a opýtať sa ho na to, čo ma zaujíma oveľa viac než čísla, ktoré aj tak Fico týždeň čo týždeň obracia naruby. Vo štvrtok bolo v mojej mysli najmä toto – čo je ľavicové na vláde, v ktorej sedia primitívni a vulgárni koaliční partneri, či autorovi sloganu „ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu“ neprekáža, ako slotovsky široko sa „kradne za Fica“, či jeho vlastná veta z deväťdesiatych rokov, podľa ktorej sú Mečiar a Gašparovič trvalo diskvalifikovaní na štátne funkcie, zrazu neplatí, či je ľavicové odovzdať spravodlivosť do rúk HZDS, teda najväčšej nespravodlivosti v tomto štáte, a či je „sociálnodemokratické“ robiť bez dôkazov z františkánov pedofilov, z podnikateľov vydieračov a zo študentky klamárku, ak sa to vláde práve hodí.
Toto som sa pýtal. Je to subjektívnejšie, než spor o dáta, ale taká, subjektívna, je Lampa. Tvrdím teda toto – výsledok štvrtkovej Lampy nebol spôsobený mojou nepripravenosťou, on vyplynul zo spôsobu, akým túto reláciu robíme.
Ale tým som rovno pri najťažšej výhrade – aký teda bol onen výsledok? Nebola táto diskusia jasným víťazstvom Fica? A aký malo vôbec zmysel robiť Lampu, vystavanú na krehkom predpoklade otvorenosti práve s človekom, o ktorom bolo vopred jasné, že to celé pojme ako míting, že na otázky sa nebude snažiť odpovedať, že bude viesť dlhé monológy, a nebude vôbec vnímať to najcennejšie, čo tento typ programu má – teda úprimnosť? Nebol som teda nezodpovedný, ak som jeho „školenie“ pripustil? Nezlyhal som?
Neviem na to ešte odpovedať. Cítim dve protichodné veci – že takíto hostia Lampu oberajú o jej podstatu, a súčasne, že tam občas patria. Preto sa mi štvrtok s Ficom vnútorne nepáčil, a súčasne viem, že ho nabudúce pozvem znovu.
Uznávam pritom, že sa to dalo viesť inak. Určite lepšie. Ak Fico naozaj vyhral, je to len moja chyba. Dalo sa byť drzejší, tvrdší, faktickejší. Dalo sa viac skákať do reči, dalo sa ho dokonca vyprovokovať k odchodu. Nie je to ťažké, a priznám sa, že budem rád, keď mu to niekto urobí. Ja som nechcel.
Mimochodom – tu sa fakt čaká na novinára, aby bol Fico porazený?
Teraz k ťažšej výhrade – podľa viacerých som nebol dobre pripravený. Uvažoval som pritom nad vedením večera celý týždeň pred diskusiou. Čo ale znamená byť pripravený na tohto premiéra?
Polemizovať s jeho ľavicovým videním sveta som si vopred zakázal. Ja vidím svet, trh, privatizáciu a štát úplne inak ako on, ale to nie je dôležité. Skôr mi šlo o to, ako sa jeho ľavicové slová kryjú s krokmi, ktoré robí.
Jedna legitímna cesta bola zhromaždiť veľa Ficových citátov, a potom ich konfrontovať s tvrdými číslami z ekonomiky, s indexom korupcie, s hláseniami úradov práce a podrobným popisom sociálnych opatrení. Ale nelákalo ma to. Nie preto, že by to bolo ťažšie, naopak, zdalo sa mi to ľahšie. A aj také strojovo neosobné. Navyše, všetko toto robí opozícia v parlamente a mnohí novinári už dlho a dostatočne. A bez viditeľného úspechu.
Zvolil som druhú cestu – sadnúť si tesne vedľa najpopulárnejšieho politika tejto krajiny a opýtať sa ho na to, čo ma zaujíma oveľa viac než čísla, ktoré aj tak Fico týždeň čo týždeň obracia naruby. Vo štvrtok bolo v mojej mysli najmä toto – čo je ľavicové na vláde, v ktorej sedia primitívni a vulgárni koaliční partneri, či autorovi sloganu „ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu“ neprekáža, ako slotovsky široko sa „kradne za Fica“, či jeho vlastná veta z deväťdesiatych rokov, podľa ktorej sú Mečiar a Gašparovič trvalo diskvalifikovaní na štátne funkcie, zrazu neplatí, či je ľavicové odovzdať spravodlivosť do rúk HZDS, teda najväčšej nespravodlivosti v tomto štáte, a či je „sociálnodemokratické“ robiť bez dôkazov z františkánov pedofilov, z podnikateľov vydieračov a zo študentky klamárku, ak sa to vláde práve hodí.
Toto som sa pýtal. Je to subjektívnejšie, než spor o dáta, ale taká, subjektívna, je Lampa. Tvrdím teda toto – výsledok štvrtkovej Lampy nebol spôsobený mojou nepripravenosťou, on vyplynul zo spôsobu, akým túto reláciu robíme.
Ale tým som rovno pri najťažšej výhrade – aký teda bol onen výsledok? Nebola táto diskusia jasným víťazstvom Fica? A aký malo vôbec zmysel robiť Lampu, vystavanú na krehkom predpoklade otvorenosti práve s človekom, o ktorom bolo vopred jasné, že to celé pojme ako míting, že na otázky sa nebude snažiť odpovedať, že bude viesť dlhé monológy, a nebude vôbec vnímať to najcennejšie, čo tento typ programu má – teda úprimnosť? Nebol som teda nezodpovedný, ak som jeho „školenie“ pripustil? Nezlyhal som?
Neviem na to ešte odpovedať. Cítim dve protichodné veci – že takíto hostia Lampu oberajú o jej podstatu, a súčasne, že tam občas patria. Preto sa mi štvrtok s Ficom vnútorne nepáčil, a súčasne viem, že ho nabudúce pozvem znovu.
Uznávam pritom, že sa to dalo viesť inak. Určite lepšie. Ak Fico naozaj vyhral, je to len moja chyba. Dalo sa byť drzejší, tvrdší, faktickejší. Dalo sa viac skákať do reči, dalo sa ho dokonca vyprovokovať k odchodu. Nie je to ťažké, a priznám sa, že budem rád, keď mu to niekto urobí. Ja som nechcel.
Mimochodom – tu sa fakt čaká na novinára, aby bol Fico porazený?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.