Koniec príbehu V

V zákulisí hnutia VPN sa pripravuje snem, ktorý má presne o mesiac rozhodnúť o tom, čím budeme. Ľudia sú frustrovaní prežívaním toho, pre čo sa vžil pojem „staré štruktúry“ a narastaním sociálnej neistoty vyvolanej liberalizáciou cien pri súčasnom monopole výrobcov a nezamestnanosťou. V nejednom srdci to zapiští sentimentálnou spomienkou na „bezproblémové časy totality“. V novinách ako Zmena či Nový Slovák si mám možnosť denne prečítať nejaký ten článoček o kryptokomunistickej, nenárodnej či Židmi prelezenej VPN-ke. Na Jiráskovu č. 10 sa vkráda únava zo štrnásťmesačného pohonu. Karty sú rozdané. Slovensko berie vec svojej budúcnosti do vlastných rúk. 


.vrchol
napätia
V tomto čase sa vyhrotilo aj napätie medzi politickou reprezentáciou VPN a predsedom slovenskej vlády. Vladimír Mečiar nás jedného krásneho dňa (5. februára 1991) obvinil, že zasahujeme do kompetencie vlády, prijímame na koaličných rokovaniach nekompetentné rozhodnutia, nepodporujeme vládu a parlament a ľubovoľne chceme odvolávať ministrov. V závere svojho, napodiv telefaxom poslaného stanoviska si vyhradil právo tento svoj postoj zverejniť. Ak si odmyslíme nepravdivosť tvrdení, tak faktom zostáva jediné: premiér za VPN hrozil vyhlásením vojny politickému hnutiu, ktoré ho zrodilo. 

V tom istom čase sa celkom rozpadlo aj Občianske fórum. Veľmi kulantnou formou (za účasti prezidenta, čelných predstaviteľov všetkých prúdov v OF, avšak bez členskej základne) sa tak stalo 10. februára 1991. To všetko sa odohrávalo v čase, keď sa blížil snem VPN, ktorý mal rozhodnúť o mnohom (napríklad o tom, kto bude na čele vrcholných orgánov hnutia, či VPN ostane hnutím, alebo zreprodukuje model OF, či ostane zachovaná integrita hnutia a podobne). 

Priznám sa, že aj ja som vtedy prepadol sklonu démonizovať skutočnosť. Zdalo sa mi, že v pozadí sa skrýva rafinovaný komplot „temných síl“, ktoré práve vytyčujú hranicu medzi budúcou integrovanou Európou a tým ostatným. Zdalo sa mi celkom evidentné, že KGB – a jej domáci pomáhači – robia všetko pre to, aby sme ostali za jej hranicami. 

Zástup revolucionárov sa za tých štrnásť mesiacov zmenil na normálne politické zoskupenie, vedomé si svojej zodpovednosti aj historickej misie. Toto konštatovanie platí dokonca aj pre pohyb, ktorý som na inom mieste tejto knihy nazval trnavskou iniciatívou. Takže všetko je v poriadku.


.epilóg

Vzápätí po tom, ako som dopísal svoju knihu a odovzdal rukopis do výroby, explodovala situácia vo VPN i v celej spoločnosti. Rozbuškou boli tentoraz udalosti vnútrostraníckeho charakteru v samotnom VPN. Ich protagonistami boli opäť ľudia, ktorých čitateľ už pozná z pozadia témy lustrácií, národného problému, personálnych zmien v inštitúciách, a metamorfózy moc i. A opäť šlo o všetko: o federáciu, o ekonomickú reformu, o cestu, po ktorej sme v novembri 1989 vykročili...
Snem VPN prebehol vcelku pokojne. Jeho účastníci odmietli pokus nominovať na čelo hnutia Vladimíra Mečiara. Vzápätí sa v televízii, rozhlase i novinách rozpútala ostrá kampaň. Viedol ju Mečiar a mieril na mňa a vlastne na celú reprezentáciu hnutia. Ako figúrky v hre použil Milana Kňažka, trnavskú iniciatívu, ale aj zlodejov, ktorí nám celé mesiace kradli dokumenty z Koordinačného centra, Jána Budaja i svoju znalosť obsahu agentúrnych spisov bývalej Štátnej bezpečnosti (nadobudol ju v časoch, keď bol ministrom vnútra). 
Z rozkolu vo VPN sa zrodila platforma, ktorá sa nazvala „Za demokratické Slovensko“. Pod jej zástavou sa zhromaždili ľudia s výrazne antikomunistickým cítením (Kňažko, Trnavská iniciatíva), národovci odsudzujúci „protislovenské“ postoje VPN (podporu mu v čase vyhroteného konfliktu vyjadrila nielen Štúrova spoločnosť a Matica slovenská, ale aj ilegálne organizácie ako napríklad Národné gardy), frustrovaní účastníci novembrových udalostí z roku 1989, v ktorých naďalej prežíval sentimentálny vzťah k reálnemu socializmu a dezinformovaní a neinformovaní VPN-kári z okresov, ktorí nemali tušenie, čo sa to vlastne v tej Bratislave deje. 

Výsledky výskumov verejnej mienky v tom čase hovorili jasnou rečou. Platforma Za demokratické Slovensko, respektíve jej priaznivci, boli svojimi postojmi k ekonomickej reforme či štátoprávnemu usporiadaniu republiky na nerozoznanie od komunistov alebo členov SNS. Ani to by ma až tak netrápilo, keby som postupne nenadobúdal zreteľný pocit, že za tým všetkým sú aj agentúrne siete bývalej ŠtB, že atmosféra v krajine sa pomaly, ale isto radikalizuje spôsobom, ktorý sa prezentuje vyhroteným separatizmom, antisemitizmom a ďalšími sociálnopatologickými znakmi. 
Stručne a krátko: Na prelome marca a apríla 1991 sa Slovensko ocitlo na pokraji sociálneho výbuchu. A ocitlo sa tam v čase, keď vrcholili práce spojené s novým štátoprávnym usporiadaním, keď sa rozbiehala ekonomická reforma, keď sa rozhodovalo o tom, či sa staneme súčasťou budúcej Európy, alebo jednoducho ostaneme vo sfére iného vplyvu. Neraz som si v tých rušných dňoch a týždňoch dával otázku, či sme sa stali obeťami akejsi spoločenskej choroby, ktorá je dôsledkom roky a desaťročia frustrovaných prirodzených potrieb ľudí, či obeťami choroby niekoľkých jednotlivcov s enormne rozvinutou túžbou po moci umocňovanou mesianistickým komplexom, alebo či sme sa jednoducho nestali pasívnymi účastníkmi geopolitickej hry, ktorá mala ČSFR „zachrániť“ pred premenou na jednu zo západných demokracií. Pravdou zrejme bude, že každý z tých faktorov sa svojou troškou na vtedajšom vývoji podpísal.