Čaplovičove hranice

Všetko sa začalo ospravedlnením poľského prezidenta počas 70. výročia začiatku druhej svetovej vojny na Westerplatte, keď Kaczynski povedal svoje „przepraszam“ za dezintegráciu Česko-Slovenska. Poľskí vojaci totiž obsadili časti nášho územia až trikrát: v rokoch 1920, 1938 a ako súčasť vojsk Varšavskej zmluvy aj v roku 1968. Kaczynského gesto bolo najmä o zodpovednosti za „medzivojnovú“ poľskú republiku, keďže obdobie komunistickej vlády Poliaci medzi „svoje republiky“ nepočítajú a za rok 1968 sa už ospravedlnili. Poľský prezident nazval nacionalizmus hriechom a obsadenie našich území chybou. Sympatické gesto, ktoré nikto neocenil. Pritom stojí za pozornosť, že s iniciatívou prišlo silné Poľsko bez nároku na reciprocitu.

Hoci to na Slovensku nevzbudilo žiadnu pozornosť, po pár týždňoch reagoval vicepremiér Ficovej vlády. V denníku Gazeta Wyborcza sa ospravedlnil našim severným susedom za rok 1939 a za napadnutie Poľska slovenskou armádou. „V tragickom septembri 1939 vstúpili slovenskí vojaci na územie Poľska po boku nemeckej nacistickej armády a pre mnohých obyvateľov Poľska sa v pamäti zapísali ako jeden z agresorov,“ napísal Čaplovič. Aj Ficova vláda teda myslí na národnú pamäť a dokáže urobiť gesto, povie si zrejme čitateľ. Čo im nejde s Maďarmi, to ide aspoň s Poliakmi, mohli by sme dodať. Tam sa to však nekončí. Dušan Čaplovič dokázal prekvapiť dvakrát: „Pre národy strednej a východnej Európy sa vojna neskončila v roku 1945,“ dodal. Argument je rozumný. Čaplovič dokonca rovno píše, že po nacistických a fašistických režimoch sa naše národy ocitli pod hegemóniou komunistických režimov, ktoré mali totalitný charakter a potláčali občianske práva. Cítite ten závan Novembra?

Prirodzene, vicepremiér nezabudol pripomenúť, že súčasný slovenský štát nie je právnym ani historickým nástupcom vojnového štátu a v roku 1939 sme podobne ako Poľská ľudová republika v roku 1968 prišli na územie suseda pod totalitným dohľadom inej veľmoci. Inými slovami, sme si „kvit“, ale zodpovednosti nás to nezbavuje, tvrdí Čaplovič a dodáva, že stredná Európa stojí a padá na vzájomnej spolupráci a dialógu.  Nechajme teraz bokom skutočnosť, že pri napadnutí Poľska v roku 1939 slovenská armáda obsadila tie územia, o ktoré nás Poľsko pripravilo v rokoch 1920, respektíve 1938. Táto kapitola si aj tak zaslúži urovnanie. Pre historikov to už aj tak nie je tabu a pre oba národy to nie je trauma. V tom treba Čaploviča podporiť.

Pozornosť si však zaslúži jeho hodnotenie komunizmu. Názor, že išlo o pokračovanie druhej svetovej vojny, u nás ešte žiadny ľavičiar nepovedal. Na Čaploviča tým však rastú nároky. Veď on sám bol komunista. Keď teda prijmeme jeho videnie, že vojna sa skončila až v roku 1989, tak on sám bol ako člen KSČ v tejto vojne dôstojníkom, a sám ju tiež pomáhal predĺžiť až do roku 1989!

Ak dnes vidí Čaplovič dejiny tak, ako píše, potom nám dlhuje už len jeden článok. Tentoraz o hraniciach, ktoré prekračovali u nás doma slovenskí komunisti vrátane neho samotného. O vojne, ktorú viedli proti vlastnému obyvateľstvu a o ľuďoch, ktorí prišli vinou komunistov o život, slobodu a majetok. 

Dušan Čaplovič predvádza v posledných dvoch rokoch vtipný výkon. Dokázal sa zastať existencie ÚPN, uctiť si 20. výročie Sviečkovej demonštrácie a nazvať komunizmus pokračovaním vojny. Pri pohľade na dejiny teda zlo občas rozpoznať dokáže. Súčasne je však súčasťou ahistorickej koalície, a súčasťou strany a vlády, ktorá má komunistické praktiky priamo v žilách. Súčasnosť mu teda nejde.

Od bývalého komunistu nežiadame veľa. Len poctivosť. Za každé zlo totiž nesú zodpovednosť konkrétni ľudia. A ich prisluhovači.