Zo stredoeurópskeho pohľadu sa často zdá, že spoločnosti na západ, prípadne severozápad od nás fungujú bezproblémovejšie. Nie je to vždy pravda. Príkladom môže byť základné školstvo vo Veľkej Británii.
Na britské základné školy povinne nastupujú päťročné deti. V skutočnosti však väčšina z nich začína chodiť do školy už po štvrtých narodeninách. Nemusel by to byť problém, ak by sa žiaci v prvom roku-dvoch viac hrali ako učili. Ale štvorroční školáčikovia sa učia čítať, písať a počítať a v škole trávia často až osem hodín.
Doteraz sa britskí rodičia, najmä tí ambicióznejší, mohli utešovať, že tak získajú vzdelaného, vychovaného a pracovitého potomka. Správa Cambridge Primary Review, ktorú vypracoval tím odborníkov University of Cambridge spolu s konzultantmi z iných univerzít a z mimovládneho sektora, hovorí niečo iné: nízky vek, v ktorom deti navštevujú školské vyučovanie, nemá na ich prospech a vedomosti pozitívny vplyv. Do piatich rokov sa britské detičky v škôlkach a prípravkách prevažne hrajú a zároveň nenásilnou formou učia základom vnímania textu. Podľa správy Cambridge Primary Review by takýto typ aktivít mal pokračovať až do šiestich rokov detí – len potom je efektívne začínať so skutočným školským vyučovaním.
Povinná školská dochádzka sa pritom vo väčšine európskych krajín začína v šiestich rokoch, dokonca v Estónsku, Fínsku, Litve a Lotyšsku až v siedmich. (Na Slovensku nastupujú na základnú školu až šesťročné deti a nie je problém ponechať budúceho prváka ešte rok v škôlke, ak je napríklad narodený v lete a dá sa predpokladať, že by školu ešte nezvládol.) Iste, deti sú individuality, takže je celkom možné, že niektoré sa rady naučia čítať a písať už ako štvorročné. O väčšine to však neplatí, navyše je otázne, či príliš skorý nástup učenia neznamená aj nástup pomalý. A je naozaj potrebné, aby štvorročné či päťročné dieťa vedelo čítať a písať? Nie je lepšie stimulovať jeho emocionálne, sociálne a inteligenčné dozrievanie inak?
Británia má o čom uvažovať. A nielen preto, že výkony školákov napríklad v takom Fínsku sú lepšie, aj keď tamojšie deti začínajú so školou až ako sedemročné. Predovšetkým sa tu otvorila veľmi citlivá téma – či je britská spoločnosť dlhodobo naklonená deťom, alebo naopak. V tejto súvislosti vyznieva zaujímavo iná informácia: britskí pedagógovia varujú verejnosť, že ak deti trávia čoraz viac času mimo rodiny, preberajú modely správania skôr od rovesníkov než od rodičov. Výsledkom je aj nárast agresivity a antisociálnych výčinov medzi deťmi a dospievajúcimi. Problém je kultúra, ktorá pokladá deti za „príťaž“, akú treba rodičom čím skôr sňať z pliec a vyformovať ju v nejakej inštitúcii. Možno práve v nej sú aj korene narastajúceho násilia medzi dospievajúcimi, ktoré v posledných rokoch šokuje Britániu. Samozrejme, nejde o najnovší jav – stačí si pripomenúť dlhovekú tradíciu internátnych škôl, kam vyššie triedy neraz posielajú potomstvo už od siedmich rokov.
Správa Cambridge Primary Review, ktorá sa usiluje o dôslednú apolitickosť, poukazuje aj na ďalší znepokojujúci prvok v britskom školskom systéme. Podľa jej autorov sa v školstve prejavujú autoritatívne zásahy štátu a bolo by zdravšie prenechať viac právomocí a iniciatívy „tým dole“, teda pedagógom, miestnym úradom a rodičom. Návrh vyznieva zaujímavo najmä pred budúcoročnými parlamentnými voľbami, v ktorých sa očakáva víťazstvo konzervatívcov. Pravica sa totiž zväčša venuje téme decentralizácie a máva v programe oslobodenie komunity spod područia štátu. To, napokon, spomínal aj David Cameron na konferencii Konzervatívnej strany, keď zdôrazňoval komunitu a rodinu ako protiváhu byrokratizovaného štátu a „úradov“.
Paradoxom Veľkej Británie však je, píše na stránke BBC jej redaktor Mark Easton, že centralizáciu školského systému v osemdesiatych aj v deväťdesiatych rokoch podporovali najmä tí, ktorí sa obávali rozvratu tradičných hodnôt. Aby ochránili žiakov pred „marxistickými“ pedagógmi, volali po kontrole zhora. Samozrejme, že sa to vypomstilo. Éra labouristov po sebe zanecháva (nielen) v školstve prebujnený štátny aparát, aký sa nepáči predovšetkým konzervatívcom. Zrejme im nezostane nič iné, ako sa vrátiť na začiatok a posilniť pri rozhodovaní o školách školy a komunity.
Možno pri tých očakávaných zmenách dôjde aj na oddialenie začiatku povinnej školskej dochádzky. Labouristická vláda takéto riešenie zatiaľ odmieta. Čo urobí tá konzervatívna – ak bude?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.