Tých 23 unesených ľudí verilo v dobrého Boha. Preto išli ako dobrovoľníci do nebezpečného Afganistanu, aby tam liečili chorých, učili deti a tíšili bolesť všetkých vojnou poznačených. Dnes sú po jednom popravovaní. Verili chybne?
Keď 11. septembra 2001 zaútočili teroristi plnými civilnými lietadlami na Dvojičky a Pentagón (Biely dom a Kongres pre hrdinstvo cestujúcich nestihli napadnúť), prvá stopa viedla práve k Afganistanu, kde vláda už dlhšie predtým poskytovala priestor na výcvik Bin Ládinových vrahov. Tá stopa bola presná, a vláda za to zverstvo spravodlivo zaplatila – prišla invázia spojencov do Afganistanu a svet videl rýchle zvrhnutie režimu, ktorý týral všetkých, ktorí čo len trochu s čímkoľvek nesúhlasili, ponižoval všetky ženy a ničil ešte aj svoje najcennejšie pamiatky, ak neboli dostatočne pravoverné. Skupina obmedzených a veľmi krutých ľudí, ktorí si hovoria Taliban, musela pokorujúco ustúpiť, a odvtedy sa skrýva v nedostupných horách.
Afganistan sa odvtedy snaží byť slobodnejší. Ženy sa už môžu učiť, muži sa nemusia báť vysloviť názor, vláda hľadá spôsob, ako na klany rozdelenú krajinu rozumne spravovať. A prezident Karzaj predstavuje naozaj tú krajšiu tvár afganského islamu. Ale nie všetko sa darí – ópiových polí je čoraz viac, zaostalosť a chudoba sa nemenia, a stále znova dochádza k teroristickým útokom. Afganistan sa ešte nepodarilo zmeniť, ešte stále potrebuje našu pomoc. Vojenskú, humanitárnu, ľudskú, každú.
To, čo sa deje juhokórejským kresťanom, ktorých zabíjajú pred našimi očami, je cena tej pomoci. Obrovská, nemerateľná cena strateného ľudského života. Treba ju platiť, pretože krutí talibovia si to vyžadujú. Hovoria síce, že nechcú tých 23 ľudí zabiť, len vymeniť za 20 svojich uväznených bojovníkov. Lenže to je len ich ďalšia sprostá lož – tí 20 uväznení talibovia nie sú žiadni humanitárni pracovníci, ale sfanatizovaní ľudia odhodlaní ďalej zabíjať. Ich prepustenie by teda znamenalo ešte viac smrti. V tom sa vrahom civilistov nesmie ustúpiť, a ak to náhodou urobíme, zlyháme.
Lenže ak nezlyháme, Juhokórejčania zomrú. Postupne, kruto, jeden po druhom. Už to vedia. Možno ešte čakajú, že kvôli nim ustúpime od rozumnej zásady, že s teroristami sa nevyjednáva, a možno sa za to aj úpenlivo modlia. A možno už niektorí v tom ich rade na smrť pochybujú, či je Boh dobrý a či ich v tom pekle talibov nenechal príliš samotných.
Táto dráma je desivá. Ale v čomsi je aj cenná. Ukazuje, že práve taký je svet, v ktorom žijeme. Nie postmoderný, bezstarostný, zbavený hierarchie, hodnôt a zodpovednosti. V skutočnosti je takýto. Nielen v Afganistane, aj tu. Pretože aj my sme súčasťou tej vojny a aj my práve robíme rozhodnutie o ich živote a smrti.
Tých 23 unesených, ktorí verili v dobrého Boha, talibovia postupne popravujú. Ale oni neverili chybne. Naopak – práve pre ich vieru a rozhodnutie pomôcť nebezpečnej krajine vieme, že im, a nie ich celkom inak veriacim vrahom patrí už dnes nebo.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.