S úsmevom si spomínam na jediný metalový koncert, ktorý sme robili. Metalisti, hrozivo vyzerajúci a ešte hrozivejšie vystupujúci boli v zázemí ku všetkým ako med. Nikdy nezabudnem na drsňákov z Prodigy, ako sa po koncerte na našom festivale prechádzali medzi ľuďmi. Ako sme nechápali ich trvanie na ubytovaní v Bratislave (to Trenčana vždy trošku urazí). Okolo druhej v noci začali mať odrazu naponáhlo a odišli do svojho bratislavského pohodlia. Na druhý deň sme sa od ich sprievodcu dozvedeli, že sa ešte v noci, niekedy o štvrtej nadránom, stretli v Bratislave s dievčaťom, ktorej priateľ tragicky zomrel na ich koncerte v Brne. Väčšina skupiny sa stretla bez akejkoľvek správy smerom von do sveta s „obyčajným“ dievčaťom, aby jej vyjadrili svoju podporu. Preto chceli aj ten hotel v Bratislave. Na tento príbeh si spomínam vždy, keď ma chytajú „hudobné“ dezilúzie, keď sa chcem presvedčiť, že stále ostáva v ľuďoch veľa dobra. Podobne silný prejav ľudskosti som videl nedávno na veľmi smutnej udalosti, na pohrebe Nikolky, ktorá sa zranila na Pohode. Viliam Gurbaľ a jeho Zbor Svätej Cecílie z Košíc prišli a spievali jej na cestu do neba. Vstávali ráno o štvrtej, prišli, krásne spievali a v úplnej tichosti odišli. Neskôr zaspievala Nikolke aj Zuzana Smatanová. Zahrala pieseň Daj ruku do mojej ruky, ktorú Nikolkina mama často v duchu spievala svojej dcére. Dúfam, že mi Zuzana odpustí, že o tom píšem, sama chcela, aby to bol hudobný dar Nikolkiným rodičom, chcela, aby to prebehlo v intimite, ktorá k takejto smutnej udalosti patrí. Nechcela, aby sa z tohto daru stala mediálna „záležitosť“. Ja však o tom napriek tomu píšem, pretože málokedy som videl taký silný hudobný prejav spolupatričnosti. Zdalo sa mi, že to pohlo zemeguľou viac, ako pompézne veľké hudobné projekty na záchranu planéty. Vďaka takým zážitkom si znova a znova uvedomujem, aký zázrak je hudba. Verím, že to počula aj Nikolka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.