V Bruseli som narážal na sporadické vyhlásenia, napríklad o vytvorení nového povolania. Keďže „konzumenti potrebujú profesionálne poradenstvo, pokiaľ majú nakupovať s dôverou“, 13 univerzít začína ponúkať program „European Master in Consumer Affairs“. Spozornel som. Prisahal som si, že sa nezastavím, kým nezasadnem zoči-voči hlavnému mozgu tohto boja proti tučným.
Vopred poznamenávam, že som štíhly, no tučných ľudí mám rád. Občas jedávam v kantíne Európskej únie. Tabuľka výživových látok je tam napísaná väčšími písmenami než ceny. Mne však chýbalo niečo iné. Dlho som nechápal, čo. No naraz mi to došlo: sála plná úradníkov EÚ a ani jeden z nich nebol tučný.
Nemohol som tomu uveriť, tak som začal v hlavných kantínach európskych inštitúcii počítať. V Komisii možno len o štyroch osobách zo sto povedať, že sú pri tele, v Rade sú to štyria zo sto, v Parlamente traja zo sto. Začína sa tu boj, pýtal som sa. Chudí proti Tučným?
Vybral som sa na pódiovú diskusiu. Komisárka pre zdravotníctvo prečítala svoj návrh, aby sa v budúcnosti na obaloch povinne uvádzal rozsiahly zoznam informácii. „Nutrition profiling“, na prednej strane, aspoň trojmilimetrovým písmom. Po prečítaní stanoviska sa táto prísna Cyperčanka vyparila a zanechala svojich cypersko-gréckych spolupracovníkov napospas protestom medzinárodného zväzu mäsiarov.
Dostal som tip, že hlavný mozog, ktorý hľadám, sedí v mestečku Luxemburg. Chtiac-nechtiac som sa musel vydať na cestu. Ani po troch hodinách cesty vlakom z Bruselu som ešte nebol v cieli. „DG Health, Unit C-4“ bola detašovaná na výpadovke. Priemyselná zóna, obchod so sanitou, vedľa neho kancelárska budova alumíniovej farby. Bol som na mieste.
Za malým konferenčným stolíkom sedeli oproti mne dvaja štíhli úradníci v strednom veku, Lotrinčan so zľahka sčervenanou pokožkou na tvári a Poliak s okuliarmi, ktorý takmer stále mlčal. Lotrinčan na úvod vyhlásil, že žiaden Protiobezitný tím EÚ neexistuje. Obezita je vraj choroba a choroby spadajú do kompetencie členských štátov. Toto oddelenie, ako vyhlásil ďalej, sa preto volá „Health Determinants“. Dva tucty úradníkov pracujú na predpokladoch pre zdravý životný štýl, dvaja až traja na nadváhe. Dvaja z nich sedeli predo mnou. Bol som tu správne.
Lotrinčan, ktorý predtým robil na boji proti drogám, varovne poukázal na Cyprus: „Cyprus je centrum mediteránnej kuchyne s jedným z najväčších počtov obéznych detí.“ Ak sa tento trend nezastaví, tak sa systémy zdravotníctva podľa neho zrútia. „To nie je len problém jednotlivca, to sú náklady.“
Hovoril pokojne a dôrazne, doterajšie opatrenia zostali podľa neho na polceste. Spýtal som sa ho: „Treba ľudí informovať alebo vychovávať?“ – „Oboje“, odpovedal. Ako fanatik však vyzerať nechcel: „Nie som kňaz, som dobrý vojak.“
Po rozhovore som sa zaviezol do centra Luxemburgu. Vošiel som do reštaurácie „U Andera“, už o piatej bol plná. Ľudia tu tárali po luxembursky, lúčili sa pozdravom „adi!“ a nikto z hostí nevyzeral ako opora zdravotníckeho systému.
Objednal som si klobásu „mettwurscht“, znelo to tak mastne. Výdatne som ju spláchol červeným vínom a labužnícky som do seba vdýchol cigaretový dym putiky. Vnútri bežala páska s nemeckými šlágrami. V jednej chvíli začali Luxemburčania spievať, pri šlágri „Chlapče, príď čoskoro zas!“ „Robím si starosti“, spievali tí napravo, „starosti o teba“ odpovedali tí naľavo odo mňa.
Vopred poznamenávam, že som štíhly, no tučných ľudí mám rád. Občas jedávam v kantíne Európskej únie. Tabuľka výživových látok je tam napísaná väčšími písmenami než ceny. Mne však chýbalo niečo iné. Dlho som nechápal, čo. No naraz mi to došlo: sála plná úradníkov EÚ a ani jeden z nich nebol tučný.
Nemohol som tomu uveriť, tak som začal v hlavných kantínach európskych inštitúcii počítať. V Komisii možno len o štyroch osobách zo sto povedať, že sú pri tele, v Rade sú to štyria zo sto, v Parlamente traja zo sto. Začína sa tu boj, pýtal som sa. Chudí proti Tučným?
Vybral som sa na pódiovú diskusiu. Komisárka pre zdravotníctvo prečítala svoj návrh, aby sa v budúcnosti na obaloch povinne uvádzal rozsiahly zoznam informácii. „Nutrition profiling“, na prednej strane, aspoň trojmilimetrovým písmom. Po prečítaní stanoviska sa táto prísna Cyperčanka vyparila a zanechala svojich cypersko-gréckych spolupracovníkov napospas protestom medzinárodného zväzu mäsiarov.
Dostal som tip, že hlavný mozog, ktorý hľadám, sedí v mestečku Luxemburg. Chtiac-nechtiac som sa musel vydať na cestu. Ani po troch hodinách cesty vlakom z Bruselu som ešte nebol v cieli. „DG Health, Unit C-4“ bola detašovaná na výpadovke. Priemyselná zóna, obchod so sanitou, vedľa neho kancelárska budova alumíniovej farby. Bol som na mieste.
Za malým konferenčným stolíkom sedeli oproti mne dvaja štíhli úradníci v strednom veku, Lotrinčan so zľahka sčervenanou pokožkou na tvári a Poliak s okuliarmi, ktorý takmer stále mlčal. Lotrinčan na úvod vyhlásil, že žiaden Protiobezitný tím EÚ neexistuje. Obezita je vraj choroba a choroby spadajú do kompetencie členských štátov. Toto oddelenie, ako vyhlásil ďalej, sa preto volá „Health Determinants“. Dva tucty úradníkov pracujú na predpokladoch pre zdravý životný štýl, dvaja až traja na nadváhe. Dvaja z nich sedeli predo mnou. Bol som tu správne.
Lotrinčan, ktorý predtým robil na boji proti drogám, varovne poukázal na Cyprus: „Cyprus je centrum mediteránnej kuchyne s jedným z najväčších počtov obéznych detí.“ Ak sa tento trend nezastaví, tak sa systémy zdravotníctva podľa neho zrútia. „To nie je len problém jednotlivca, to sú náklady.“
Hovoril pokojne a dôrazne, doterajšie opatrenia zostali podľa neho na polceste. Spýtal som sa ho: „Treba ľudí informovať alebo vychovávať?“ – „Oboje“, odpovedal. Ako fanatik však vyzerať nechcel: „Nie som kňaz, som dobrý vojak.“
Po rozhovore som sa zaviezol do centra Luxemburgu. Vošiel som do reštaurácie „U Andera“, už o piatej bol plná. Ľudia tu tárali po luxembursky, lúčili sa pozdravom „adi!“ a nikto z hostí nevyzeral ako opora zdravotníckeho systému.
Objednal som si klobásu „mettwurscht“, znelo to tak mastne. Výdatne som ju spláchol červeným vínom a labužnícky som do seba vdýchol cigaretový dym putiky. Vnútri bežala páska s nemeckými šlágrami. V jednej chvíli začali Luxemburčania spievať, pri šlágri „Chlapče, príď čoskoro zas!“ „Robím si starosti“, spievali tí napravo, „starosti o teba“ odpovedali tí naľavo odo mňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.