Múry

Múr je neutrálna vec. Má ho každý dom, byt, stavba. Múr môže byť krásny, ako tie okolo starých dedinských cintorínov, aj odporný, ako tie, za ktoré sa v podnikateľskom baroku ukryli milovníci gýča. Existujú dokonca aj inšpiratívne múry, ako Múr nárekov, kde sa ľudia pokorne obracajú k Bohu, ale aj hanebné, ako ten berlínsky, ktorým pyšná ríša komunizmu väznila vlastných ľudí. 

K akým múrom patrí ten v Ostrovanoch?

Múr je väčšinou užitočný. Všetci máme svoje steny a múry, ktoré nás oddeľujú od našich susedov, zvyšku dediny či mesta. A nie je to nič sebecké. Naopak, je to hlboko ľudské. Všetci máme svoje dvere a ploty okolo záhrad, pretože práve nimi definujeme svoj súkromný priestor, ktorý nie je pre všetkých, ale len pre tých úplne najbližších. S nimi sme predsa doma. 

Ale múry a steny a dvere a ploty máme tiež kvôli ohrozeniu. A zasa to nie je nič, čo by sme mali zahanbene skrývať. Máme ich, pretože po tomto svete nechodia anjeli, ale ľudia. Slabí, zlyhávajúci ľudia. Vieme to o sebe, je to naša tisícročná skúsenosť, a múry sú aj jej vyjadrením.

Pred čím však chráni múr v Ostrovanoch a aký priestor vlastne definuje? Chráni slušných ľudí v Ostrovanoch pred neslušnými, alebo je, naopak, sám neslušný? Je to múr našej obľúbenej diskriminácie a rasizmu, alebo skôr múr nášho oprávneného strachu a bezradnosti?

Najprv sa mi žiada povedať toto – kritizovať ľudí v Ostrovanoch, že vzhľadom na opakovanú negatívnu skúsenosť s časťou miestnych Rómov hľadajú riešenie, ktoré zvýši ich pocit bezpečia, je lacné. Byť ustavične okrádaný je celkom iná pozícia, než akademické teórie o korektných riešeniach. Múr sa nám môže nepáčiť, ale ak nenavrhneme lepšiu alternatívu, budeme neprakticky smiešni. Označovať ľudí v Ostrovanoch okamžite za rasistov je hlúpe. A predčasné. Múr nie je pogrom, múr je múr. Nie je to násilie, je to len rezignácia na civilizovanejšie spôsoby. Áno, nie je to pekné riešenie, ale aké pekné riešenie na opakovanú a neriešenú kriminalitu existuje? Ak vám rok čo rok ktosi ukradne úrodu, nehľadáte pekné riešenie. Hľadáte riešenie.

Až povediac toto môžem pokračovať –  múr v Ostrovanoch nie je žiadne riešenie. Múr je zúfalstvo. Múry našich bytov oddeľujú súkromný priestor od verejného, preto sú v poriadku, múr v Ostrovanoch oddeľuje verejný priestor bielych od verejného priestoru Rómov, preto v poriadku nie je. Neexistujú dva verejné priestory, je len jeden, spoločný. Múr v Ostrovanoch je preto popretím našej rovnakej náležitosti k jedinej republike, a preto aj popretím slobody v celom našom verejnom priestore. 

Ale nie je to chyba zúfalých ľudí v Ostrovanoch. Je to chyba štátu, ktorý v Ostrovanoch neplní svoju základnú funkciu. Ak štát nedokáže ochrániť majetok svojich občanov, vynucujú si ju sami. Nepekne, „nemoderne“, ale aspoň nejako.

Civilizované riešenie pritom nie je zložité. Ak nechceme múry, a neskôr úderky a ešte neskôr pogromy, na začiatok by stačilo, keby v každej problematickej osade, pri poli či sade, teda na mieste každého potenciálneho múru, stál policajt. Koľko by ich na to bolo treba? Tisíc? Dvetisíc? No a? Veď na to si ich predsa platíme. A kde inde, než na miestach so zvýšeným rizikom kriminality by mali byť? Ak patrolujú medzi dílermi a násilníkmi, prečo nepatrolujú v rizikových osadách? Tie si nezaslúžia pomoc štátu?

Múr v Ostrovanoch je zúfalstvo. Ale je to skôr správa o fungovaní tohto štátu než o tamojších ľuďoch.