Ten koniec českej kvalifikácie sme si fakt užili. Depresiu z jarnej hlúpej porážky s vami Slovákmi doma na Letnej sme zahnali, pretože šéfom českého futbalového zväzu sa po bande bafuňářů stal sympaťák Ivan Hašek. Do Bratislavy sme šli s tým, že reprezentácia, do ktorej sa už zázračne vrátil niekoľkokrát futbalovo pochovaný Tomáš Rosický, vás Slovákov odrovná. Bol to super zápas, hoci na domácej tribúne medzi slovenskými fanúšikmi trochu o ústa. Penaltu sme oplakali a ani po vyrovnaní na dva dva sme veľmi nejasali. Ale verili sme.
To Poliaci, ktorí prišli minulú sobotu na Letnú, už v čo veriť nemali. Ale celý prvý polčas, keď pršalo, vedeli na rozdiel od Čechov, čo hrať. Potom sme im predsa len dali dva krásne góly, štadión skandoval „Tomáš Rosický, Tomáš Rosický“ a my sme boli futbalovo šťastní. V tom nadšení sme si len tak zo psiny zaskandovali aj „Slovensko, Slovensko“. Ale asi nie dosť nahlas, aby nás tí vaši v Bratislave počuli. Vy ste so Slovincami prehrali a prehrali ste to hlavne nám. Čo sa Jakub, našťastie, dozvedel až polhodinu po konci zápasu, takže bol aspoň chvíľu šťastný.
Možnosť, že by San Marino porazilo Slovincov, a Česi by tak v poslednom zápase so severnými Írmi ešte hrali o postup, existovala naozaj len teoreticky. Bol som preto na vás tak trochu naštvaný, takže som do svojho diára v Lidových novinách napísal, že podľa mňa s Poliakmi nevyhráte a nepostúpite ani vy.
Dôvodov bolo niekoľko. Predovšetkým pri zápase s nami v Bratislave ste sa po druhom českom góle skoro zložili a až do konca ste len odkopávali. Predovšetkým však Poliaci v Prahe nehrali vôbec zle a ani pri zápase s vami už neboli pod tlakom. Hrali o česť a slávu. Našťastie som kamión piva na slovenský nepostup stavil iba v podmieňovacom spôsobe.
Z letnej strednej Európy sa totiž stala vianočná Škandinávia. Pred zápasom jeden z kľúčových Poliakov žartoval, koľko dajú Slovinci, aby vás Slovákov porazili. Slovinci na to vážne odpovedali, nech s ničím nepočítajú. Neviem, koľko ponúklo Slovensko, ale ten poľský vlastný gól musel byť asi poriadne drahý. Ale aj tak sa dá dostať na majstrovstvá sveta.
„Z takej skupiny bolo umenie nepostúpiť,“ dočítal som sa v niektorých českých novinách. Priznajme si to, s našimi futbalistami, rozstrkanými po celej Európe, ktorí sa stretnú len na zrazoch reprezentácie, s našimi ligovými klubmi, ktoré sú európsky podpriemer, sa toho veľa vyhrať nedá. Hovorím o Poliakoch, Čechoch, Slovákoch aj Slovincoch.
Ale v Južnej Afrike vám palce držať budeme. Platí totiž Kubova veta, ktorú vyslovil, keď Česi ukončili kvalifikáciu remízou 0:0 so Severným Írskom. „Kiežby postúpili aspoň tí Slováci, aby bolo komu fandiť.“ Takže veľa šťastia. Hráte tam totiž tak trochu za celú strednú Európu. V nej ste majstri.
To Poliaci, ktorí prišli minulú sobotu na Letnú, už v čo veriť nemali. Ale celý prvý polčas, keď pršalo, vedeli na rozdiel od Čechov, čo hrať. Potom sme im predsa len dali dva krásne góly, štadión skandoval „Tomáš Rosický, Tomáš Rosický“ a my sme boli futbalovo šťastní. V tom nadšení sme si len tak zo psiny zaskandovali aj „Slovensko, Slovensko“. Ale asi nie dosť nahlas, aby nás tí vaši v Bratislave počuli. Vy ste so Slovincami prehrali a prehrali ste to hlavne nám. Čo sa Jakub, našťastie, dozvedel až polhodinu po konci zápasu, takže bol aspoň chvíľu šťastný.
Možnosť, že by San Marino porazilo Slovincov, a Česi by tak v poslednom zápase so severnými Írmi ešte hrali o postup, existovala naozaj len teoreticky. Bol som preto na vás tak trochu naštvaný, takže som do svojho diára v Lidových novinách napísal, že podľa mňa s Poliakmi nevyhráte a nepostúpite ani vy.
Dôvodov bolo niekoľko. Predovšetkým pri zápase s nami v Bratislave ste sa po druhom českom góle skoro zložili a až do konca ste len odkopávali. Predovšetkým však Poliaci v Prahe nehrali vôbec zle a ani pri zápase s vami už neboli pod tlakom. Hrali o česť a slávu. Našťastie som kamión piva na slovenský nepostup stavil iba v podmieňovacom spôsobe.
Z letnej strednej Európy sa totiž stala vianočná Škandinávia. Pred zápasom jeden z kľúčových Poliakov žartoval, koľko dajú Slovinci, aby vás Slovákov porazili. Slovinci na to vážne odpovedali, nech s ničím nepočítajú. Neviem, koľko ponúklo Slovensko, ale ten poľský vlastný gól musel byť asi poriadne drahý. Ale aj tak sa dá dostať na majstrovstvá sveta.
„Z takej skupiny bolo umenie nepostúpiť,“ dočítal som sa v niektorých českých novinách. Priznajme si to, s našimi futbalistami, rozstrkanými po celej Európe, ktorí sa stretnú len na zrazoch reprezentácie, s našimi ligovými klubmi, ktoré sú európsky podpriemer, sa toho veľa vyhrať nedá. Hovorím o Poliakoch, Čechoch, Slovákoch aj Slovincoch.
Ale v Južnej Afrike vám palce držať budeme. Platí totiž Kubova veta, ktorú vyslovil, keď Česi ukončili kvalifikáciu remízou 0:0 so Severným Írskom. „Kiežby postúpili aspoň tí Slováci, aby bolo komu fandiť.“ Takže veľa šťastia. Hráte tam totiž tak trochu za celú strednú Európu. V nej ste majstri.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.