Pred rokmi som v Košiciach vysvetlil jednému skladateľovi, že jeho skladba je hlúpejšia ako sovietske televízne noviny, lebo som si myslel, že je niekto iný. A podobne. Našťastie v tom nie som sám a keď podobne zlyhajú moji blížni, celkom ma to poteší.
Minule sa to stalo istému československému trubkárovi. Pri stretnutí na pražskom letisku sa ma najprv snažil niekam zaradiť. Kládol celkom dobré pomocné otázky, ale nepomohlo. Nechal som ho smažiť sa, len som mu podal informáciu, že žijem v New Yorku. Nič, akurát povedal, že mi určite zavolá. Potom prišla pravá zábava. Pol hodiny mi vykladal o celosvetovom židovskom spiknutí, siahajúcom od ortodoxných Židov, ktorí sa rozťahujú v lietadle, cez jeho spoluhráčov až po hudobnícku židovskú mafiu v New Yorku, ktorá nikomu nedovolí uplatniť sa. Potom mu zaplo, prehltol a ponáhľal sa na záchod. Od príhody uplynul už rok a nevolá.
Spomínam to preto, lebo ak máte podobný pamäťový defekt, tak vám veľmi prekážajú filmy, v ktorých je mnoho postáv a niektoré sa podobajú. Ak pozerám takýto film sám, som stratený. Všetci sa mi pletú. Woody Allen tento problém zjavne pozná, pretože jedna z jeho asi troch filmárskych poučiek je o tom, že postavy nesmú vyzerať rovnako. Zlatý človek.
New York, I love You je nový a nebezpečný film. Mnoho postáv. Kaleidoskop príbehov, ktoré sa striedajú a prelínajú. Pohroma. Bol som na ňom s maďarským džezovým gitaristom Babosom, jeho manželkou a mojou kolegyňou. Babos urobil to, čo robí vždy, ak niekde sedí dlhšie ako minútu a nemá v ruke gitaru – zaspal a hrozne chrápal. Jeho manželka chrúmala popcorn. Ja som sa pri objavení tretej postavy začal vypytovať kolegyne, ktorá otrávene vysvetľovala a vypytoval som sa až do konca, lebo sa neustále objavovali postavy nové a striedali so starými a všetci sa na seba podobali. Nemali nás v tom kine radi.
Inak, film je to pozerateľný, aj keď príliš sladký. Oveľa viacej ako skutočný New York.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.