.ďaleký severovýchod má svoje čaro. Nielen Jim Jarmush, dokonca ani Marko Škop by to nevymyslel lepšie. Fedor Vico alias Wiliam Blake sedí v buse (vlaku). Strih. S pribúdajúcimi zastávkami je čoraz prázdnejší, divák cíti s osamelým hlavným hrdinom súcit a empaticky sa pýta, čo by robil na jeho mieste. Konečná. Strih. Vico (Blake) vystupuje. Ide do krčmy (do železiarní hľadať prácu). Rusín ako Američan, živý či Mŕtvy muž, všetko jedno. Tu sa svet končí, doslova.
.mŕtva vlčica
Husák, Havel, generál Svoboda. Triumvirát zarámovaných prezidentov, odstupňovaných na stene ako schody do neba. Ten prvý najvyššie, tretí najnižšie. Medzi nimi Havel, asi preto, že je jediný farebný. A pred nimi, nad výčapným pultom, visí vlajka. Modrá, so žltými hviezdami.
V miestnosti, kde sa odohráva celý spoločenský život v obci je ešte pri okne vlajka stajne Ferrari, na stene vlajka slovenská, pri nej zrkadlo a pod ním stôl s počítačom. Teraz nefunguje. Aj tak má v dedine internet iba jediný človek, náčelník lesoochranárskeho zoskupenia VLK Juraj Lukáč, ktorý sa sem prisťahoval pre tromi rokmi z Prešova. Je spokojný, žije tu výraznejšie lacnejšie ako v meste a energeticky desaťkrát úspornejšie. V jednom z rohov v krčme je pec a na nej doklad o významnej návšteve. 9.8.2002 do Osadného na pár hodín zavítal predseda NR SR súdruh Migaš. „Tu sedel, pri stolíku, kde je teraz počítač,“ ukazuje rukou starosta Ladislav Mikuláško, o ktorom už celá krajina vie, že patrí medzi služobne najstarších starostov, je v úrade od roku 1971 a odpijúc si z malinovky (alkoholu sa po infarkte vyhýba) dodá: „Migaš nechcel míting v sále kultúrneho domu, dal prednosť krčme. Posedel asi pol hodinky s občanmi a odišiel do Sniny.“ Inak, po úspechu filmu sa tu už na návštevu ohlásil aj Béla Bugár. Maďara tu ešte Rusíni nemali. Tešia sa.
Ozaj, videli ste už film Marka Škopa? Nie? Neváhajte, je lepší ako realita Osadného. Totiž, smutnejší aj veselší zároveň. Nezabudnuteľná je aj scéna, ako starosta s popom rozdávajú v Bruseli europoslancom a eurokomisárovi (ten sa zdvorilo poďakuje, že tejto záľube neholduje) voľné poľovné lístky do tunajších revírov. Samozrejme, zatiaľ ich nevyužil Gaľa, Remek ani Figeľ. Na tú scénu si spomeniete, keď na inej stene v krčme zhliadnete unikátnu fotografiu. Asi dvesto, možno tristo hrdých poľovníkov – a pred nimi ulovený mŕtvy vlk. Surreálne.
„Za desať rokov tu dvesto chlapov raz strelilo jednu prašivú vlčicu,“ poznamená s dešpektom krčmár a jediný podnikateľ v oblasti cestovného ruchu v Osadnom Boris Ocetník, pričom so smiechom dodá: „Tu iba Juro Lukáč naháňa po lese poľovníkov a plaší vlkov.“ Juro však teraz stojí s veľkým pivom a v čiernom tričku a namaľovaným bielym vlkom pri výčape a tvári sa spokojne. Bodaj by nie, keď mu najväčší miestny poľovník práve kúpil štamperlík. Spomínam, ako sme pred desiatimi rokmi s Jurom v neďalekých lesoch stopovali vlkov. Bol január, v noci mínus osem, spali sme v spacákoch na karimatke na snehu a nad ránom čosi čuchalo pri hlave. Že by vlčica? Juro a jeho československý vlčiak Skukam však o tri metre ďalej spali ako zarezaní.
Krčma má aj zadnú miestnosť, pre nefajčiarov. Sú v nej pohodlné mäkké kreslá, očividne lepší vzduch a funkčný detektor kovov. „Zíde sa. Chlapi raz v zime stratili v lese telefón alebo kľúce. Týmto to našli,“ povie Ocetník, ktorý tu prevádzkuje aj jedinú predajňu potravín. Je otvorená každý druhý deň, no keďže susedí s krčmou, na požiadanie ju otvorí hocikedy, aj o desiatej večer.
.mŕtvy turizmus
A teraz zopár užitočných faktov. Je tu päť obecných poslancov, aktuálne štyria za SMER-SD, jeden za HZDS-ĽS. Keď starosta Mikuláško kedysi na „emenvé“ vo funkcii začínal, malo Osadné 570 obyvateľov. Chlapi robili vo Vihorlate, v Chemkostave, v Chemlone. Dnes fabriky pokapali a chlapi odišli za prácou do Írska. Ostali tu iba seniori, ako sa pekne hovorí dôchodcom. V Osadnom žije 196 obyvateľov, z toho je však 70 klientov miestneho domova sociálnych služieb. Vylepšujú štatistiku a držia, paradoxne, dedinu nad vodou. Ak tu aj ktosi príde pravidelnou linkou zo Sniny, sú to obvykle zamestnanci domova alebo príbuzní jeho klientov.
„Každým rokom nám zomrie do desať ľudí. A deti sa nerodia. Okrem farárovho Justina sa iba teraz narodil jeden,“ povie starosta. Jeho sfilmovaný nápad, vybudovať z eurofondov pekný Dom smútku, sa preto nezdá až taký uletený. Má to však drobný zádrheľ. Ľudia sú tu zvyknutí držať si nebožtíka v dome. A zvyk je zvyk. „Poznám v okolí dediny, nebudem menovať, kde majú Dom smútku, no napriek tomu tam ľudia nechcú dávať svojich. Lebo nebožtík si prial, aby bol na poslednej rozlúčke vo svojom dome. To sa ale poddá, v Dome smútku je to kultúrnejšie,“ nádejá sa Mikuláško, ktorý už vo funkcii po desiatich či koľkých volebných obdobiach končí. A dodá: „Hovorí sa, že peniaze sa nedelia v Bruseli, ale v Bratislave. Takže som vedel, že z únie peniaze nedonesiem. Ale verím, že sa to ešte podarí. Keď sme teraz boli na premiérach filmu, tak nám jeden architekt sľúbil, že nám bezplatne urobí projekt na Dom smútku. Milión až milión a pol by stál.“
Obava, že bruselská investícia do moderného Domu smútku na periférii únie, kde strieľajú vlčice, by obec príliš nepozdvihla, je pritom oprávnená. Čo tu? Cestovný ruch? Starosta a pop teraz všade hovoria, že film obec spopularizoval, zdvihol návštevnosť. Chodia sem dokonca až z Prahy či z Karlových Varov. Krčmár Ocetník, ktorý tu prevádzkuje jediný penzión (čo je honosné označenie pre rodinný domček zvaný Borovka, kde vám na večeru gazdiná uvarí mrazené pirohy s kapustou) to vidí trochu inak. Zaregistroval, paradoxne, nižšiu návštevnosť než po minulé roky „Z Poľska toho leta nebol u nás nikto, po minulé roky k nám pritom jazdili Poliaci na dva, na tri týždne na dovolenku. Odkedy máme euro, je to tu pre nich drahé. A z Čiech prišli iba tí, čo už u nás boli. Situáciu zachraňujú Slováci, tí ale chodia iba na pár dni počas hubárskej sezóny,“ vysvetľuje Ocetník s tým, že na poľskej strane hranice sú tisíce turistov. A desiatky penziónov či rodinných fariem. Iná tradícia, podnikaví ľudia.
Jeho slová potvrdzuje náčelník Lukáč. Obec podľa neho nevyužila obrovské PR filmu, ktoré dostala zadarmo. „Je šokujúce, že minule tu bol jeden podnikateľ z Bratislavy, ktorý si chcel za dvesto tisíc korún prenajať na leto celý dom. A napriek tomu, že sú tu desiatky voľných domov sa nenašiel nikto, kto by sa s ním dohodol. Uvažoval som, že sám jeden dom kúpim, za dvesto tisíc by sa to dalo. Mal by som ho tak zadarmo,“ dodáva Lukáč. Keď robí s partiou dvadsiatich kolegov pobytové tábory v prírode, idú do penziónu – na poľskej strane.
.mŕtvi vojaci
Čo láka do Osadného prípadných návštevníkov? Asi sa zhodneme na tom, že krčma U troch prezidentov, pamätník sovietskym osloboditeľom a dokonca ani krypta v kostole s lebkami padlých vojakov z 1. svetovej vojny to nebudú. A veľkou atrakciou, za ktorou by povedzme Bratislavčan cestoval päťsto kilometrov nie je ani drevená socha medveďa. Inak, toto zviera, symbol Rusínov, zvíťazilo v akomsi miestnom referende a porazilo zdatných súperov – sovu a vlka. Hoci miestnych volajú sovičiari (žije tu veľa druhov sov), lietajúci zdravec sa im zdal primalý na takú veľkú sochu. A vlk zase obyčajný. Takže turisti, ak sem prídu, sa dnes fotia pri soche medveďa.
Možno sa oprávnene nazdávať, že ak sem niečo návštevníkov láka, je to osobitné a neopakovateľné „nič“. A to je v dnešnom plnom, hlučnom a smradľavom svete kompliment. Tu v Osadnom je „nič“ prázdne, tiché a voňavé. Že príroda nestačí? Je tu ešte náučný chodník do Poľska, vybudovaný za europeniaze. A ako dodá s úsmevom starosta, sú tu dve turistické trasy využívané najmä Čechmi. Osadné – Nová Sedlica a Nová Sedlica – Osadné. Ak budete mať šťastie, stretnete na ceste Jura Lukáča vo svojom „kroji“, vyšívanej bielej košeli a čiernych nohaviach (obleky neznáša), ako sa kamsi z Osadného ponáhľa. Možno do Bratislavy na ministerstvá. Vybavovať pre VLK-a legislatívny lobing.
.živá dedina
Skúsme to naopak. Pri premiére filmu Osadné Osadné ožilo. Sála miestneho kulturáka sa zaplnila ako nikdy, ako ju nezaplní nijaký politik. Zaskočilo to všetkých vrátane starostu. Pretože vo vzduchu visela nevyslovená otázka, ako prijmú títo „herci“ film o sebe samých, jeho zvláštny humor. Prijali. „Aj z iných dedín prišli. Keby bola ešte raz taká sála, bola by malá. Vonku stáli, na chodbách. Občania sa zasmiali aj boli vážni. Viacerí obyvatelia obce vo filme účinkujú, niektorí už bohužiaľ nežijú. Aspoň budú mať deti na nich pamiatku,“ povzdychne si starosta Mikuláško. Je odhodlaný na budúci rok vo funkcii skončiť. Môže mať krajšiu rozlúčku ako film o tom, že „pomôž si, človeče, aj Brusel ti pomôže“? Brusel však Osadnému v naplnení jeho plánov na Dom smútku či nové duchovné centrum nepomohol, no nielen to.
Až tam v ďalekom Belgicku, keď „traja chrobáčikovia“ (ako hovorí Marko Škop) blúdili labyrintom chodieb odťažitých európskych inštitúcií, pripomínajúcich iné filmy (napríklad Star Trek alebo Blízke stretnutie tretieho druhu) pochopil celoživotný starosta dedinky na periférii absurdnú skutočnosť: „Boli sme sa pozrieť na jedno zasadnutie Európskeho parlamentu. Bol som prekvapený, aká tam je malá účasť. Obrovská sála a sedelo tam pár ľudí. Berú obrovský plat, a nie sú tam. Na dedine je pomaly lepšia disciplína ako tam...“
.mŕtva vlčica
Husák, Havel, generál Svoboda. Triumvirát zarámovaných prezidentov, odstupňovaných na stene ako schody do neba. Ten prvý najvyššie, tretí najnižšie. Medzi nimi Havel, asi preto, že je jediný farebný. A pred nimi, nad výčapným pultom, visí vlajka. Modrá, so žltými hviezdami.
V miestnosti, kde sa odohráva celý spoločenský život v obci je ešte pri okne vlajka stajne Ferrari, na stene vlajka slovenská, pri nej zrkadlo a pod ním stôl s počítačom. Teraz nefunguje. Aj tak má v dedine internet iba jediný človek, náčelník lesoochranárskeho zoskupenia VLK Juraj Lukáč, ktorý sa sem prisťahoval pre tromi rokmi z Prešova. Je spokojný, žije tu výraznejšie lacnejšie ako v meste a energeticky desaťkrát úspornejšie. V jednom z rohov v krčme je pec a na nej doklad o významnej návšteve. 9.8.2002 do Osadného na pár hodín zavítal predseda NR SR súdruh Migaš. „Tu sedel, pri stolíku, kde je teraz počítač,“ ukazuje rukou starosta Ladislav Mikuláško, o ktorom už celá krajina vie, že patrí medzi služobne najstarších starostov, je v úrade od roku 1971 a odpijúc si z malinovky (alkoholu sa po infarkte vyhýba) dodá: „Migaš nechcel míting v sále kultúrneho domu, dal prednosť krčme. Posedel asi pol hodinky s občanmi a odišiel do Sniny.“ Inak, po úspechu filmu sa tu už na návštevu ohlásil aj Béla Bugár. Maďara tu ešte Rusíni nemali. Tešia sa.
Ozaj, videli ste už film Marka Škopa? Nie? Neváhajte, je lepší ako realita Osadného. Totiž, smutnejší aj veselší zároveň. Nezabudnuteľná je aj scéna, ako starosta s popom rozdávajú v Bruseli europoslancom a eurokomisárovi (ten sa zdvorilo poďakuje, že tejto záľube neholduje) voľné poľovné lístky do tunajších revírov. Samozrejme, zatiaľ ich nevyužil Gaľa, Remek ani Figeľ. Na tú scénu si spomeniete, keď na inej stene v krčme zhliadnete unikátnu fotografiu. Asi dvesto, možno tristo hrdých poľovníkov – a pred nimi ulovený mŕtvy vlk. Surreálne.
„Za desať rokov tu dvesto chlapov raz strelilo jednu prašivú vlčicu,“ poznamená s dešpektom krčmár a jediný podnikateľ v oblasti cestovného ruchu v Osadnom Boris Ocetník, pričom so smiechom dodá: „Tu iba Juro Lukáč naháňa po lese poľovníkov a plaší vlkov.“ Juro však teraz stojí s veľkým pivom a v čiernom tričku a namaľovaným bielym vlkom pri výčape a tvári sa spokojne. Bodaj by nie, keď mu najväčší miestny poľovník práve kúpil štamperlík. Spomínam, ako sme pred desiatimi rokmi s Jurom v neďalekých lesoch stopovali vlkov. Bol január, v noci mínus osem, spali sme v spacákoch na karimatke na snehu a nad ránom čosi čuchalo pri hlave. Že by vlčica? Juro a jeho československý vlčiak Skukam však o tri metre ďalej spali ako zarezaní.
Krčma má aj zadnú miestnosť, pre nefajčiarov. Sú v nej pohodlné mäkké kreslá, očividne lepší vzduch a funkčný detektor kovov. „Zíde sa. Chlapi raz v zime stratili v lese telefón alebo kľúce. Týmto to našli,“ povie Ocetník, ktorý tu prevádzkuje aj jedinú predajňu potravín. Je otvorená každý druhý deň, no keďže susedí s krčmou, na požiadanie ju otvorí hocikedy, aj o desiatej večer.
.mŕtvy turizmus
A teraz zopár užitočných faktov. Je tu päť obecných poslancov, aktuálne štyria za SMER-SD, jeden za HZDS-ĽS. Keď starosta Mikuláško kedysi na „emenvé“ vo funkcii začínal, malo Osadné 570 obyvateľov. Chlapi robili vo Vihorlate, v Chemkostave, v Chemlone. Dnes fabriky pokapali a chlapi odišli za prácou do Írska. Ostali tu iba seniori, ako sa pekne hovorí dôchodcom. V Osadnom žije 196 obyvateľov, z toho je však 70 klientov miestneho domova sociálnych služieb. Vylepšujú štatistiku a držia, paradoxne, dedinu nad vodou. Ak tu aj ktosi príde pravidelnou linkou zo Sniny, sú to obvykle zamestnanci domova alebo príbuzní jeho klientov.
„Každým rokom nám zomrie do desať ľudí. A deti sa nerodia. Okrem farárovho Justina sa iba teraz narodil jeden,“ povie starosta. Jeho sfilmovaný nápad, vybudovať z eurofondov pekný Dom smútku, sa preto nezdá až taký uletený. Má to však drobný zádrheľ. Ľudia sú tu zvyknutí držať si nebožtíka v dome. A zvyk je zvyk. „Poznám v okolí dediny, nebudem menovať, kde majú Dom smútku, no napriek tomu tam ľudia nechcú dávať svojich. Lebo nebožtík si prial, aby bol na poslednej rozlúčke vo svojom dome. To sa ale poddá, v Dome smútku je to kultúrnejšie,“ nádejá sa Mikuláško, ktorý už vo funkcii po desiatich či koľkých volebných obdobiach končí. A dodá: „Hovorí sa, že peniaze sa nedelia v Bruseli, ale v Bratislave. Takže som vedel, že z únie peniaze nedonesiem. Ale verím, že sa to ešte podarí. Keď sme teraz boli na premiérach filmu, tak nám jeden architekt sľúbil, že nám bezplatne urobí projekt na Dom smútku. Milión až milión a pol by stál.“
Obava, že bruselská investícia do moderného Domu smútku na periférii únie, kde strieľajú vlčice, by obec príliš nepozdvihla, je pritom oprávnená. Čo tu? Cestovný ruch? Starosta a pop teraz všade hovoria, že film obec spopularizoval, zdvihol návštevnosť. Chodia sem dokonca až z Prahy či z Karlových Varov. Krčmár Ocetník, ktorý tu prevádzkuje jediný penzión (čo je honosné označenie pre rodinný domček zvaný Borovka, kde vám na večeru gazdiná uvarí mrazené pirohy s kapustou) to vidí trochu inak. Zaregistroval, paradoxne, nižšiu návštevnosť než po minulé roky „Z Poľska toho leta nebol u nás nikto, po minulé roky k nám pritom jazdili Poliaci na dva, na tri týždne na dovolenku. Odkedy máme euro, je to tu pre nich drahé. A z Čiech prišli iba tí, čo už u nás boli. Situáciu zachraňujú Slováci, tí ale chodia iba na pár dni počas hubárskej sezóny,“ vysvetľuje Ocetník s tým, že na poľskej strane hranice sú tisíce turistov. A desiatky penziónov či rodinných fariem. Iná tradícia, podnikaví ľudia.
Jeho slová potvrdzuje náčelník Lukáč. Obec podľa neho nevyužila obrovské PR filmu, ktoré dostala zadarmo. „Je šokujúce, že minule tu bol jeden podnikateľ z Bratislavy, ktorý si chcel za dvesto tisíc korún prenajať na leto celý dom. A napriek tomu, že sú tu desiatky voľných domov sa nenašiel nikto, kto by sa s ním dohodol. Uvažoval som, že sám jeden dom kúpim, za dvesto tisíc by sa to dalo. Mal by som ho tak zadarmo,“ dodáva Lukáč. Keď robí s partiou dvadsiatich kolegov pobytové tábory v prírode, idú do penziónu – na poľskej strane.
.mŕtvi vojaci
Čo láka do Osadného prípadných návštevníkov? Asi sa zhodneme na tom, že krčma U troch prezidentov, pamätník sovietskym osloboditeľom a dokonca ani krypta v kostole s lebkami padlých vojakov z 1. svetovej vojny to nebudú. A veľkou atrakciou, za ktorou by povedzme Bratislavčan cestoval päťsto kilometrov nie je ani drevená socha medveďa. Inak, toto zviera, symbol Rusínov, zvíťazilo v akomsi miestnom referende a porazilo zdatných súperov – sovu a vlka. Hoci miestnych volajú sovičiari (žije tu veľa druhov sov), lietajúci zdravec sa im zdal primalý na takú veľkú sochu. A vlk zase obyčajný. Takže turisti, ak sem prídu, sa dnes fotia pri soche medveďa.
Možno sa oprávnene nazdávať, že ak sem niečo návštevníkov láka, je to osobitné a neopakovateľné „nič“. A to je v dnešnom plnom, hlučnom a smradľavom svete kompliment. Tu v Osadnom je „nič“ prázdne, tiché a voňavé. Že príroda nestačí? Je tu ešte náučný chodník do Poľska, vybudovaný za europeniaze. A ako dodá s úsmevom starosta, sú tu dve turistické trasy využívané najmä Čechmi. Osadné – Nová Sedlica a Nová Sedlica – Osadné. Ak budete mať šťastie, stretnete na ceste Jura Lukáča vo svojom „kroji“, vyšívanej bielej košeli a čiernych nohaviach (obleky neznáša), ako sa kamsi z Osadného ponáhľa. Možno do Bratislavy na ministerstvá. Vybavovať pre VLK-a legislatívny lobing.
.živá dedina
Skúsme to naopak. Pri premiére filmu Osadné Osadné ožilo. Sála miestneho kulturáka sa zaplnila ako nikdy, ako ju nezaplní nijaký politik. Zaskočilo to všetkých vrátane starostu. Pretože vo vzduchu visela nevyslovená otázka, ako prijmú títo „herci“ film o sebe samých, jeho zvláštny humor. Prijali. „Aj z iných dedín prišli. Keby bola ešte raz taká sála, bola by malá. Vonku stáli, na chodbách. Občania sa zasmiali aj boli vážni. Viacerí obyvatelia obce vo filme účinkujú, niektorí už bohužiaľ nežijú. Aspoň budú mať deti na nich pamiatku,“ povzdychne si starosta Mikuláško. Je odhodlaný na budúci rok vo funkcii skončiť. Môže mať krajšiu rozlúčku ako film o tom, že „pomôž si, človeče, aj Brusel ti pomôže“? Brusel však Osadnému v naplnení jeho plánov na Dom smútku či nové duchovné centrum nepomohol, no nielen to.
Až tam v ďalekom Belgicku, keď „traja chrobáčikovia“ (ako hovorí Marko Škop) blúdili labyrintom chodieb odťažitých európskych inštitúcií, pripomínajúcich iné filmy (napríklad Star Trek alebo Blízke stretnutie tretieho druhu) pochopil celoživotný starosta dedinky na periférii absurdnú skutočnosť: „Boli sme sa pozrieť na jedno zasadnutie Európskeho parlamentu. Bol som prekvapený, aká tam je malá účasť. Obrovská sála a sedelo tam pár ľudí. Berú obrovský plat, a nie sú tam. Na dedine je pomaly lepšia disciplína ako tam...“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.