Ostrovany sú v práve

Na chvíľu zabudnime na reči domnelých bojovníkov proti rasizmu. Jednou zo základných úloh štátu je ochrana majetku svojich občanov. Na východnom Slovensku je však viacero obcí, v ktorých je majetok obyvateľov takpovediac v stave permanentného ohrozenia. Platí to aj o Ostrovanoch. Podľa denníka Sme, ktorý minulý týždeň najlepšie informoval o tamojšej situácii, obyvatelia nariekajú, že nemôžu vo svojich záhradách nič pestovať a keď si aj postavia ploty, Rómovia z osady ich rozoberú a odniesú do zberu. „Tu sa nedá žiť,“ zhrnula svoje pocity 73-ročná žena. Keď v auguste napochodovali v Šarišských Michaľanoch kotlebovci aj za potlesku mnohých miestnych, len využili strach z Rómov – žijúcich v osade v susedných Ostrovanoch. Dvaja z nich krátko predtým vážne zranili michaľanského dôchodcu, ktorý im bránil ukradnúť televízor. Ešte predtým v marci tu zabil predavačku iný Róm z Ostrovian. Ak obyvatelia Ostrovian prirovnávajú spolužitie s osadníkmi k „peklu“, možno sa im čudovať? Štát týmto ľuďom neposkytol nijakú špeciálnu ochranu než len bežné policajné hliadky, a tak politici nemajú právo káravo moralizovať, že múr narúša spolužitie ľudí. Zúfalý starosta hľadal riešenie v múre iba preto, že žiadne normálne spolužitie tu neexistovalo.  

Vety ako „tolerantná spoločnosť nestavia múry, ale mosty“ (podpredseda vlády Dušan Čaplovič) sú preto nevkusné. Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ľudovít Galbavý si myslí, že Ostravany porušili zákon o rovnakom zaobchádzaní. Galbavého úrad, ktorý neprichádza s návrhmi riešení, ako možno pomaličkými krokmi vykresať pre obyvateľov a najmä deti z rómskych osád šancu na lepší život, ale formalisticky máva akýmisi zákonmi, vlastne ani nemusí existovať. 

Celkom mimo reality sú ľudskoprávni aktivisti s poučkou, že „takéto konanie je v modernej spoločnosti neprijateľné a pripomína praktiky režimov, ktoré podporovali či akceptovali rasovú segregáciu“ (Ľudia proti rasizmu). Múr v Ostrovanoch nie je prejavom rasizmu, ale výkrikom do tmy – výkrikom ľudí, na ktorých náš sociálny štát dlhodobe zvysoka kašle. 

Po tom, čo sa pred asi siedmimi rokmi neslávnemu Pavlovi Ruskovi a jeho ANO vysmiali médiá aj aktivisti za myšlienku kibucov pre Rómov – a pritom to nebol taký zlý nápad – neprišla nijaká politická strana s premysleným plánom, ako  zlepšovať pomery v rómskych getách. Tie si totiž sami nepomôžu a bez zlepšovania pomerov bude ďalej zlyhávať spolužitie s väčšinou.

Napokon, aj teraz sa rozumne ozval iba solitér, poslanec Štefan Kužma (SDKÚ), ktorý sa zastal múru ako „aktu zúfalstva ľudí, ktorí sa nedokážu sami brániť“ a navrhol zákony zmeniť tak, aby bolo možné lepšie postihovať majetkovú kriminalitu mladistvých. Je záhadou, prečo z tohto neurobilo veľkú tému vedenie opozičného lídra SDKÚ. Ťažko nájsť lepšiu agendu, kde môžu politici hovoriť väčšinovo populárne tézy, ktoré sú súčasne aj správne. SDKÚ mlčí možno preto, že podpredsedníčka Iveta Radičová má iný názor než radový poslanec. Alebo aj preto, že u Dzurindu sú natoľko posadnutí Ficom, že iné problémy nevidia.

Pokiaľ sa však nenájde politická sila, ktorá sa tohto problému chopí aktívne a zároveň civilizovane, smer Maďarsko nám nehrozí iba v oblasti dlhov a deficitov...