Dobrovoľníctvo majú Američania vryté pod kožu. Pracujú v nemocniciach či v knižniciach, pomáhajú deťom prejsť cez prechod pri škole, navštevujú doma starých a chorých ľudí. NBC Nightly News, najpozeranejšie televízne správy, majú pravidelný príspevok Making a Difference o ľuďoch, ktorí sa vo svojom okolí snažia niečo vylepšiť a pomôcť druhým. Zväčša ide o pomoc tým, ktorí si nemôžu pomôcť sami. Je to tak od nepamäti, a okrem jednotlivcov to v Amerike robia najmä inštitúcie, od cirkví po rôzne organizácie.
V poslednom storočí však hrá v pomoci núdznym čoraz väčšiu úlohu štát. To prináša výhody (pomoc je plošná, jednotlivé programy zasiahnu veľké množstvo ľudí), no škody ich zatienia. Aktivita štátu vedie totiž k logickej otázke – ak núdznym pomôže štát, prečo by som mal pomáhať ja? Štát tak svojimi programami podrýva iniciatívu jednotlivcov, vedie k apatii, a oberá ľudí o možnosť ovplyvňovať, komu a ako pomôcť. Navyše, prostriedky na to berie z daní svojich občanov.
Je možné tvrdiť, že silnejší štát je opodstatnený počas finančnej krízy, keď sa v ťažkej situácii ocitne naraz veľké množstvo ľudí. Problémom je, že ak raz štát narastie, je takmer nemožné dostať ho po kríze do jeho pôvodnej veľkosti.
Komentátor New York Times David Brooks minulý týždeň pripomenul príčiny vzostupu a pádu mocností. Veľké národy sú spočiatku plné energie, a získajú tak bohatstvo a moc. Tie však vedú k nadbytku a luxusu, ktoré prinášajú dekadenciu, korupciu a úpadok. (Brooks to nespomína, no toto je prípad Európy, ktorá väčšinu svojej energie už venuje iba sama sebe.) Amerika sa podľa Brooka v posledných dvoch storočiach napriek rastúcej moci ubránila úpadku jedine tým, že zostala verná sebadisciplíne a zdržanlivosti. Až v nedávnej minulosti sa objavil život na dlh, spotreba vyššia ako príjmy a nárast štátneho dlhu, ktoré priviedli krajinu do finančnej krízy. Cestou von preto nie je podľa Brooksa nič iné, ako návrat k pôvodnej sebadisciplíne.
Čo však zostane ľuďom, ktorí budú potrebovať pomoc, a šetrný štát im ju neposkytne? Zostane im iba pomoc iných ľudí. Solidarita nie je vlastnosťou štátu či politických hnutí, ale základnou hodnotou ľudského spoločenstva. Len kvôli takto dobrovoľnej solidarite sa minulý týždeň stretli dvaja americkí prezidenti.
V poslednom storočí však hrá v pomoci núdznym čoraz väčšiu úlohu štát. To prináša výhody (pomoc je plošná, jednotlivé programy zasiahnu veľké množstvo ľudí), no škody ich zatienia. Aktivita štátu vedie totiž k logickej otázke – ak núdznym pomôže štát, prečo by som mal pomáhať ja? Štát tak svojimi programami podrýva iniciatívu jednotlivcov, vedie k apatii, a oberá ľudí o možnosť ovplyvňovať, komu a ako pomôcť. Navyše, prostriedky na to berie z daní svojich občanov.
Je možné tvrdiť, že silnejší štát je opodstatnený počas finančnej krízy, keď sa v ťažkej situácii ocitne naraz veľké množstvo ľudí. Problémom je, že ak raz štát narastie, je takmer nemožné dostať ho po kríze do jeho pôvodnej veľkosti.
Komentátor New York Times David Brooks minulý týždeň pripomenul príčiny vzostupu a pádu mocností. Veľké národy sú spočiatku plné energie, a získajú tak bohatstvo a moc. Tie však vedú k nadbytku a luxusu, ktoré prinášajú dekadenciu, korupciu a úpadok. (Brooks to nespomína, no toto je prípad Európy, ktorá väčšinu svojej energie už venuje iba sama sebe.) Amerika sa podľa Brooka v posledných dvoch storočiach napriek rastúcej moci ubránila úpadku jedine tým, že zostala verná sebadisciplíne a zdržanlivosti. Až v nedávnej minulosti sa objavil život na dlh, spotreba vyššia ako príjmy a nárast štátneho dlhu, ktoré priviedli krajinu do finančnej krízy. Cestou von preto nie je podľa Brooksa nič iné, ako návrat k pôvodnej sebadisciplíne.
Čo však zostane ľuďom, ktorí budú potrebovať pomoc, a šetrný štát im ju neposkytne? Zostane im iba pomoc iných ľudí. Solidarita nie je vlastnosťou štátu či politických hnutí, ale základnou hodnotou ľudského spoločenstva. Len kvôli takto dobrovoľnej solidarite sa minulý týždeň stretli dvaja americkí prezidenti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.