Koniec príbehu IV

Od predsedu federálnej vlády som sa napríklad dozvedel, že všetko je v najlepšom poriadku, nebyť nátlaku zo strany slovenského premiéra, od premiéra českej vlády zase, že žabou na prameni je minister Klaus a federálna arogancia, od federálneho ministra vnútra, že federálna vláda je v poriadku, iba my sme mimo politickej hry. Pithart vyhlásil, že chápe slovenské záujmy a podporuje ich, aj keď sú v rozpore so záujmami ekonomickej reformy, ktorá si v tomto štádiu vyžaduje centrálne riadenie. Mečiar vzápätí vyhlásil, že decentralizácia právomocí je predpokladom úspechu ekonomickej reformy. Z parlamentu dostávam informácie, že federálni poslanci sú rozložení a schválenie kompetencií je ohrozené. Nervozita je deň pred kľúčovým zasadnutím parlamentu na bode varu.

.ide o osud federácie
Sadáme do áut a vyrážame do Prahy. Diskutujeme s poslancami VPN, s Durayom a jeho Spolužitím, s Klubom pravicovej demokracie v rámci OF, s jednotlivými poslancami Občianskeho fóra. Vysvetľujeme, že v hre je naozaj osud federácie – nie však preto, že budú schválené zákony, ktoré presúvajú priveľa kompetencií na republiky, ale naopak.
Vieme, že ide aj o politickú scénu na Slovensku. Veď neschválením kompetencií prehráva práve VPN, jediný reálne silný politický subjekt na Slovensku, ktorý sa celkom jednoznačne prihlásil k ideám stability a rozvoja federácie a ktorý nové ponímanie federatívneho usporiadania krajiny mal priamo vo svojom programe. Stretávame sa s radovými občanmi, ktorí sa netaja svojím znechutením z toho, čo sa deje v televízii a novinách. Krajina pripomína situáciu výnimočného stavu.
Deň pred začatím rokovania o kompetenčných zákonoch vystupuje v parlamente prezident Havel. S otvorenými ústami počúvam, ako upozorňuje na nebezpečenstvo vyhlásenia zvrchovanosti zo strany Slovenskej národnej rady. Ako upozorňuje na inferioritu kompetenčných zákonov. Ako žiada schválenie viacerých opatrení na riešenie krízového stavu spoločnosti (mimoriadne prezidentské právomoci, okamžité schválenie Zákona o referende a zriadenie Ústavného súdu).

.opäť lustrácie
Zdanlivú pohodu začínajúceho sa roku 1991 opäť narúša problém lustrácií. Novoustanovená komisia na prešetrenie udalostí 17. novembra 1989 prichádza s informáciou, že lustrácie uskutočnené pred parlamentnými voľbami neboli dobré. Objavili sa vraj nové informácie, treba opäť preverovať spoľahlivosť ľudí vo vládach a zákonodarných zboroch. V novinách sa zjavujú narážky, hrozí, že dôjde k zverejňovaniu tisícov mien ľudí, ktorí sa tak či onak zaplietli s bývalou Štátnou bezpečnosťou, vo vzduchu poletujú „zaručené informácie“ o tom, kto všetko je agentom ŠtB, hrozí eskalácia napätia s nepredvídateľnými dôsledkami na našu politickú scénu i na celkom konkrétne životné osudy mnohých ľudí.
Dňa 10. januára 1991 cestujeme s Jurajom Flamíkom (predseda Koordinačného centra VPN) a Marcelom Strýkom (poslanec Slovenskej národnej rady) do Prahy, kde sa v parlamente začína rokovať o lustráciách. Spolu s predstaviteľmi Občianskeho fóra vydávame nasledovné vyhlásenie:
„Dňa 10. 1. 1991 sa v Prahe zišli predstavitelia VPN a OF a zaujali k problému lustrácií nasledujúce stanovisko. Je súčasťou zodpovednosti parlamentných strán a hnutí, aby zabezpečili funkčnosť a akcieschopnosť všetkých orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Zastávame zhodný názor, že výkon funkcií v týchto orgánoch nie je zlučiteľný s aktívnou spoluprácou s bývalou ŠtB. Súčasne sme však presvedčení, že je potrebné postupovať v súlade s právnym poriadkom, ktorý vychádza z prezumpcie neviny, ochrany integrity a súkromia občanov. O korektnosti a priebehu lustrácií by mali rozhodnúť zákonodarné zbory a ich orgány. Domnievame sa, že by v tejto súvislosti bolo užitočné prijať zákonnú normu, ktorá by zabezpečovala regulérnosť i rozsah procesu lustrácií bez vyvolávania spoločenského napätia.“
Vzápätí parlament rozhodne o lustrácii členov personálu federálneho zhromaždenia, federálnej vlády a prezidentskej kancelárie (na čo dáva súhlas Václav Havel). Dňa 13. januára večer vystupuje v Slovenskej televízii premiér Mečiar s názorom, ktorým lustrácie odmieta. Naznačuje, že v pozadí sa skrýva špinavý politický boj a iniciatíva spoza hraníc Slovenska (čo nie je pravda, pretože parlamentná komisia, ktorá problém otvorila, nie je národná, ale federálna – napokon, aj sám federálny minister vnútra je Slovák a navyše ešte delegovaný hnutím VPN).
V dňoch 19. a 20. januára 1991 sa neďaleko Bratislavy – v Častej – stretáva reprezentácia VPN (poslanci, členovia vlád, politická špička), aby diskutovali o aktuálnych problémoch spoločnosti.
O lustráciách sa diskutuje takmer šesť hodín. Je zrejmé, že jestvujú dva tábory: prvý lustrácie odmieta, lebo niet možnosti z archívov ŠtB jednoznačne oddeliť obete od páchateľov. Druhý presadzuje názor, že ľudia s temnou minulosťou nepatria do vlády, parlamentu a na významné miesta v spoločenskej hierarchii. Dva dni na to sa nám podarilo vymyslieť znesiteľné riešenie.
Počas neformálnej diskusie s predsedom Slovenskej národnej rady Františkom Mikloškom formulujeme požiadavku zákonnej úpravy. Malo by ísť o akýsi kódex poslanca, ktorý by ho v budúcich parlamentných voľbách zaväzoval, okrem iného, aj na absolvovanie lustrácií. Tým by sa zabránilo nielen eskalácii napätia, ale získal by sa aj čas na vierohodnejšie a transparentnejšie vymedzenie technickej stránky veci.