Druhý Fico

Polovica júna bol dobrý čas, ponúkalo sa hneď niekoľko tém. Orbán vyhral v Maďarsku voľby so ziskom vyše 56 percent a to je číslo, ktoré  – ak nerátame Putina – v Európe len tak nenájdete. Navyše 15 percent Maďarov volilo extrémny Jobbik, ktorý sa tešil podpore práve fideszáckych médií a slovenský parlament krátko predtým rokoval a hlasoval o Orbánovom výroku o maďarských poslancoch zastupujúcich Maďarov Karpatskej kotliny, ktorý povedal v rámci kampane v Ostrihome. Čas plynul, témy sa dopĺňali a pondelok čo pondelok som bol tým istým dokonalým prízvukom uistený, že naša žiadosť je na vrchole Orbánových „rozhovorových“ priorít. Prešlo leto, začala sa jeseň a náš čas prišiel až v deň snemu SMK, keď Orbán prišiel do Rimavskej Soboty podporiť stranu Pála Csákyho. „Máte dvadsať minút,“ povedal nám niekto z Orbánových ľudí v momente, keď sme začali robiť interview. Výsledok už poznáte. 

Aj tento príbeh dobre ilustruje, kto je to Viktor Orbán. Je to muž, ktorý dlho čaká na funkciu premiéra, a teda vie, že ak má zvýšiť svoj význam, aj na neho treba čakať. Keď na to príde, hovorí spontánne, je pripravený, žiadna otázka ho nezaskočí a dokáže navodiť dobrú atmosféru, úsmevmi, gestami, všetkým, čím treba. Napriek tomu cítite, že nie je celkom taký, aký sa javí vo svojich odpovediach. Kde tu ho prezradí drobnosť, ako napríklad slová o tom, že jednou z jeho najväčších reforiem je zdvojnásobnenie minimálnej mzdy, ale viac ostane ukryté. Ak Orbána možno s niekým na Slovensku porovnať, je to Robert Fico. Aj on, keď vystupuje v zahraničí, či už je to diskusia u Václava Moravca alebo summit EÚ, je uhladený, racionálny a vecný. Dokonca konštruktívny, ako Fica opísal Mirek Topolánek. Ale inak je to rad podobností. Obidvaja, Fico aj Orbán, riadia strany, kde sa pestuje a odmeňuje poslušnosť, a nie diskusia. Obidvaja milujú moc a svoju popularitu, ktorú spájajú so spoločenskými náladami, nie reformami či nejakými konkrétnymi zákonmi. Nie je to teda politická sláva, ktorou sa zapisujú do dejín, ale sláva mediálna, dobová. V tom sú presným opakom bývalých disidentov, ktorí spoločenským náladám nikdy nepodliezali. Podobne ako Fico pred štyrmi rokmi, ani Orbán vám nepovie, kto bude v jeho vláde minister financií a kto minister vnútra. Tak o politike neuvažujú. 

Sú však aj dôležité rozdiely, kde Orbána s Ficom porovnávať nemožno. Tým prvým je vzťah ku komunizmu. Orbánov najslávnejší prejav je z roku 1989, keď na opakovanom verejnom pohrebe Imre Nagya v rozpore s dohodnutými podmienkami, vystúpil a žiadal slobodné voľby. Tým druhým je vzťah k národu. Národ a štát, to sú vážne veci, hovorí v rozhovore pre .týždeň a človek cíti, že to myslí vážne.  

Po voľbách v roku 2010 budú zrejme Slovensku aj Maďarsku vládnuť dvaja silní a veľmi podobní muži. Obidvaja – keď to bolo užitočné - uzavreli registrované partnerstvá s domácimi nacionalistami. Keď to však pominie, nemajú problém sa ich zbaviť. Keď treba, správajú sa však rovnako. Orbán preto nebude mať problém schváliť dvojité občianstvo, ktoré mu neprešlo v referende, rovnako ako Fico bude opakovane hrať protimaďarskou kartou. A ak myslíte na témy ako historické vyrovnanie, zabudnite na to. Politici ako Fico a Orbán na podobné témy nemyslia. V politike ich totiž držia nálady, nie skutočné víťazstvá.