Prominentný komentátor SME Marián Leško obvinil Klausa, že kladie odpor demokratickému procesu, a ďalej z puču proti Lisabonskej zmluve a ústavnému zriadeniu vlastnej republiky. Tieto postoje medzi novinármi nie sú výnimočné. Naopak, v novinách sa málo písalo o puči proti demokracii, keď si museli vystrašení Íri po roku zopakovať referendum o Lisabone, ktorý už tri roky predtým odmietli v referendách Francúzi a Holanďania (vtedy ešte ako európsku ústavu). Pučom proti demokracii je podľa mnohých novinárov až to, keď sa jeden prezident urputne snaží oddialiť svoj podpis o niekoľko mesiacov.
Ale to nie je jediný vnútorný paradox. Klaus síce pre získanie verejnosti vytiahol lacnú kartu sudetských Nemcov, v skutočnosti však žiada výnimku, aby pre Čechov neplatila celá Charta základných práv. Táto Charta je pritom dokumentom, aký by za normálnych okolností liberálni novinári roztrhali v zuboch: dáva neúmerné práva odborárom a sociálne nároky formuluje tak naširoko, že lepšie by to nedokázali ani v centrálach ČSSD či Smeru. Skrátka, budovanie socializmu z bruselského vŕšku. Napriek tomu bola väčšine novinárov ukradnutá. Politici v Prahe či v Bratislave sa tak v čase rokovaní o euroústave a Lisabone vôbec nemuseli trápiť s vysvetľovaním, prečo nežiadajú výnimku rovnako ako Briti či Poliaci.
Ale prečo je to vlastne tak? Prečo vidíme my novinári veci, ktoré sú doma čierne, v Európe ako bledé či dokonca ružové?
Možné sú tri odpovede. Po prvé, novinári sú zväčša mestskí, kozmopolitní ľudia, ktorým sú hranice národných štátov pritesné. Nevidia ako problém, že z EÚ sa stáva štát, naopak tí, čo tomu kladú odpor, upadajú do podozrenia z nacionalizmu.
Po druhé, novinári sú zasvätení ľudia, ktorí vidia do správy vecí verejných a o vlastnej krajine strácajú či stratili akékoľvek ilúzie. Stretávajú sa so sudcami, ktorých šikanuje paranoidný Harabin, zďaleka nemôžu písať o všetkých zlodejstvách, ktoré vedia na politikov či úradníkov, a zmocňuje sa ich bezmocnosť z prieskumov verejnej mienky. Majú radi vlastnú krajinu, no neveria, že je schopná vyhrabať sa z bahna vlastnými silami. A Európska únia? Veď tá nám môže iba pomôcť. Síce je známy príbeh Hansa-Martina Tillacka, jedného z mála investigatívnych novinárov, ktorý kedy písal články o podvodoch v bruselských inštitúciách, a preto ho na požiadanie EÚ zatkla belgická polícia, ale od samoúnosu (Kováč ml.), samovýbuchu (Remiáš) a samozbitia (Malinová) to má predsa len ďaleko.
A po tretie, v novinárskych, prozápadne naladených kruhoch je silný strach z Ruska. Buď Brusel, alebo Moskva, ako pred časom glosoval svoj obrat v názore na Lisabonskú zmluvu Mirek Topolánek a po ňom to takmer jednohlasne opakovali novinári. (I keď prokremeľská tlač si Lisabon pochvaľuje, keďže dáva v rámci Únie väčšiu moc Francúzsku a Nemecku na úkor malých protiruských štátov...)
A tak hoci medzičasom vyrastá EÚ na mocný superštát, ktorý čoraz viac potrebuje kritických novinárov, médiá v nej stále vidia akúsi užitočnú mimovládku. Preto desiatkam novinárov nerobí problém uchádzať sa každoročne o Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku, v rámci ktorej sa sumou 5-tisíc eur odmeňujú najlepšie príspevky, ktoré „prispeli k lepšiemu chápaniu európskych inštitúcií a politík v očiach verejnosti" - raz sa síce na tejto budovateľskej súťaži zúčastnil aj .týždeň, ale z čistej recesie...
Skúste si napokon predstaviť úškľabky všetkých novinárov, keby ich chcel v mene slovenského parlamentu odmeňovať Pavol Paška za pekné článočky. Kým však my novinári nebudeme vidieť v takýchto „súťažiach" problém, vo vzťahu k EÚ sa nebudeme správať ako novinári, ale ako pionieri.
Ale to nie je jediný vnútorný paradox. Klaus síce pre získanie verejnosti vytiahol lacnú kartu sudetských Nemcov, v skutočnosti však žiada výnimku, aby pre Čechov neplatila celá Charta základných práv. Táto Charta je pritom dokumentom, aký by za normálnych okolností liberálni novinári roztrhali v zuboch: dáva neúmerné práva odborárom a sociálne nároky formuluje tak naširoko, že lepšie by to nedokázali ani v centrálach ČSSD či Smeru. Skrátka, budovanie socializmu z bruselského vŕšku. Napriek tomu bola väčšine novinárov ukradnutá. Politici v Prahe či v Bratislave sa tak v čase rokovaní o euroústave a Lisabone vôbec nemuseli trápiť s vysvetľovaním, prečo nežiadajú výnimku rovnako ako Briti či Poliaci.
Ale prečo je to vlastne tak? Prečo vidíme my novinári veci, ktoré sú doma čierne, v Európe ako bledé či dokonca ružové?
Možné sú tri odpovede. Po prvé, novinári sú zväčša mestskí, kozmopolitní ľudia, ktorým sú hranice národných štátov pritesné. Nevidia ako problém, že z EÚ sa stáva štát, naopak tí, čo tomu kladú odpor, upadajú do podozrenia z nacionalizmu.
Po druhé, novinári sú zasvätení ľudia, ktorí vidia do správy vecí verejných a o vlastnej krajine strácajú či stratili akékoľvek ilúzie. Stretávajú sa so sudcami, ktorých šikanuje paranoidný Harabin, zďaleka nemôžu písať o všetkých zlodejstvách, ktoré vedia na politikov či úradníkov, a zmocňuje sa ich bezmocnosť z prieskumov verejnej mienky. Majú radi vlastnú krajinu, no neveria, že je schopná vyhrabať sa z bahna vlastnými silami. A Európska únia? Veď tá nám môže iba pomôcť. Síce je známy príbeh Hansa-Martina Tillacka, jedného z mála investigatívnych novinárov, ktorý kedy písal články o podvodoch v bruselských inštitúciách, a preto ho na požiadanie EÚ zatkla belgická polícia, ale od samoúnosu (Kováč ml.), samovýbuchu (Remiáš) a samozbitia (Malinová) to má predsa len ďaleko.
A po tretie, v novinárskych, prozápadne naladených kruhoch je silný strach z Ruska. Buď Brusel, alebo Moskva, ako pred časom glosoval svoj obrat v názore na Lisabonskú zmluvu Mirek Topolánek a po ňom to takmer jednohlasne opakovali novinári. (I keď prokremeľská tlač si Lisabon pochvaľuje, keďže dáva v rámci Únie väčšiu moc Francúzsku a Nemecku na úkor malých protiruských štátov...)
A tak hoci medzičasom vyrastá EÚ na mocný superštát, ktorý čoraz viac potrebuje kritických novinárov, médiá v nej stále vidia akúsi užitočnú mimovládku. Preto desiatkam novinárov nerobí problém uchádzať sa každoročne o Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku, v rámci ktorej sa sumou 5-tisíc eur odmeňujú najlepšie príspevky, ktoré „prispeli k lepšiemu chápaniu európskych inštitúcií a politík v očiach verejnosti" - raz sa síce na tejto budovateľskej súťaži zúčastnil aj .týždeň, ale z čistej recesie...
Skúste si napokon predstaviť úškľabky všetkých novinárov, keby ich chcel v mene slovenského parlamentu odmeňovať Pavol Paška za pekné článočky. Kým však my novinári nebudeme vidieť v takýchto „súťažiach" problém, vo vzťahu k EÚ sa nebudeme správať ako novinári, ale ako pionieri.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.