Treba nám verejnoprávne médiá?

V posledných rokoch akoby ani nestálo za to o tejto téme debatovať. Verejnoprávne médiá sa boria s toľkými problémami, že teoretizovať o tom, čo by malo byť obsahom verejnej služby, je celkom od veci. Ale keď minulý týždeň pripravil Inštitút pre mediálne otázky (IVO) spolu s Mediálnym inštitútom seminár o médiách verejnej služby, ukázalo sa, že záujem o diskusiu práve na túto tému je. Z verejnoprávnych médií prišli relevantní ľudia, prišli poslanci, členovia rád, teoretici i ľudia zo súkromných médií. A spolu dokázali pokojne a vecne diskutovať o verejnej službe a médiách. Prvá pozitívna vec. 

Základná otázka je, či táto verejnosť ešte vôbec stojí o verejnoprávne médiá, či ich – aj vzhľadom na rôzne profesionálne i morálne zlyhania –považuje ešte stále za potrebné. Navyše, už aj komerčné médiá majú niektoré programy, ktoré spĺňajú kritériá verejnej služby. Takže treba ich? Odpoveď ponúkol výskum, ktorý vlani robil IVO, a ktorý v tejto súvislosti pripomenul Miroslav Kollár. Až 54 percent opýtaných si vlani myslelo, že televízia verejnej služby je potrebná. Podľa tohto výskumu STV spĺňa predstavy verejnosti o verejnoprávnej televízii až pre 53 percent opýtaných. Takže otázku, či už nie je čas na zrušenie prinajmenšom verejnoprávnej televízie, možno nateraz odložiť. Ale zároveň treba myslieť na fakt, ktorý výskum tiež ukázal, že klesá ochota verejnosti financovať verejnoprávne médiá a že verejnosť nemá celkom reálnu predstavu, čo by malo byť obsahom verejnej služby.

Minulotýždňová diskusia mala viacero prekvapivých vrcholov – napríklad keď sa auditórium viac-menej zhodlo na tom, že digitalizácia je len iný spôsob prenosu obsahu, ale obsah, a nie spôsob prenosu bude rozhodujúci aj v digitálnej ére. Navyše, je otázne či sa samotný proces digitalizácie nepreceňuje, prvé skúsenosti z Česka, ktoré prezentoval mediálny expert Jan Potůček, ukázali, že v čase satelitov, kábloviek a internetu nebude až taký veľký záujem verejnosti o digitálne šírenie vysielania. Takže celá digitalizácia sa už dnes javí skôr ako technická záležitosť, ktorá nerieši otázku, akú úlohu majú mať v spoločnosti verejnoprávne médiá. A k tejto podstate sa treba v diskusiách vrátiť. Často v tejto súvislosti znelo slovo „kultúrna identita“. 

Zhoda nastala viac-menej  v tom, že ak štát vyberá peniaze od občanov na verejnoprávne médiá, musí niesť aj zodpovednosť za ich obsah. Lenže ako to urobiť? Kto konkrétne má vytvárať víziu verejnej služby a kto má kontrolovať, či ju manažment realizuje? Ukázalo sa, že v slovenských reáliách (ale zdá sa, že aj v českých) absolútne zlyhali Rady STV i SRo. Tieto orgány volené volené parlamentom nie sú schopné plniť tú úlohu. Ich členovia nie sú dostatočne kompetentní, ani nezávislí a nenesú za svoje rozhodnutia ani dostatočnú zodpovednosť, je to skôr akási kolektívna nezodpovednosť. O nekompetentnosti rád hovorili aj ich členovia – Mária Hlucháňová z Rady SRo a Peter Malec z Rady STV. Tento model sa neosvedčil a nefunguje. Je čas na iné riešenie.

Zaujímavo sa vyvíjala aj debata, či majú verejnoprávne médiá bojovať o popredné miesto na trhu. Ľuboš Machaj zo Slovenského rozhlasu povedal, že verejnoprávny rozhlas chce ostať dvojkou na trhu, čo je sympatická vízia a rozhlasu sa zatiaľ aj darí napĺňať ju. STV je na tom horšie. Roman Lipták, programový šéf STV, hovoril otvorene o tom, že jeho televízia má veľký programový dlh a nedokáže naplniť divácke očakávania. Aj preto stratila dôveru verejnosti, elít aj iných médií. „STV je synonymom všetkého zla,“ hovoril so smútkom v hlase Lipták. Ale sám si uvedomuje, že ak sa verejnoprávna televízia nestane „rodinným striebrom“, nebude viac potrebná. 

Celkom užitočná diskusia.