To je iba mediálne atraktívna téma a v skutočnosti len symptóm oveľa hlbšieho problému.
Už pred polrokom, keď prostredie STV opúšťali Eugen Korda pre „neobjektívnu“ reportáž o prípade Hedvigy Malinovej a moderátor (šéfredaktor .týždňa) Štefan Hríb, bolo zo správania nového riaditeľa Radima Hrehu či z vyjadrení poslanca HZDS Milana Urbániho o delení moci v STV zrejmé, aké budú znaky verejnoprávnosti v novej ére: úklon pred politikmi a sivý priemer. Odvtedy uplynulo zopár mesiacov a zdá sa, že niektoré z pesimistických predtúch boli dokonca prekonané.
Vďaka odchádzajúcim redaktorom, ktorí opísali pre denník SME pomery v spravodajstve a azda ešte viac vďaka neuveriteľne chabej obhajobe šéfa spravodajstva Jána Šmihulu mala verejnosť jedinečnú šancu nahliadnuť do mentálneho stavu, v akom STV uviazla.
Šmihula sa v jednom rozhovore stihol zdiskreditovať tak, že ho vedenie STV možno hodí cez palubu. Jeho osoba pritom dôležitá nie je: redaktori STV budú asi aj naďalej chodiť po boku premiéra na služobné cesty, ktoré síce nemajú nijaký spravodajský zmysel, ale politikom sa páčia (napríklad sprevádzanie predsedu parlamentu po zahraničných služobných cestách). A Správy STV budú opäť dosahovať svoje historická minimá v sledovanosti, ako sa to podarilo STV už na jar. Jána Šmihulu to však netrápi, lebo podľa neho „sledovanosť nie je dogma“.
.rozhlasáci
Ak sa po príchode nového manažmentu do Slovenského rozhlasu rozhýbali stojaté spravodajské vody tohto média, pochopiteľne sa niektorí ľudia prestali v rozhlase cítiť dobre. A tak prijali s radosťou udičku hodenú zo Slovenskej televízie. Šéfom spravodajstva sa stal bezvýrazný zahraničnopolitický spravodajca Ján Šmihula, ktorého si vyhliadol skôr Smer ako málo zorientovaný Hreha.
Okrem Šmihulovej zástupkyne Miriam Žiakovej, ktorá prišla z Markízy ešte pred nástupom Hrehu, tvoria dnes spravodajsko-politickú „elitu“ STV najmä bývalí rozhlasáci. Zuzana Štukovská, šéfka domáceho spravodajstva, patrila počas éry HZDS medzi známe „Mečiarove dievčatá“ z rozhlasu. Z rozhlasu sa nedávno do STV vrátila aj Andrea Bugošová, ktorá v tejto ustanovizni pracovala 27 rokov. Bola tvárou „socialistickej televízie“, kde čítala aj traktáty z komunistických zjazdov – ale, ako sama povedala pre študentský časopis Ateliér – „s profesionálnym odstupom“, lebo to brala naozaj „profesionálne“. Potom bola tvárou Kubišovej televízie a z obrazovky sa dostala až v roku 1998, keď ju vyhodil Materákov manažment. Dnes je teda späť, hoci iba ako človek, ktorý pripravuje krátke správy. Z rozhlasu prišiel aj bývalý dlhoročný rozhlasový hlásateľ Milan Laca, ktorý prebral náročnú dramaturgiu Správ a komentárov. Z prostredia televízie pochádza informácia, že táto funkcia je zjavne nad možnosti a schopnosti tohto človeka. Odchod skúsenej moderátorky Nory Gubkovej, ktorá bola výraznou tvárou relácie Správy a komentáre, bol napokon jasnou odpoveďou.
Do STV mieri priemer a podpriemer. Z Rybníčkových čias už neostali v STV nielen Eugen Korda či Roland Kýška, ktorých poslali hneď preč. Odišiel aj PR manažér Peter Kavecký, porúčal sa aj dôležitý človek – šéf obchodu Ľubor Košút. Pozíciu si neudržal ani Jaroslav Kerner (intendant Dvojky) či Andrej Miklánek (bývalý šéf športu), ktorí boli odsunutí na akési strategické projekty. Ale odišli už aj ľudia, ktorí prišli pôvodne s Hrehom – v prvom rade programový šéf Roman Lipták a jemu blízki ľudia ako Darina Kyselová, šéfka oddelenia výskumu, či intendant Jednotky Pavel Bob, ktorý na svojom poste vydržal iba tri mesiace.
Ak je teda niečo typické pre Hrehov manažment po polročnom pôsobení, tak sú to neustále personálne zmeny.
.výkonná šéfka
Najzvláštnejším dojmom pôsobí príchod Márie Sedlákovej do STV. Sedláková v STV už kedysi pôsobila ako dramaturgička a scenáristka detských programov, známa je najmä z relácie Harvepíno. Potom pôsobila v TV Luna, ktorú spoluzakladal jej manžel Peter Sedlák. Po páde Luny pracovala v Mladých letách a vo firme Media Trade, teda vo firmách podnikateľa Ivana Kmotríka. V marci 2003 sa stala programovou šéfkou v jeho televízii JOJ. Na tomto významnom poste bola až do marca 2007, keď odišla na vlastnú žiadosť. Jej odchod z TV JOJ sa logicky dáva do súvislosti s faktom, že podnikateľ Ivan Kmotrík začiatkom tohto roka TV JOJ predal.
Sedláková svoj odchod z TV JOJ komentovala slovami, že sa rozhodla „po štyroch rokoch krásnej, no často hektickej práce oddýchnuť si a venovať sa novým projektom“. Veľa si však neoddýchla. Prišla totiž ponuka z STV.
Sedláková sa stala v júni intendantkou verejnoprávnej Dvojky, keď nahradila odsunutého Jaroslava Kernera. Podľa vnútorných informácií z STV práve príchod Sedlákovej – ako Kmotríkovho človeka – spôsobil veľkú personálnu rošádu, teda najmä odchod programového riaditeľa Romana Liptáka a intendanta Jednotky Pavla Boba. S každým človekom odídeným z topmanažmentu Sedlákovej pozícia silnela.
Dňa 1. júna sa stala intendantkou Dvojky, 1. júla už bola programovou riaditeľkou STV. O pár dní na to dal výpoveď intendant Jednotky Pavel Bob, a tak sa Sedláková stala od 1. augusta aj intendatkou Jednotky. (Intendatkou Dvojky sa stala nevýrazná úradníčka Helena Gašparová.)
Mária Sedláková je dnes teda výkonnou riaditeľkou STV a v jej rukách je už celé vysielanie STV.
.pomíňali peniaze?
Sedláková sa svojej funkcie chopila rázne. Okamžite po tom, čo dal intendant Jednotky výpoveď, verejne vyhlásila: „Je namieste pýtať sa, prečo môj predchodca (Pavel Bobk) pracoval až doteraz s neocenenou štruktúrou a za šesť mesiacov minul rozpočet na celý rok."
Tým vlastne prezradila, ako na tom STV dnes je. Podľa Sedlákovej STV nemá na jeseň pripravenú „titulovú programovú štruktúru vypracovanú na základe všetkých podkladov a finančného zabezpečenia“. Svoje vyjadrenia ešte pritvrdila, keď vyhlásila, že má plné právo hovoriť o ohrození vysielania, maximálne nezodpovednom prístupe k čerpaniu programových fondov a financií, ako aj o hazardovaní s dôverou diváka STV.
Sedláková chce napriek tomu, že nemá žiadne financie na tvorbu programu, spustiť novú jesennú vysielaciu štruktúru aj s premiérovými titulmi. STV sa teraz snaží získať účelovú dotáciu od ministerstva kultúry. Vyrábať sa však bude aj na dlh, napokon, STV si na tento rok naplánovala 200-miliónovú stratu.
Otázne je, či bývalý programový manažment pod vedením Liptáka, ktorý nie je považovaný za neschopného amatéra, naozaj dopredu minul peniaze, alebo ich televízia má nedostatok z celkom iných dôvodov – napríklad pre nižšie príjmy z reklamy, pre menší výber z koncesií alebo pre nevýhodné nákupy (ako je zmluva o nákupe práv na hokejové extraligové prenosy za 46 miliónov korún, kým Rybníčkovci ich kupovali za 1 milión). Manažment, ale aj Rada STV naznačuje, že by za nedostatkom financií mohol byť aj nevýhodný nákup licencovaných programov. Preskúmať vraj treba najmä spoluprácu s vplyvnou producentskou firmou Vojtecha Hrona Maya, ktorá STV dodáva viacero relácií. Bývalý intendant Jednotky Pavel Bob prišiel do STV práve z firmy Maya, takže by sa ponúkala ľahká odpoveď, na čo sa pomíňali peniaze.
Iste, firma Maya nie je lacná, ale dodáva STV programy, ktoré sú aspoň konkurencieschopné (Pošta pre teba, SOS, Hit storočia) a STV prinášajú vysokú sledovanosť, teda aj príjmy z reklamy. Otázne je, či STV zvládne vlastnými silami pripraviť podobne silné formáty. Mária Sedláková zrejme verí, že áno.
.dobre ukrytá „verejnosť“
Radim Hreha v jednom zo svojich prvých rozhovorov priznal, že svoj príchod do STV nezvládol. Vtedy za to možno mohla aj jeho slabá zorientovanosť v slovenských pomeroch. Ale po viac ako polroku, čo je vo funkcii, možno povedať, že v pomeroch sa už vyzná. Napriek tomu má problém vybudovať si topmanažment, ktorý by mu neutekal po troch-štyroch mesiacoch, alebo by sa nezdiskreditoval podobnými rozhovormi ako šéf spravodajstva Ján Šmihula v SME.
Ak už dnes je na vedúcich postoch v televízii zväčša druhá či tretia liga, kto príde po nej? A naozaj si STV s takýmito ľuďmi udrží pozíciu dvojky na trhu? Alebo sa v sledovanosti prepadne hlboko pod obe silné komerčné televízie? V TV JOJ si už ostrieľaný programový manažér František Borovský asi ani veľmi nemusí lámať hlavu, ako ešte viac vytlačiť z hry STV. Ale bude to ešte niekoho trápiť?
„Súčasný stav v STV je zlyhaním nádejí, ktoré priniesol rok 1989“. Aj takéto silné výroky sa objavili v roku 2005 pri výzvach signatárov Iniciatívy Verejnosť za verejnoprávnosť, ktorí dávali hlasno najavo svoj nesúhlas s krokmi bývalého Rybníčkovho manažmentu. Dokonca občanov nabádali na bojkot vysielania STV. Dnes akoby sa po týchto signatároch zľahla zem. Pritom situácia vo verejnoprávnej televízií určite nie je lepšia ako pred dvoma rokmi. Nové vedenie na čele s Radimom Hrehom má dokonca ešte menšiu vôľu brániť sa tlaku politikov. Spravodajstvo, ktoré ani za Rybníčka nebolo dokonalé, je dnes ešte bezfarebnejšie a postupne sa čoraz viac stáva mediálnym servisom pre služobné cesty a stranícke PR akcie politikov vládnej koalície. Ale žiadna petícia zvučných mien nie je na obzore.
.od štvrtej do dvanástej
Odchod niekoľkých redaktorov spravodajstva a obvinenia z cenzúry sú len ďalšou epizódkou v dookola sa opakujúcom príbehu slovenskej verejnoprávnej televízie. Ich dôsledkom nebude nič iné ako to, že čoraz viac ľudí si začne klásť legitímnu a logickú otázku, či má zmysel, aby zo svojich peňazí prispievali na inštitúciu, ktorá ustavične vytvára dlh, produkuje slabý program a nedokáže sa vymaniť z postavenia hračky pre politikov. O šanciach, že na Slovensku raz môže fungovať kvalitná verejnoprávna televízia, začínajú čoraz viac pochybovať aj jej nedávni obhajovatelia. „V poslednom čase si čoraz častejšie kladiem otázku, či Slovensko na verejnoprávnu televíziu vôbec má,“ zdôveruje sa so svojimi pochybnosťami člen rady STV Miroslav Kollár, ešte donedávna človek bojujúci za verejnoprávnu televíziu.
Slovenská televízia tu za pätnásť rokov fungovania nedokázala svojím programom či projektmi na podporu pôvodnej tvorby obhájiť zmysel svojej existencie, čo nakoniec priznávajú aj niektorí členovia jej súčasného vedenia (pozri rozhovor s Nikolajom Savickým).
Na Slovensku tak chýba skúsenosť s tým, že verejnoprávna televízia skutočne dokáže v porovnaní s komerčnými konkurentmi ponúknuť pridanú hodnotu. A to takú hodnotu, za ktorú sa oplatí zaplatiť aj mimoriadnu daň, lebo o daň už prakticky pôjde – po schválení nového zákona o koncesiách, ktoré bude musieť platiť každý odberateľ elektrickej energie.
Jedným z výsledkov slovenskej cesty pokusov a omylov tak s dosť veľkou pravdepodobnosťou bude to, že počet stúpencov verejnoprávnych médií sa bude stenčovať a tým, čo ostanú ich zástancami, sa v slovenskej verejnoprávnej tradícii čoraz ťažšie budú hľadať argumenty. Svetlých chvíľ bolo primálo. Dokumentarista a producent Mário Homolka má s STV doteraz zväčša negatívne skúsenosti. Krátko pôsobil v Materákovej STV, s Rybníčkovou STV spolupracoval ako externý režisér relácie Pod lampou. Homolka oceňuje, že za Rybníčka sa spravil poriadok v manažmente, kritizuje však, že ani Rybníček nedokázal výraznejšie zmeniť program STV a podporiť kvalitné projekty silnej generácie slovenských dokumentaristov. Napriek tomu je Homolka stále zástancom názoru, že verejnoprávnu televíziu potrebujeme – ako alternatívu ku komerčným staniciam. „Má to byť kultivujúca alternatíva. Musí oslovovať ľudí, ktorí majú vplyv, a kultivovať ich ducha.“ Nevylučuje však, že takáto televízia bude mať sledovanosť štyri percentá a bude vysielať len od štvrtej poobede do dvanástej večer. Aj s touto predstavou však Mário Homolka patrí dnes už skôr medzi optimistov. Lebo proces zbezvýznamňovania verejnoprávnej televízie Hrehov manažment nezastavil, práve naopak. So svojím tímom z nej robí médium, ktoré už čoskoro nemusí nikomu ani chýbať.
.eva Čobejová, Jozef Majchrák