Kde sú?

Náš grafik Bruno Glasa totiž od vzniku .týždňa opakovane tvrdí, že rubriku .veda uzná za plnohodnotnú až vtedy, keď bude celá jedna séria venovaná mimozemským civilizáciám. Nuž a nevychádzať priateľom v ústrety, to sa dá dlho, ale nie večne.

No dobre, ale čo zaujímavé sa dá povedať o niečom, čo sme zatiaľ neobjavili a možno ani nikdy neobjavíme? Všeličo. Zaujímavý je napríklad už len fakt, že nás táto téma tak vzrušuje. To síce nevypovedá nič o mimozemšťanoch, ale niečo to hovorí o nás. A okrem toho, negatívny výsledok hľadania ešte neznamená, že zaujímavé nebolo samo hľadanie. 

Základná otázka v oblasti mimozemských civilizácií vznikla – a to je pre túto tému príznačné – pri obede. Položil ju jedného dňa v roku 1950 Enrico Fermi v kantíne výskumného ústavu v Los Alamos. Otázka znela: „Kde všetci sú?“ a týkala sa mimozemšťanov.

Cestou na obed sa v rámci nezáväznej konverzácie Fermi s Edwardom Tellerom a ešte dvoma ďalšími ľuďmi bavili o tom, aká je pravdepodobnosť existencie mimozemských civilizácií. A ak mimozemské civilizácie existujú, aká je pravdepodobnosť toho, že sa s nami dajú nejakým spôsobom do reči. Fermi bol majster rádových odhadov (a učil to aj svojich študentov – na skúške z fyziky ich vraj nechával odhadnúť, koľko ladičov pián žije v Chicagu), a tak kým prišli do jedálne, mal odhad hotový. Vyšlo mu, že pravdepodobnosť kontaktu s mimozemšťanmi by mala byť pomerne vysoká. Tak ale, kde všetci sú?

Najzaujímavejšie na tejto historke je asi to, že o nej dodnes vieme. Rozpor medzi Fermiho odhadom a zjavnou neprítomnosťou mimozemšťanov nielenže neupadol do zabudnutia, on dokonca dostal vlastné odborné meno – hovorí sa mu Fermiho paradox. V skutočnosti je však celkom dobre možné, že nemáme dočinenia s paradoxom, ale skôr so zlým odhadom (aj majster tesár sa utne). Napriek tomu veľa ľudí považuje Fermiho paradox za skutočný paradox.

Paradox – či už skutočný, alebo domnelý – má jednu užitočnú vlastnosť. Vyrušuje nás a tým nás núti premýšľať. Otázka – či už opodstatnená, alebo nie – nás už len svojou iritujúcou intonáciou vedie k hľadaniu odpovedí.

Prvá všeobecne známa odpoveď na Fermiho otázku pochádza od jeho kolegu Lea Szilarda. Odpoveď znela: sú tu, sú mimoriadne inteligentní a ľudia ich poznajú ako maďarských židov.

V Los Alamos a špeciálne v okruhu Fermiho blízkych priateľov to znelo celkom rozumne. Do tohto okruhu totiž okrem Szilarda (objaviteľ jadrovej reťazovej reakcie) a Tellera (otec termonukleárnej bomby) patrili aj Eugen Wigner (Nobelova cena za fyziku) a John von Neumann (otec moderných počítačov) – všetko židia narodení v Budapešti na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia.

Širšiu verejnosť však táto odpoveď príliš neoslovila. Verejnosť sa radšej nechala osloviť inou, hoci v nejakom zmysle podobnou a podobne vtipnou odpoveďou, ktorej autorom bol švajčiarsky spisovateľ a hochštapler Erich von Däniken. Odpoveď znela: boli tu, boli mimoriadne technicky vyspelí a zanechali po sebe množstvo svedectiev.

Däniken bol podvodník, ktorý spreneveroval peniaze svojich zamestnávateľov, nesplácal svoje dlhy a neodvádzal dane (bol za to odsúdený jednak do väzenia a jednak na povinné vyšetrenie u psychiatra). Jeho podvody na poli literatúry faktu však boli natoľko úžasné, že ich možno považovať za skutočné umelecké dielo. 

Jeden príklad za všetky: v množstve artefaktov, ktoré mali mimozemšťania zanechať na Zemi, patrí podľa Dänikenových kníh významné miesto nehrdzavejúcemu železnému stĺpu v Dillí. V roku 1974 v interview pre časopis Playboy Däniken priznal, že ten stĺp je vlastne hrdzavý, ale v žiadnom z neskorších vydaní svojich kníh tvrdenia o ňom nijako neopravil.

Seriózni vedci zaoberajúci sa mimozemskými civilizáciami sa na Dänikena, samozrejme, hnevajú. Lenže aj oni to občas so svojimi dedukciami preháňajú. Napríklad taký Carl Sagan vyvodil z Fermiho paradoxu pozoruhodný záver, že technicky vyspelé civilizácie majú zrejme tendenciu k sebazničeniu. A to je veru dedukcia, nad ktorou by aj Sherlock Holmes s uznaním zapískal.

Celkom inak uvažoval o technicky vyspelých civilizáciách Freeman Dyson (muž, ktorý si za svoje práce z kvantovej elektrodynamiky celkom určite zaslúžil Nobelovu cenu, ale z nejakých záhadných dôvodov ju nedostal). Podľa Dysona nás história učí, že vývoj pozemských civilizácií je vždy sprevádzaný rastúcou spotrebou energie. Ak je tento trend univerzálny a aplikovateľný aj na prípadné mimozemské civilizácie, potom na určitom stupni vývoja by sa mala každá civilizácia dostať do stavu, keď spotrebuje všetku energiu, ktorá dopadá z jej hviezdy na domovskú planétu.

Ak potrebuje takáto civilizácia na svoj ďalší rozvoj viac energie, potom sa ako najprirodzenejšia možnosť núka sústrediť na planétu, resp. planéty viac energie z hviezdy. To sa dá v princípe dosiahnuť tak, že okolo hviezdy umiestnia nejaké zariadenia fungujúce ako akési zrkadlá odrážajúce k planétam svetlo, ktoré by inak uniklo do medzihviezdneho priestoru.

Ak by také riešenie bolo v princípe možné a ak by ho nejaká civilizácia naozaj dosiahla, mohli by sme sa o tom dozvedieť aj na základe pozemských pozorovaní. Taká hviezda by sa totiž v našich teleskopoch javila dosť neprirodzene, a to pomerne špecifickým spôsobom. Prečo? Nuž práve preto, že žiarenie unikajúce z tej hviezdy do medzihviezdneho priestoru (a teda aj k nám) by bolo aspoň v niektorej časti spektra spomínanými zariadeniami  nezanedbateľne zoslabené.

Dyson neponúka odpoveď na Fermiho otázku, ponúka však inú otázku, na ktorú sa dá hľadať odpoveď astronomickými pozorovaniami. Otázka znie: existujú vo vesmíre hviezdy, ktorých spektrum by naznačovalo existenciu takýchto zariadení?

Odpoveď na túto otázku je zatiaľ negatívna, ale pátranie pokračuje. V americkom Fermilabe beží seriózny projekt hľadania takzvaných Dysonových sfér, čo nie je nič iné ako hviezdy obklopené spomínanými zariadeniami.

Pre praktickejšie zameraných ľudí môžu mať podobné projekty nezanedbateľnú príchuť absurdnosti. Veď čo by sme z toho mali, ak by sme aj nejakú Dysonovu sféru objavili? Takto postavená otázka však ignoruje úplne základnú motiváciu celého vedeckého výskumu, ktorou nie sú aplikácie, ale obyčajná zvedavosť.

Navyše, zvedavosť týkajúca sa mimozemských civilizácií súvisí s tými najvzrušujúcejšími otázkami, aké trápia nielen vedcov. Reč je o troch otázkach zo slávneho Gauguinovho obrazu – Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam ideme?

A hoci vedecké pátranie po mimozemských civilizáciách nám zatiaľ nijaké odpovede neposkytlo, vedecko-fantastická literatúra  čo-to hovorí. Bradburyho Marťanská kronika, Vonnegutove Sirény z Titánu, Adamsov Stopárov Sprievodca po Galaxii, Lemov a Tarkovského Solaris alebo Spielbergov E.T. nám o tom, kto sme, hovoria pomerne veľa.

A odkiaľ prichádzame? Na to našiel zatiaľ najlepšiu odpoveď Julo Satinský, ktorého otázka: „Odkiaľ prichádzaš človeče?“ vždy tak rozrušila, že si musel skočiť do špajze po niečo pod zub. A keď mu pri následnej konzumácii klobásy znova napadlo: „Odkiaľ prichádzaš, človeče?“ odpoveď bola jasná a jednoduchá: Zo špajze.