Na Slovensku je však predstava, že by voľby do vyšších územných celkov vyvolali personálne zmeny vo vláde či aspoň zemetrasenie v nejakej strane (ako v nemeckej SPD či českej ODS), ako z iného sveta. Bizarnosť takého scenára spočíva jednak v slabosti spätnej väzby, ktorú si slovenskí politici zvykli ignorovať, a tiež v národnom špecifiku, ktorým sú nedostižne nízke účasti na voľbách druhého sledu.
Ako výstražne a presvedčivo ukázali roky 2001, 2004, 2005 i jún 2009, takými sú popri eurovoľbách práve voľby do VÚC. Skutočnosť, že účasť v nich sa postupne „stabilizovala“ pod 20 percent zapísaných voličov, otriasa základnou legitimitou zvolených kandidátov. To, že nikoho netrápi napríklad mandát košického župana, za ktorého v druhom kole hlasovalo šesť percent oprávnených voličov, eventuálne trenčianskeho, ktorý riadi župu z vôle 3 a pol percenta občanov svojho kraja, môže byť v záujme politikov, ale nie občanov ani demokracie. Otázke o základnej funkčnosti a zmysle dvojstupňovej decentralizácie sa pri takejto „legitimite“ nebude možné vyhnúť. Už len preto, lebo súčasne platí, že aj miera verejnej kontroly je v porovnaní s centrálnou úrovňou žalostná. Nie je pritom zďaleka len povrchnosťou médií, že témy, ktoré z žúp najčastejšie unikajú na verejnosť, sú škandály okolo predajov budov či pozemkov, prenájmov rôznych zariadení, poslaneckých odmien a platov úradníkov.
To, že trend mikroskopických účastí sa nezastaví ani teraz, vyzerá ako jasný fakt. Oproti rokom 2001 a 2005 sú kampane k regionálnym voľbám ešte zakrytejšie, ešte neviditeľnejšie, očami radového voliča fakticky nepostrehnuteľné. Mĺkvo je dokonca aj okolo Nitry, kde sa v minulosti etnická karta vždy zneužívala na mobilizáciu. Príčinou zrejme je, že „slovenská koalícia“ (Smer-SDKÚ-HZDS-KDH) nemá v rozštiepenej menšinovej scéne tentoraz rovnocenného súpera. Samotná skutočnosť, že v Nitre pokračuje etnické delenie politiky, nectí opozičných účastníkov tohto spolku, keďže po 4 rokoch (a 3 rokoch vlády!) s ešte väčšou silou platí, že neexistuje jeden Smer na republikovej úrovni, ktorý kradne, „korumpuje a korupciu kryje“, nesie zodpovednosť za bankrot v súdnictve, a teda je „spolupráca vylúčená“, a iný Smer v Nitre, ktorý akoby s tým prvým nemal nič spoločné. To je smiešne, opozičná politika tým sama seba spochybňuje.
Prierezová mapa koalícií, na ktorej sa opakujú tandemy Smer-HZDS a SDKÚ-KDH, pritom paradoxne ukazuje, že navzdory klišé, že „regionálne voľby sú o inom ako celoštátne“, vylúčenie Slotovej strany je diktované z centra. Predsa tomu, že sa SNS so Smerom a HZDS akosi spontánne nedohodli ani v jednom z krajov, kde sa doteraz dohodnúť vedeli, neverí nikto. Vidíme strategický úder Roberta Fica na regionálne štruktúry SNS, ktorým „privretím kohútikov“, stratou pozícií i peňazí dáva na vedomie, že s týmto predsedom už nemajú budúcnosť.
Prognózy, ako to dopadne v posledných voľbách v prvých 20 rokoch slobody, si dnes nikto nemôže dovoliť. Doslova pri miniatúrnej účasti sú totiž v individuálnych krajoch možné i veľmi prekvapivé výsledky. Ale otázka legitimity je už dlho na stole.
Ako výstražne a presvedčivo ukázali roky 2001, 2004, 2005 i jún 2009, takými sú popri eurovoľbách práve voľby do VÚC. Skutočnosť, že účasť v nich sa postupne „stabilizovala“ pod 20 percent zapísaných voličov, otriasa základnou legitimitou zvolených kandidátov. To, že nikoho netrápi napríklad mandát košického župana, za ktorého v druhom kole hlasovalo šesť percent oprávnených voličov, eventuálne trenčianskeho, ktorý riadi župu z vôle 3 a pol percenta občanov svojho kraja, môže byť v záujme politikov, ale nie občanov ani demokracie. Otázke o základnej funkčnosti a zmysle dvojstupňovej decentralizácie sa pri takejto „legitimite“ nebude možné vyhnúť. Už len preto, lebo súčasne platí, že aj miera verejnej kontroly je v porovnaní s centrálnou úrovňou žalostná. Nie je pritom zďaleka len povrchnosťou médií, že témy, ktoré z žúp najčastejšie unikajú na verejnosť, sú škandály okolo predajov budov či pozemkov, prenájmov rôznych zariadení, poslaneckých odmien a platov úradníkov.
To, že trend mikroskopických účastí sa nezastaví ani teraz, vyzerá ako jasný fakt. Oproti rokom 2001 a 2005 sú kampane k regionálnym voľbám ešte zakrytejšie, ešte neviditeľnejšie, očami radového voliča fakticky nepostrehnuteľné. Mĺkvo je dokonca aj okolo Nitry, kde sa v minulosti etnická karta vždy zneužívala na mobilizáciu. Príčinou zrejme je, že „slovenská koalícia“ (Smer-SDKÚ-HZDS-KDH) nemá v rozštiepenej menšinovej scéne tentoraz rovnocenného súpera. Samotná skutočnosť, že v Nitre pokračuje etnické delenie politiky, nectí opozičných účastníkov tohto spolku, keďže po 4 rokoch (a 3 rokoch vlády!) s ešte väčšou silou platí, že neexistuje jeden Smer na republikovej úrovni, ktorý kradne, „korumpuje a korupciu kryje“, nesie zodpovednosť za bankrot v súdnictve, a teda je „spolupráca vylúčená“, a iný Smer v Nitre, ktorý akoby s tým prvým nemal nič spoločné. To je smiešne, opozičná politika tým sama seba spochybňuje.
Prierezová mapa koalícií, na ktorej sa opakujú tandemy Smer-HZDS a SDKÚ-KDH, pritom paradoxne ukazuje, že navzdory klišé, že „regionálne voľby sú o inom ako celoštátne“, vylúčenie Slotovej strany je diktované z centra. Predsa tomu, že sa SNS so Smerom a HZDS akosi spontánne nedohodli ani v jednom z krajov, kde sa doteraz dohodnúť vedeli, neverí nikto. Vidíme strategický úder Roberta Fica na regionálne štruktúry SNS, ktorým „privretím kohútikov“, stratou pozícií i peňazí dáva na vedomie, že s týmto predsedom už nemajú budúcnosť.
Prognózy, ako to dopadne v posledných voľbách v prvých 20 rokoch slobody, si dnes nikto nemôže dovoliť. Doslova pri miniatúrnej účasti sú totiž v individuálnych krajoch možné i veľmi prekvapivé výsledky. Ale otázka legitimity je už dlho na stole.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.