Záťah na históriu

Prvý september 1939 si Poliaci pripomínajú ako deň, keď ich krajina, podľa vtedajšieho sovietskeho ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova, „znetvorený bastard Versaillskej dohody“, prestala existovať. Aj nám tento osudný deň pripomína, že najkrvavejšia vojna v dejinách bola dielom dvoch agresorov, nie jedného. Lenže aj po siedmich desaťročiach jeden z týchto agresorov stále oficiálne odmieta svoju vinu.

Oficiálnu kampaň, ktorá má chrániť ruský status quo v otázkach začiatku vojny a ktorá má byť zameraná „proti falzifikácii histórie a skresľovaniu úlohy ZSSR v druhej svetovej vojne“, v apríli tohto roku ohlásil ruský prezident Dmitrij Medvedev. Odhliadnuc od zákazu premietania Wajdovho filmu Katyň na celom území Ruska prvý škandál nedal na seba dlho čakať.

Začiatkom júna sa na oficiálnej internetovej stránke ruského ministerstva obrany objavila stať ruského nacionalistu, plukovníka Sergeja Kovaľova, v ktorej sa tvrdilo, že druhú svetovú vojnu rozpútalo Poľsko, pretože sa odmietlo podriadiť oprávneným územným požiadavkám Nemecka. Aj keď Varšava na podobné veľkohubé tvrdenia, ktoré sa sporadicky objavujú v ruských médiách, nereaguje, tentoraz si na vysvetlenie predvolala ruského veľvyslanca. Kremeľ následne článok stiahol, aby sa po niekoľkých dňoch objavil na internete opäť, ale už v umiernenej a oklieštenej podobe. Tým sa však ruská kampaň proti „falzifikácii histórie“ iba začala.

Pri príležitosti 70. výročia paktu Ribbentrop-Molotov televízia Rossija odvysielala dokument, v ktorom ruský historik obvinil Poľsko, že odmietlo pomocnú ruku Sovietov a nepripojilo sa k ich antifašistickej únii, následkom čoho zostal Sovietsky zväz osamotený a odsúdený na tento „geniálny diplomatický krok“ (pakt). Nešlo o vtip, ale o ďalší z dôsledkov súčasnej ruskej politiky, ktorej cieľom je zbaviť niekdajšie sovietske vedenie akejkoľvek zodpovednosti v súvislosti so začiatkom vojny.

Príležitosť zmierniť napäté vzťahy a otvoriť zmysluplný dialóg sa premárnila aj 1. septembra, keď sa ruský premiér Vladimír Putin na pozvanie poľského premiéra zúčastnil pietnej spomienky na 70. výročie začiatku vojny, a teda aj okupácie Poľska. V predvečer svojej návštevy Poľska sa ruský premiér na stránkach Gazety Wyborczej pripojil k diskusii o príčinách vypuknutia druhej svetovej vojny. Putinov List Poliakom sa na prvý pohľad nesie v tóne naznačujúcom mierumilovnú budúcnosť, postavenú na spolupráci a vzájomnom dialógu. 

„Dvadsiate storočie zanechalo hlboké, nehojace sa rany: revolúcie, dve svetové vojny, nacistickú okupáciu Európy a tragédiu holokaustu... Ale v pamäti Európanov zostal aj víťazný máj 1945, Helsinská konferencia, pád Berlínskeho múra a úžasné demokratické zmeny v Sovietskom zväze a Východnej Európe na prelome deväťdesiatych rokov... Všetko je to naša spoločná história, ktorá je neodlučiteľná od nás samých. A niet takého sudcu, ktorý by mohol vystaviť minulosti úplne nestranný verdikt.“

V podobnom tóne sa premiér vyjadril aj o pakte Ribbentrop-Molotov: „Bez akýchkoľvek pochybností možno celkom oprávnene odsúdiť pakt Ribbentrop-Molotov uzavretý v auguste roku 1939. Ale rok predtým predsa Francúzsko a Anglicko podpísali v Mníchove slávnu dohodu s Hitlerom, čím zničili akúkoľvek nádej na vytvorenie spoločného frontu vojny proti fašizmu. Dnes chápeme, že akákoľvek forma dohody s nacistickým režimom bola morálne neprijateľná a nemala žiadne perspektívy na realizáciu.“

Ambivalentné stanovisko zaujíma Putin aj ku katynskému masakru: „Ruský ľud, ktorého osudy znetvoril totalitný režim, dobre rozumie, ako citlivo Poliaci vnímajú otázku Katyňe, kde spočívajú tisíce poľských vojakov. Musíme spoločne zachovať pamäť na obete tohto zločinu. Cintoríny pamäti v Katyni a v Mednom, podobne ako tragické osudy ruských vojakov, ktorí padli do zajatia počas vojny roku 1920, sa musia stať symbolom spoločného žiaľu a spoločného odpustenia. Tiene minulosti nemôžu ďalej zatemňovať dnešnú a už vôbec nie zajtrajšiu spoluprácu medzi Ruskom a Poľskom... Musíme preto zatvoriť túto stranu a začať písať novú.“ V tomto duchu sa List Poliakom končí. Nikde nie je ospravedlnenie za obsadenie východnej polovice Poľska, ani za katynský masaker.

V Poľsku, ktoré sa na rozdiel nielen od nás, ale aj od niektorých západných krajín nevyznačuje servilným prístupom k Rusku, Putinov list nezostal bez odpovede. Hneď na druhý deň po jeho uverejnení naň odpovedal šéfredaktor Gazety Wyborczej Adam Michnik. Článok nazvaný Nebolo to celkom tak, pán Putin vyzdvihuje demokratické zmeny, ktoré nastali v Rusku v 90. rokoch, ako aj odhodlanie ruskej demokratickej opozície žiť bez lží. 

Úctu si podľa Michnika zasluhuje jazyk, akým Putin hovorí o rusko-nemeckom pakte. Keď však Putin pripomína jeho kontext, Anschluss a mníchovské sprisahanie, Michnik mu odpovedá: „Sú to trefné pripomienky – boli to osudové chyby štátov demokratickej Európy. Nemôžeme však súhlasiť s tým, že kladie  znamienko rovnosti medzi zbabelým, oportunistickým a amorálnym súhlasom s hitlerovskou expanziou a spoločnou hitlerovsko-stalinskou agresiou voči Poľsku. Anglické a francúzske armády nevstúpili do Československa a spoločne ho neokupovali.“

Bez reakcie nezostala ani Putinova vyhýbavá zmienka o katynskom masakre: „Premiér Putin pripomína tragický osud ruských vojakov, ktorí padli do zajatia za vojny v roku 1920... avšak – a to nikdy neprestaneme pripomínať – žiadneho z nich nezavraždili strelou do zátylka.“ Michnik sa nezameriava iba na kritiku. Prejavuje úctu stovkám tisícov ruských vojakov, ktorí zahynuli počas vojny s hitlerovskými okupantmi na území Poľska, ako aj ruským odporcom stalinskej a brežnevovskej diktatúry. Dodáva však, že pre Poliakov, tak ako pre mnohých ruských demokratov je „Stalin zločincom a agresorom; autorom krajiny gulagu plne porovnateľným s Hitlerom.“

 

Tento názor podporil aj renomovaný ruský disident a historik Sergej Kovaľov (celkom iný Sergej Kovaľov než vyššie spomínaný plukovník). Keď sa pri okrúhlom stole, ktorý sa konal v Moskve pri príležitosti 70. výročia vypuknutia druhej svetovej vojny, vyjadril, že „Stalin sa pri voľbe medzi spojenectvom s Anglickom a Francúzskom a prímerím s Hitlerom riadil podlým pragmatizmom – od koho dostane viac... Som si vedomý toho, že sú to ostré slová, ale nedá sa s tým nič robiť – taká je história.“ Škandál, ktorý vyvolalo jeho vystúpenie, inšpiroval štátnu moc, aby sa začala viac zaoberať prácou nezávislých historikov.

Pred necelým týždňom ruský nezávislý denník Novaja Gazeta informoval o zatknutí profesora histórie Michaila Supruna z Primorskej štátnej univerzity v Archangeľsku. Štátna bezpečnosť u neho vykonala domovú prehliadku, pri ktorej mu boli zabavené knihy, počítače a materiály z Archangeľského archívu.

Profesor Suprun práve dokončoval prácu o nemeckých a poľských politických väzňoch v gulagoch. Medzi materiálmi, ktoré štátna bezpečnosť zabavila, bol aj unikátny denník bývalého diplomata a sovietskeho ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova, v ktorom opisoval svoje rokovania s Hitlerom v rokoch 1939 až 1940, ako aj správy šéfa KGB, Jurija Andropova, určené Brežnevovi.

Oficiálny dôvod zhabania materiálov bol, že Suprun vo svojej historickej práci odhaľuje tajné dokumenty pred uplynutím lehoty ich odtajnenia, ktorá je podľa zákona sedemdesiatpäť rokov. Mimochodom, je to vôbec prvý prípad takého absurdného obvinenia.

Podklady a nedokončenú knihu o politických väzňoch, ktorú profesor Suprun písal, práve posudzuje Medvedevova komisia „proti falzifikácii histórie a skresľovaniu úlohy ZSSR v druhej svetovej vojne“. Je pravdepodobné, že sa profesor Suprun stane prvým historikom, ktorý bude oficiálne obvinený z falzifikácie národných dejín.

Takéto udalosti nevyhnutne vyvolávajú rozhorčenie a obavy. Nezávislosť vedeckého skúmania a sloboda slova sú tie najistejšie indikátory stavu spoločnosti. Postaviť sa voči agresivite a lži je úloha, ktorá si vyžaduje nadľudskú dávku odvahy, morálky a zodpovednosti. Iste je v Rusku stále dosť ľudí, ktorí sú tejto odvahy, morálky a zodpovednosti schopní. Žiaľ, manipulácia a cenzúra pohľadu na históriu z pozície moci nutne znamená, že dejiny v tejto krajine môže prepisovať kdekto, aj pán Putin.