Nebolo to samozrejmé. Richard je veľký človek a veľké je aj všetko, čo robí. Celých 25 rokov jeho hudobnej kariéry sprevádzajú vysoké lety a hlboké pády, chvíle nemilosrdnej otvorenosti sa striedajú so široko medializovanými škandálmi, erupcie čistej tvorivosti s hlbokými močiarmi depresií.
.cesta späť
Posledné roky boli v živote Richarda Müllera zvlášť náročné. Po vystúpení na odovzdávaní Slávikov v roku 2007 verejne oznámil, že definitívne končí s vystupovaním. Keď sme spolu o pár mesiacov neskôr robili rozhovor, hovoril, že sa „cíti úplne vybitý” a už ani „neanalyzuje prečo.” Prežíval podľa vlastných slov „nešťastné obdobie” a cítil sa „strašne smutný.” V takomto stave však nahral – spolu s Milanom Lasicom a v produkcii Oskara Rózsu – výborný album piesní Jara Filipa (Lasica spieva Müllera, Müller spieva Lasicu..., 44 s.r.o / SONY BMG, 2008) a v lete 2008 vystúpil na Pohode. Bol to koncert, ktorý Müllerov stav ilustroval dokonale: napriek všetkým vyhláseniam obrovská snaha vrátiť sa na pódium, statočný zápas so sebou samým a z toho všetkého vyplývajúca neistota.
O rok neskôr už na Pohode vystúpil iný Richard: zdravo sebavedomý, ľudí zabávajúci šoumen, ktorý si to všetko zjavne užíva. S Richardom už vtedy hrala nová kapela. Známych džezmenov nahradili menej okukaní rockeri a fenomenálny bluesový harmonikár Erich „Boboš” Procházka. Výsledkom bola síce menej sofistikovaná, no zato oveľa energickejšia, živšia hudba, ktorá spevákovi (a zrejme aj jeho poslucháčom) sadla ako obraz do správneho rámu. No a potom prišli správy o veľkom česko-slovenskom „Best of” turné.
.nebude to také ľahké
Aj na aktuálnom turné je všetko veľké: veľký spevák, veľké hity, veľké pódiá vo veľkých halách, veľká promo kampaň a veľký záujem divákov. Nebude to iba bombastická bublina? Nepreváži veľkosť kvalitu? Hoci pri občasných návštevách našej redakcie Richard hovoril o pripravovaných koncertoch s vášňou a nadšením, neboli sme si celkom istí, či a ako to všetko zvládne. Po koncerte na bratislavských Pasienkoch radi konštatujeme, že to zvládol výborne.
Presne o štvrť na osem vystúpila na veľké pódium banskobystrická skupina Mukatado, ktorej sa podarilo takmer nemožné: hrali polhodinu a za ten čas nezahrali ani jeden zaujímavý tón. Základný zvuk kapely stál na syntetizátore, ktorý bol zrejme nastavený na základné bzučanie, do toho občas zaznel ťažko definovateľký zvuk gitary. Speváčka bravúrne zvládala zvolania typu „Bratislavaaa!” a „Ste najlepšie publikum!” ale ináč nezaujala ničím.
Müllerova kapela začala starým, ale stále aktuálnym Plesovým maršom. Hneď v prvej pesničke bolo vidieť a počuť všetko, v čom je Richard silný a jedinečný. V prvom rade vie – v spolupráci s kvalitnými spoluautormi – napísať originálne pesničky, ktoré majú vtip, hĺbku, hudobný nápad, zaujímavé aranžmá a silný text. V priebehu večera zazneli kúsky ako Milovanie v daždi, Cigaretka na dva ťahy, Nikdy v tom istom meste alebo Nebude to také ľahké – každá pesnička je svojská a iná ako všetky ostatné, no zároveň je každá z nich jasne „müllerovská.” A tu sme pri ďalšom Richardovom poznávacom znaku: na Slovensku neexistuje spevák s takým výrazným hlasom. Niekedy znie nešťastne, inokedy v ňom počuť spevákov úsmev, vždy je to nezameniteľné a veľmi naliehavé. Ako keby už samotný hlas mal v sebe „príbeh”.
Ďalšou Müllerovou devízou sú muzikanti, s ktorými spolupracuje. V minulosti si vždy vyberal najlepších z najlepších, pričom koniec spolupráce často znamenal aj koniec priateľských vzťahov („Richard za sebou necháva stále nových bývalých najlepších kamarátov,” povedal mi jeden z nich). Na aktuálnom turné stoja za mohutným spevákom traja nenápadní muzikanti (gitarista Peter Markuljak, basgitarista Braňo Valanský a bubeník Juraj Kuchárek) a dve „dychárske” osobnosti: saxofonista a flautista Michal Žáček a harmonikár Boboš Procházka. Kapela hrala veľmi dobre, nikto sa netlačil dopredu, malo to swing, atmosféru a v prípade potreby aj rockovú razanciu. Michal Žáček s Bobošom zo zohratej kapely predsa len – v dobrom slova zmysle – vyčnievali. Michalove saxofónové sóla dávali pesničkám šansónovú krásu, Boboš skoro v každej skladbe našiel trochu blues a jeho vyhrávky zasahovali dušu. Hádam koncertná šnúra s Müllerom privedie viacero ľudí k Bobošovým bluesovým projektom Frozen Dozen či Sitra Achra. Sú to nenápadné poklady, čakajúce na objavenie. Okrem inštrumentalistov boli na pódiu tri vokalistky, medzi nimi pôvabná Lucia Šoralová, ktorá sa v pesničke Stín, stín, stín od Hany Hegerovej, zaspievanej spolu s Müllerom, postarala o jeden z vrcholov večera.
Ešte jedna vec je na Richardovi Müllerovi pozoruhodná: je to človek úsporných gest (väčšinu koncertu stál na pódiu bez výraznejšieho pohybu), no so zvláštnou schopnosťou komunikovať s masami fanúšikov. Jedným pohybom ruky ich dokáže utíšiť, pár slovami doviesť do extázy. Vypredaná športová hala s Richardom – a niekedy aj bez neho – zaspievala všetky jeho pesničky. Viaceré z nich majú netriviálne melódie a komplikované texty. Keď som sa pozeral okolo seba na spievajúci dav, napadlo mi, či sú v ňom aj hudobní dramaturgovia komerčných rádií, ktorí považujú Desmod, No Name a Zuzanu Smatanovú za jedinú hudobnú stravu, ktorú slovenský poslucháč dokáže stráviť. Ešteže bol Richard populárny už začiatkom deväťdesiatych rokov. Keby začínal teraz, vysielalo by ho iba Rádio FM, aj to len v nočných rotáciách.
.štěstí je krásná věc
Okrem nezaujímavej predkapely nemal koncert výrazne slabšie miesta. Vytknúť možno len nezmyselný výbeh gitaristu na tribúny, alebo „falošný koniec” (celá kapela stíchne, hudobníci stuhnú ako sochy, ľudia tlieskajú a v tom kapela znovu začne hrať) troch po sebe idúcich pesničiek. Zvláštne bolo hosťovanie Ivana Táslera v piesni Tlaková níž. Táslera by pri prižmúrení jedného oka (toho, ktoré vidí jeho hranie na akciách SMER-u) bolo možné označiť za Müllerovho nasledovníka: má výrazný hlas, vie napísať zaujímavé pesničky a s Richardom celkom plodne spolupracuje. Keď však vybehol na pódium, začal na ňom poskakovať a do piesne so silnou atmosférou vnášať soulový exhibicionizmus, rozdiel váhovej kategórie bol zrejmý.
Poslednou piesňou „riadneho hracieho času” bol Richardov prvý hit Po schodoch. Ľudia sú vo vytržení, spievajú a skáču. Dlhá klaňačka, standing ovation. Prídavok. Štěstí je krásná věc. Slovenská časť Müllerovho turné sa začala výborne. Napriek dažďu, snehu a tlakovej níži.
Presne keď sa koncert skončil, zapípali stovky mobilov a odchádzajúci diváci začali skandovať „Slovenskóóó!” Ale to je iný príbeh, o ktorom píšeme na inom mieste.
Richard Müller Aquacity Best Of Tour, 14. október 2009, Športová hala Pasienky, Bratislava.
.cesta späť
Posledné roky boli v živote Richarda Müllera zvlášť náročné. Po vystúpení na odovzdávaní Slávikov v roku 2007 verejne oznámil, že definitívne končí s vystupovaním. Keď sme spolu o pár mesiacov neskôr robili rozhovor, hovoril, že sa „cíti úplne vybitý” a už ani „neanalyzuje prečo.” Prežíval podľa vlastných slov „nešťastné obdobie” a cítil sa „strašne smutný.” V takomto stave však nahral – spolu s Milanom Lasicom a v produkcii Oskara Rózsu – výborný album piesní Jara Filipa (Lasica spieva Müllera, Müller spieva Lasicu..., 44 s.r.o / SONY BMG, 2008) a v lete 2008 vystúpil na Pohode. Bol to koncert, ktorý Müllerov stav ilustroval dokonale: napriek všetkým vyhláseniam obrovská snaha vrátiť sa na pódium, statočný zápas so sebou samým a z toho všetkého vyplývajúca neistota.
O rok neskôr už na Pohode vystúpil iný Richard: zdravo sebavedomý, ľudí zabávajúci šoumen, ktorý si to všetko zjavne užíva. S Richardom už vtedy hrala nová kapela. Známych džezmenov nahradili menej okukaní rockeri a fenomenálny bluesový harmonikár Erich „Boboš” Procházka. Výsledkom bola síce menej sofistikovaná, no zato oveľa energickejšia, živšia hudba, ktorá spevákovi (a zrejme aj jeho poslucháčom) sadla ako obraz do správneho rámu. No a potom prišli správy o veľkom česko-slovenskom „Best of” turné.
.nebude to také ľahké
Aj na aktuálnom turné je všetko veľké: veľký spevák, veľké hity, veľké pódiá vo veľkých halách, veľká promo kampaň a veľký záujem divákov. Nebude to iba bombastická bublina? Nepreváži veľkosť kvalitu? Hoci pri občasných návštevách našej redakcie Richard hovoril o pripravovaných koncertoch s vášňou a nadšením, neboli sme si celkom istí, či a ako to všetko zvládne. Po koncerte na bratislavských Pasienkoch radi konštatujeme, že to zvládol výborne.
Presne o štvrť na osem vystúpila na veľké pódium banskobystrická skupina Mukatado, ktorej sa podarilo takmer nemožné: hrali polhodinu a za ten čas nezahrali ani jeden zaujímavý tón. Základný zvuk kapely stál na syntetizátore, ktorý bol zrejme nastavený na základné bzučanie, do toho občas zaznel ťažko definovateľký zvuk gitary. Speváčka bravúrne zvládala zvolania typu „Bratislavaaa!” a „Ste najlepšie publikum!” ale ináč nezaujala ničím.
Müllerova kapela začala starým, ale stále aktuálnym Plesovým maršom. Hneď v prvej pesničke bolo vidieť a počuť všetko, v čom je Richard silný a jedinečný. V prvom rade vie – v spolupráci s kvalitnými spoluautormi – napísať originálne pesničky, ktoré majú vtip, hĺbku, hudobný nápad, zaujímavé aranžmá a silný text. V priebehu večera zazneli kúsky ako Milovanie v daždi, Cigaretka na dva ťahy, Nikdy v tom istom meste alebo Nebude to také ľahké – každá pesnička je svojská a iná ako všetky ostatné, no zároveň je každá z nich jasne „müllerovská.” A tu sme pri ďalšom Richardovom poznávacom znaku: na Slovensku neexistuje spevák s takým výrazným hlasom. Niekedy znie nešťastne, inokedy v ňom počuť spevákov úsmev, vždy je to nezameniteľné a veľmi naliehavé. Ako keby už samotný hlas mal v sebe „príbeh”.
Ďalšou Müllerovou devízou sú muzikanti, s ktorými spolupracuje. V minulosti si vždy vyberal najlepších z najlepších, pričom koniec spolupráce často znamenal aj koniec priateľských vzťahov („Richard za sebou necháva stále nových bývalých najlepších kamarátov,” povedal mi jeden z nich). Na aktuálnom turné stoja za mohutným spevákom traja nenápadní muzikanti (gitarista Peter Markuljak, basgitarista Braňo Valanský a bubeník Juraj Kuchárek) a dve „dychárske” osobnosti: saxofonista a flautista Michal Žáček a harmonikár Boboš Procházka. Kapela hrala veľmi dobre, nikto sa netlačil dopredu, malo to swing, atmosféru a v prípade potreby aj rockovú razanciu. Michal Žáček s Bobošom zo zohratej kapely predsa len – v dobrom slova zmysle – vyčnievali. Michalove saxofónové sóla dávali pesničkám šansónovú krásu, Boboš skoro v každej skladbe našiel trochu blues a jeho vyhrávky zasahovali dušu. Hádam koncertná šnúra s Müllerom privedie viacero ľudí k Bobošovým bluesovým projektom Frozen Dozen či Sitra Achra. Sú to nenápadné poklady, čakajúce na objavenie. Okrem inštrumentalistov boli na pódiu tri vokalistky, medzi nimi pôvabná Lucia Šoralová, ktorá sa v pesničke Stín, stín, stín od Hany Hegerovej, zaspievanej spolu s Müllerom, postarala o jeden z vrcholov večera.
Ešte jedna vec je na Richardovi Müllerovi pozoruhodná: je to človek úsporných gest (väčšinu koncertu stál na pódiu bez výraznejšieho pohybu), no so zvláštnou schopnosťou komunikovať s masami fanúšikov. Jedným pohybom ruky ich dokáže utíšiť, pár slovami doviesť do extázy. Vypredaná športová hala s Richardom – a niekedy aj bez neho – zaspievala všetky jeho pesničky. Viaceré z nich majú netriviálne melódie a komplikované texty. Keď som sa pozeral okolo seba na spievajúci dav, napadlo mi, či sú v ňom aj hudobní dramaturgovia komerčných rádií, ktorí považujú Desmod, No Name a Zuzanu Smatanovú za jedinú hudobnú stravu, ktorú slovenský poslucháč dokáže stráviť. Ešteže bol Richard populárny už začiatkom deväťdesiatych rokov. Keby začínal teraz, vysielalo by ho iba Rádio FM, aj to len v nočných rotáciách.
.štěstí je krásná věc
Okrem nezaujímavej predkapely nemal koncert výrazne slabšie miesta. Vytknúť možno len nezmyselný výbeh gitaristu na tribúny, alebo „falošný koniec” (celá kapela stíchne, hudobníci stuhnú ako sochy, ľudia tlieskajú a v tom kapela znovu začne hrať) troch po sebe idúcich pesničiek. Zvláštne bolo hosťovanie Ivana Táslera v piesni Tlaková níž. Táslera by pri prižmúrení jedného oka (toho, ktoré vidí jeho hranie na akciách SMER-u) bolo možné označiť za Müllerovho nasledovníka: má výrazný hlas, vie napísať zaujímavé pesničky a s Richardom celkom plodne spolupracuje. Keď však vybehol na pódium, začal na ňom poskakovať a do piesne so silnou atmosférou vnášať soulový exhibicionizmus, rozdiel váhovej kategórie bol zrejmý.
Poslednou piesňou „riadneho hracieho času” bol Richardov prvý hit Po schodoch. Ľudia sú vo vytržení, spievajú a skáču. Dlhá klaňačka, standing ovation. Prídavok. Štěstí je krásná věc. Slovenská časť Müllerovho turné sa začala výborne. Napriek dažďu, snehu a tlakovej níži.
Presne keď sa koncert skončil, zapípali stovky mobilov a odchádzajúci diváci začali skandovať „Slovenskóóó!” Ale to je iný príbeh, o ktorom píšeme na inom mieste.
Richard Müller Aquacity Best Of Tour, 14. október 2009, Športová hala Pasienky, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.