To, čo tu väčšina vládnych koalícií vždy znovu robí so Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom, je hanebné. Namiesto budovania priestoru na kultiváciu ducha sa tu z peňazí všetkých vždy znovu buduje najmä píár priestor pre zopár politikov a finančný priestor pre zopár producentov.
Tak sa vyberajú mediálne rady, tak sa volia riaditelia – nemusia byť schopní, stačí keď sú poddaní. Len v tom žiaril Kubiš, iba v tom hviezdi Hreha. Ale stačí im to. A tí, ktorí sa občas nepoddajú, padajú. Zajtra sa to stane Miloslave Zemkovej.
Zo sedemnástich rokov slobody bolo v STV a SRo tak zúfalo málo naozaj slobodných, a obe verejnoprávne inštitúcie za ten dlhý čas prispeli tak zúfalo málo k lepšiemu Slovensku, že dnes je už naozaj oprávnená len jediná otázka – netreba STV a SRo zrušiť a ušetrené peniaze a energiu použiť na niečo zmysluplnejšie?
Nie, netreba. Bol by to krátkodobo veľmi efektívny krok, ktorý by šetril peniaze ľudí i štátneho rozpočtu, ale dlhodobo by išlo o nerozumnú rezignáciu. Jedným rozhodnutím by sme totiž nadlho stratili možnosť vybudovať si tu dôležitý priestor, v ktorom sa dá poctivo a dlhodobo hľadať, akí sme.
Keď to celkom úspešne dlho robila Česká televízia, musí to predsa ísť aj na Slovensku. Áno, STV ani SRo také nikdy neboli. Nemali na to odvahu, ľudí ani schopnosti, navyše vždy, keď sa na čosi aspoň nadýchli, politici im rýchlo zavreli ústa. Vyberať koncesionárske poplatky na takto fungujúce STV a SRo je naozaj nezmyslom. Ale samotná idea STV a SRo zmysel má. Keď sa všetci skladáme na pamiatky, hoci na nich záleží len menšine, prečo sa neskladať aj na pokus nastavovať si stále znovu zrkadlo, hoci väčšine stačia rosničky, krváky a reality show?
Áno, ten pokus zatiaľ nevyšiel. Zúfalo nevyšiel. Stojí však za ďalšiu námahu. .štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.