Ernst Jandl
Preskúšanie gramoplatne
Prosil by som si gramoplatňu.
Dá sa táto gramoplatňa zjesť ako dáky Angličan?
Pýtam sa a tvárim sa ako kanibal.
Kdeže, to nie, odvetí vydesená predavačka.
Dá sa táto gramoplatňa namontovať na bicykel ako koleso?
Pýtam sa s trošičku športovým prízvukom.
To je vylúčené, odvetí predavačka príkro.
Dá sa táto gramoplatňa vari použiť ako
Terč, mlynské koleso, klzisko, monokel,
Cylinder, ježovka či ako snubný prsteň?
Pýtam sa, vyrážam zo seba slová v rýchlom slede.
Nie, zabreše predavačka a pohryzie ma do prsta.
Tak potom mi ju, prosím, zabaľte, vravím
Vyčerpaný a s úľavou.
(z nemčiny preložil Milan Richter)
Skúsme si túto báseň moderného klasika rakúskej literatúry premietnuť do reality. Skúsme si predstaviť takú prevratnú premenu funkcie úžitkového predmetu, akým je napríklad gramoplatňa, načo nás navádza Ernst Jandl. Ak sa nám to podarí, sme jednou nohou v prekvapujúcom svete čudných predmetov, v svete dadaobjektov (podľa dadaizmu, umeleckého smeru, ktorý rád využíval hru, paradox, humor, iróniu, sarkazmus) paraobjektov (s dôrazom na para: proti, mimo) alebo absurditiek, ako ich dôverne nazývajú študenti Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave.
Tieto nezvyčajné objekty navrhujú a realizujú na študijnom odbore Propagačne výtvarníctvo. Pôvodne vznikali viac-menej ako materiálové cvičenia v treťom ročníku. Časom sa ukázalo, že úloha je obľúbená nielen žiakmi, ale i sympatizujúcou verejnosťou a jej zdarné výsledky patria medzi atraktívne exponáty na výstavných prehliadkach. Úloha sleduje niekoľko cieľov. Dominantný je, prirodzene, nápad, či ako sa odborne hovorí „koncept“ alebo projekt. Rovnako je však zdôrazňovaná plastická a priestorová predstavivosť a napokon materiálová realizácia.
Ako to prebieha? Študent po usilovnom nasávaní množstva rôznorodých podnetov, sprevádzanom intenzívnym skicovaním, dospieva v dialógu s pedagógom do štádia, keď navrhovaný objekt začína nadobúdať jasnejšie kontúry. Tie sa následne overujú a potvrdzujú maľovaným projektom. Po nevyhnutných materiálových skúškach je možné začať s realizáciou. Ozvláštnenie a premena funkcií pôvodne úžitkových predmetov a prehĺbenie vzdialenosti od reality vyvolávajú onú absurditu a efekt prekvapenia.
Opísaný ideálny priebeh sa niekedy vyskytne, ale zväčša je taká priamočiara cesta sprevádzaná množstvami havárií. Iba zákaz fyzických trestov v školstve zabraňuje najhoršiemu. Podľa Metternichovej zásady, že prvý nápad môže byť ušľachtilý, ale často hlúpy, je potrebné študentom navodzovať rôznymi prostriedkami, či už poetickými, alebo mierne donucovacími, náročnejší zmysel pre paradox – protirečenie – rozpornosť, keď sa človek zasmeje, ale zároveň rozum zbystrie: aby sa práca nekončila prvoplánovým efektom, tak často prezentovaným na súčasných výtvarných prehliadkach.
Nakoniec všetko dobre dopadne a veci dospejú k víťaznému koncu. Časť objektov sa končí v archíve (a následne na výstavách) časť v skrátenom legislatívnom konaní v smetnom koši. Napokon toto hravé a slobodné cvičenie v mnohých prípadoch napĺňa aj celkom pragmatickú propagačnú funkciu. Niekedy stačí len tá povestná bodka, alebo materiálové zväčšenie. Ďalšie smerovanie nám naznačuje opäť Ernst Jandl.
Smel
Daktolí vlavia
Vplavo a vravo
Sa nedá
Popriesť.
Verký omyr!
(z nemčiny preložil Milan Richter)
Toto dobrodružné úsilie študentov ŠÚV Josefa Vydru už roky ukradomky sledujú: Marcel Duchamp, Man Ray, Meret Oppenheimová, Christian Reconciat, Claudio Parmigiani, Claes Oldenburg..., ale i Karel Adamus či Otis Laubert.
Autor je výtvarník a pedagóg, ktorý sa spomínaného dobrodružstva intenzívne zúčastňoval.
Dada objekty možno uvidieť do konca októbra v galérii Artotéka v podkroví Mestskej knižnice na Kapucínskej ulici v Bratislave.
Preskúšanie gramoplatne
Prosil by som si gramoplatňu.
Dá sa táto gramoplatňa zjesť ako dáky Angličan?
Pýtam sa a tvárim sa ako kanibal.
Kdeže, to nie, odvetí vydesená predavačka.
Dá sa táto gramoplatňa namontovať na bicykel ako koleso?
Pýtam sa s trošičku športovým prízvukom.
To je vylúčené, odvetí predavačka príkro.
Dá sa táto gramoplatňa vari použiť ako
Terč, mlynské koleso, klzisko, monokel,
Cylinder, ježovka či ako snubný prsteň?
Pýtam sa, vyrážam zo seba slová v rýchlom slede.
Nie, zabreše predavačka a pohryzie ma do prsta.
Tak potom mi ju, prosím, zabaľte, vravím
Vyčerpaný a s úľavou.
(z nemčiny preložil Milan Richter)
Skúsme si túto báseň moderného klasika rakúskej literatúry premietnuť do reality. Skúsme si predstaviť takú prevratnú premenu funkcie úžitkového predmetu, akým je napríklad gramoplatňa, načo nás navádza Ernst Jandl. Ak sa nám to podarí, sme jednou nohou v prekvapujúcom svete čudných predmetov, v svete dadaobjektov (podľa dadaizmu, umeleckého smeru, ktorý rád využíval hru, paradox, humor, iróniu, sarkazmus) paraobjektov (s dôrazom na para: proti, mimo) alebo absurditiek, ako ich dôverne nazývajú študenti Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave.
Tieto nezvyčajné objekty navrhujú a realizujú na študijnom odbore Propagačne výtvarníctvo. Pôvodne vznikali viac-menej ako materiálové cvičenia v treťom ročníku. Časom sa ukázalo, že úloha je obľúbená nielen žiakmi, ale i sympatizujúcou verejnosťou a jej zdarné výsledky patria medzi atraktívne exponáty na výstavných prehliadkach. Úloha sleduje niekoľko cieľov. Dominantný je, prirodzene, nápad, či ako sa odborne hovorí „koncept“ alebo projekt. Rovnako je však zdôrazňovaná plastická a priestorová predstavivosť a napokon materiálová realizácia.
Ako to prebieha? Študent po usilovnom nasávaní množstva rôznorodých podnetov, sprevádzanom intenzívnym skicovaním, dospieva v dialógu s pedagógom do štádia, keď navrhovaný objekt začína nadobúdať jasnejšie kontúry. Tie sa následne overujú a potvrdzujú maľovaným projektom. Po nevyhnutných materiálových skúškach je možné začať s realizáciou. Ozvláštnenie a premena funkcií pôvodne úžitkových predmetov a prehĺbenie vzdialenosti od reality vyvolávajú onú absurditu a efekt prekvapenia.
Opísaný ideálny priebeh sa niekedy vyskytne, ale zväčša je taká priamočiara cesta sprevádzaná množstvami havárií. Iba zákaz fyzických trestov v školstve zabraňuje najhoršiemu. Podľa Metternichovej zásady, že prvý nápad môže byť ušľachtilý, ale často hlúpy, je potrebné študentom navodzovať rôznymi prostriedkami, či už poetickými, alebo mierne donucovacími, náročnejší zmysel pre paradox – protirečenie – rozpornosť, keď sa človek zasmeje, ale zároveň rozum zbystrie: aby sa práca nekončila prvoplánovým efektom, tak často prezentovaným na súčasných výtvarných prehliadkach.
Nakoniec všetko dobre dopadne a veci dospejú k víťaznému koncu. Časť objektov sa končí v archíve (a následne na výstavách) časť v skrátenom legislatívnom konaní v smetnom koši. Napokon toto hravé a slobodné cvičenie v mnohých prípadoch napĺňa aj celkom pragmatickú propagačnú funkciu. Niekedy stačí len tá povestná bodka, alebo materiálové zväčšenie. Ďalšie smerovanie nám naznačuje opäť Ernst Jandl.
Smel
Daktolí vlavia
Vplavo a vravo
Sa nedá
Popriesť.
Verký omyr!
(z nemčiny preložil Milan Richter)
Toto dobrodružné úsilie študentov ŠÚV Josefa Vydru už roky ukradomky sledujú: Marcel Duchamp, Man Ray, Meret Oppenheimová, Christian Reconciat, Claudio Parmigiani, Claes Oldenburg..., ale i Karel Adamus či Otis Laubert.
Autor je výtvarník a pedagóg, ktorý sa spomínaného dobrodružstva intenzívne zúčastňoval.
Dada objekty možno uvidieť do konca októbra v galérii Artotéka v podkroví Mestskej knižnice na Kapucínskej ulici v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.