Nerobiť kompromisy

O tri mesiace neskôr, 18. októbra, sedíme spolu v šatni za pódiom viedenského Gasometra. Dve hodiny pred koncertom, ktorý Emiliana odohrá spolu s pesničkárkou a najnovšie aj basgitaristkou Lay Low, spomíname na Pohodu a rozprávame sa o Islande, hudbe a o tom, ako sa z reykjavíckej tínedžerky s talianskou krvou stala známa pesničkárka a skladateľka.

Je to konflikt civilizácií. (Smiech.) Keď môj otec prišiel na Island, žili tu ľudia ešte vo vojenských kasárňach a na väčšine ulíc nebol asfalt. Taliansko, to je červené víno, pasta, množstvo chutí a on prišiel do krajiny, kde nebolo skoro nič a kde platili úplne iné pravidlá. 

Island je oveľa slobodnejší. Keď máš štrnásť rokov, môžeš si robiť, čo chceš. V Taliansku to tak nie je a preto som bola vychovávaná oveľa prísnejšie ako moji kamaráti.

Aj bolo, ale dnes som za to vďačná. Bolo to skvelé detstvo. 

Otvoril tu prvú „normálnu” reštauráciu, a zmenil tak miestnu gastronomickú kultúru. Dovtedy sa jedla buď mäsová polievka, alebo tu boli nóbl podniky, do ktorých sa mohlo chodiť iba v obleku. No a on otvoril reštauráciu, do ktorej mohli prísť rodiny s deťmi bez toho, aby v nej v nej minuli majland. Pritom sa tam podávalo výborné talianske jedlo. Otec za to dostal v Taliansku rytiersky titul za šírenie talianskej kultúry.

Áno. Ale páčilo sa mi to. Odmalička som spievala v zbore. Mali sme tam učiteľku, ktorá ma obrovským spôsobom ovplyvnila a dodnes je mojou priateľkou. Zmenila môj život. Ja som bola veľmi plachá a ona ma naučila spievať sólo. Predtým by som to neurobila za žiadnu cenu. Keďže som stále spievala, začala som som chodiť do opernej školy. Prestala som, až keď som mala osemnásť.

Hlas sa mi začal meniť na typický operný soprán. A to som určite nechcela. V tom čase som už bola natoľko ponorená do hudby, že som nerobila v podstate nič iné.

Keď som mala šestnásť rokov, spievala som vokály v rockovej kapele. Pracovala som vtedy v rybnej továrni a zúčastnila som sa na speváckej súťaži. Dobehla som tam rovno z továrne a ešte som smrdela rybami. Zvukár moju pesničku nahral, zdalo sa mu to zaujímavé, nahrali sme zopár ďalších piesní a vydal to na platni. Malo to obrovský úspech. Na ďalšej platni som si už polovicu piesní napísala sama. Keď vyšla, chcela som s tým skončiť. 

Na Islande som sa stala slávnym človekom a zo srdca som to nenávidela. Vyšla som na ulicu, všetci sa na mňa pozerali, chceli sa so mnou rozprávať. Ako keby ma vlastnili. Samozrejme, súviselo s tým aj veľa pekného, ale rozhodla som sa prestať spievať. 

Cestovať po svete, učiť spev, zbierať ľudovú hudbu... Raz ma však jeden Angličan počul spievať v bare a pozval ma do Londýna s tým, že by som tam mohla nahrať platňu.

S Gus Gus som spievala, keď som mala sedemnásť rokov. 

Ja som nechcela byť známou speváčkou. Chcela som robiť hudbu tak, aby som sa tým uživila a mohla chodiť po ulici bez toho, aby ma ľudia poznali. A tak to je doteraz.

To je preto, lebo robia dobrú hudbu. Mnoho Islanďanov robí hudbu od detstva a niektorí z nich, keď majú dvadsať rokov, vedia, čo chcú a vytvoria niečo zvláštne a silné. 

Asi áno. Žila som v zahraničí, nemala som rodinu, mohla som cestovať. Hudobne sa však tak veľa nezmenilo. Robila som to isté ako predtým. Nahrávala som hudbu, no nebolo to ľahké. Ja nie som profesionálna pesničkárka, ktorá s ľahkosťou píše množstvo piesní. Moje piesne vznikajú hrou v štúdiu. Mnohí ma chceli vtlačiť tam, kde som nechcela ísť. Ale to som ja odmietala.

Neznášala som ľudí, ktorí ma stále chceli meniť. Ja som išla tvrdohlavo svojou cestou. Keď som niečo nechcela robiť, tak som to nerobila. Pre mňa nebolo dôležité, či sa moja platňa zahrá miliónkrát v rádiu. Kľúčové bolo urobiť dobrú platňu. Keď má človek šancu robiť svoju hudbu, nikdy nesmie robiť kompromisy. Druhú platňu som kompletne nahrala a hotovú nahrávku som ponúkala vydavateľom. Toto sú moje veci, ak ich chete, môžete ich vydať. Ak sa vám to nepáči, pôjdem inde. Jediné vydavateľstvo, ktorému sa to páčilo, bolo Rough Trade.

V prípade Kylie to bol veľký hudobný biznis. Nazrela som tam akoby cez okno a veľmi rada som to okno potom zatvorila. S filmom to bolo iné. Stretla som skvelých ľudí a bolo to veľmi fajn.

Zavolali mi z jej vydavateľstva.

Asi áno. Ale vlastne neviem, o čo im išlo. Dlho som si myslela, že vytočili nesprávne číslo. Robili sme vtedy s Danom Careym album Fisherman's Woman a potrebovali sme si trochu oddýchnuť. A toto bol najlepší možný oddych – napísať niečo pre niekoho iného. Pesničku Slow sme napísali asi za polhodinu, a potom sme išlo do krčmy a rozmýšľali sme čo s tým. Boli sme si istí, že to nevezmú. Nakoniec sme to aj produkovali. My sme si mysleli, že robíme demo nahrávku, no oni to použili rovno na platňu.

Keď sa rodia piesne, povedia ti, čo s nimi treba urobiť. Tie piesne boli v tom období tým, čo som chcela povedať. Nebolo k nim treba nič pridávať. Nechceli sme ich ničím pokaziť. 

Presne tak. Album Fisherman's Woman vznikal v ťažkom období. Uvedomila som si, že keby som mala takto robiť ďalšie platne, umrela by som v štyridsiatke. Bolo v tom veľa strachu a úzkosti. Na Me And Armini sme mali päť dní v štúdiu a celé to bol úplne spontánny proces. Nechala som to voľne plynúť. Bolo pre mňa veľkým objavom, že to skutočne funguje.

Naozaj?

Ja to vnímam, len podľa toho, že hráme vo väčších sálach. Neuvedomujem si to, keď chodím po meste. Mnoho ľudí prichádza na koncert a čaká, že budeme hrať stále Jungle Drum a až v priebehu koncertu zistia, čo vlastne robíme. A niektorým sa to zapáči. (Smiech.)

V poslednom čase napríklad Terryho Calliera, White Denim, Billa Calahana, Smog, ale aj starú hudbu, bulharský folklór, všeličo...

Nie. Užívam si hranie a koncerty. Veľa hráme, počúvame hudbu. Je to výborné!

Emiliana Torrini / je spolu s Björk najznámejšia islandská speváčka. Už ako tínedžerka bola na Islande hviezdou, potom nahrala v Londýne album Love In The Time Of Science, ktorým si získala zaslúženú priazeň európskej nezávislej scény. Ďalší album, smutnokrásne akustický Fisherman's Woman už vychádza v renomovanom vydavateľstve Rough Trade. Jej piesne zaujali Kylie Minogue, pre ktorú napísala napríklad hit Slow, naspievala Glumovu pieseň do filmu Pán prsteňov a hosťovala na albume kapely Thievery Corporation. V roku 2008 vydala album Me And Armini, ktorý Emilianu posunul – bez akejkoľvek straty kvality – na vrcholy európskych hitparád.