Moja diagnóza: učiteľka

Kruh ľudí, ktorí sa práve chcú dozvedieť čosi o syndróme vyhorenia, tvoria učiteľky. Dobrovoľne sa preto prihlásili na seminár o tomto syndróme a chcú sa naučiť niečo o psychohygiene, o odbúravaní stresu a kvalitnom relaxovaní. Sedia poslušne so zošitmi na kolenách a na pulóvroch či svetroch sa im hompáľajú ceduľky s krstným menom. 

Na začiatku ich lektorky vyzvú, aby si spísali na papier, čím práve horia – negatívnym i pozitívnym. Ženy sú trošku v rozpakoch, ale pomaličky začínajú na papierikoch pribúdať prvé slová. Hovoriť sa im príliš nechce, ale lektorky ich postupne vyvolávajú, tak sa tomu nedá vyhnúť.

Väčšina prekvapivo hovorí o tom, že pedagogická práca ich na jednej strane ubíja, na druhej strane aj dostatočne dobíja. Rýchlo z debaty vysvitne, že v kruhu sedia teraz najmä učiteľky zo špeciálnych škôl. Pracujú s mentálne či fyzicky ťažko postihnutými deťmi i s autistami. Tieto pedagogičky si myslia, že sú na tom lepšie ako učiteľky z obyčajných škôl, lebo ich deti sú úprimné a nie sú zákerné. Lektorka prisviedča – učitelia zo špeciálnych škôl sú na tom naozaj lepšie aj z pohľadu výskumníkov. Majú totiž väčšiu podporu od okolia a zažívajú aj väčšie spoločenské ocenenie ako obyčajné učiteľky.

V miestnosti nastane dojímavé ticho, keď pani učiteľka, ktorá sa venuje autistickým deťom, prizná, že jej tieto deti dávajú veľmi veľa lásky. Chváli si aj rodičov, s ktorými sú vraj na jednej lodi. To udiví kolegyne z inej špeciálnej školy. Jedna z nich poznamená: „My máme s rodičmi zväčša zlé skúsenosti. Očakávajú od nás viac, ako môžeme s ich deťmi urobiť.“ 

Pani učiteľky na chvíľočku zabudnú, že sú na seminári o vyhorení, a skúmajú, kde vzniká ten rozdiel. A objavia ho v jednoduchej veci: jedna pani učiteľka učí na škole súkromnej, tá druhá na štátnej. Na tej štátnej majú rodičia, paradoxne, väčšie očakávania od učiteľov, chcú výraznejšie výsledky a pritom sú oveľa menej ochotní spolupracovať so školou.

Panie učiteľky narazia pri hľadaní zdrojov únavy, stresu či vyhorenia aj na ďalší spoločný problém. Viackrát v miestnosti zaznie: starám sa o deväťdesiatročnú matku, opatrujem deväťdesiatštyriročnú svokru – som z toho unavená, myslím si, že to celkom nezvládam. 

Kým mladšie ženy, ktoré majú doma ešte malé deti, priznávajú, že im výchova vlastných detí dobíja energiu a dodáva radosť, staršie ženy s odchovanými deťmi hovoria o trápeniach s opaterou prestarnutých rodičov. Z toho pramenia aj ich pocity viny. Na chvíľu sa tak debata vzdiali od školských tém, ale lektorky debatu dopĺňajú podstatnou informáciu – vyhorieť možno aj v rodine. A veľmi často je to práve pri opatrovaní chorého či starého človeka. Kombinácia – učiteľka a zároveň opatrovateľka starého či ťažko chorého človeka je teda veľmi riziková.

Na otázku, či už niektorá z prítomných dám zažila vyhorenie zo svojej práce, prídu dve úprimné odpovede: Áno, a musela som si vziať na niekoľko týždňov neplatené voľno, nemohla som školu ani vidieť. Áno, bola som vyhorená, mesiac som stále iba plakala, nemohla som ani učiť. Musela som zmeniť školu, nemohla som už viac učiť na strednom odbornom učilišti.

Lektorka dodáva, že za najohrozenejšiu skupinu spomedzi pedagogických pracovníkov možno skutočne považovať učiteľov na stredných odborných učilištiach, kde často končia deti s nízkou motiváciou na učenie a s problémovým správaním. Najmenej ohrozenými sú zas vysokoškolskí učitelia. Podľa zisťovaných údajov syndróm vyhorenia pociťuje až 15-20 percent našich učiteľov, to percento je však podľa niektorých výskumov ešte vyššie.

V miestnosti vládne ticho, panie učiteľky myslia zrejme na svoje zborovne a v duchu rátajú, ktoré z kolegov a kolegýň sú vyhorené. Ženy, ktoré prišli na tento kurz, však nepôsobia vyhorené. Skôr na nich vidno únavu z nedobrého školského systému – hovoria o zbytočnej byrokracii, o neustálych zmenách, o priveľkej zodpovednosti, o zaťažovaní učiteľov nezmyselnými projektmi. 

Zaujímavá polemika vznikne vo chvíli, keď lektorka radí, aby si učiteľky dopriali chvíľu oddychu aspoň počas prestávok. To nie je možné, odpovedajú učiteľky – buď máme službu na chodbe, alebo krátku poradu alebo vo dverách čaká žiak s nejakým problémom. „Žiakovi treba odporučiť, aby prišiel za vami so svojím problémom po vyučovaní,“ radí dobromyseľne jedna učiteľka. Druhá nahnevane oponuje: „A čo ak je to vážna vec? Čo ak je šikanovaný? Poobede už nemusí prísť.“ 

Diskusiu zastaví opäť teória. Hovorí sa o tom, že vyhorenie sa začína fázou nadšenia, keď človek do práce vkladá priveľké ideály a v mene práce preťažuje vlastné sily. Potom narastá únava a nespokojnosť, prichádza stagnácia. Nasleduje frustrácia, dezilúzia, pocity bezmocnosti a zlyhávania. Syndrómom ohrozenia sú najviac ohrození ľudia, ktorí sú na začiatku veľmi nadšení tým, čomu sa venujú, kladú na seba veľké nároky, dlhodobo pracujú nad úrovňou svojej kapacity, sú výnimočne zodpovední, presní, tvoriví, často perfekcionisti. Svoj neúspech považujú za osobnú porážku, nevedia ani odolávať zvyšujúcim sa pracovným nárokom a nedokážu kvalitne oddychovať.

U učiteľov hrozí vyhorenie priemerne okolo siedmeho roka práce. Panie učiteľky sú údajom prekvapené: „Tak skoro?“ Keďže auditórium tvoria zväčša ženy stredného veku, dokonca aj pracujúce dôchodkyne, pobavene sa usmejú: „Tak to my už máme za sebou.“

Keď sa preberie teória, mladá učiteľka, ktorá sa hneď na začiatku priznala, že ju veľmi baví učiť, nesmelo zdvihne ruku a položí otázku, ktorá pôsobí trošku naivne a zároveň nesmierne dojímavo:

„Ako mám pomôcť kolegyni, ktorá trpí v partnerskom vzťahu, a preto je úplne vyhorená aj v práci? Bola to predtým dobrá učiteľka.“ V miestnosti je ticho, oči sa upierajú na lektorku. „Neporadím vám, to asi vy nevyriešite,“ povie lektorka. Mladá učiteľka si smutne vzdychne. Ostatné pedagogičky na ňu hľadia s porozumením a pridávajú k dobru svoje skúsenosti: „V tom sa nedá veľmi pomôcť, musí chcieť sama. Lenže u nás je stále hanba priznať sa k psychickým problémom.“ A ktosi pošepky dodáva, že keby sa k nim priznala učiteľka, tak ju už nikto nebude rešpektovať.

Skúsená učiteľka hovorí o praxi v Poľsku, kde má učiteľ právo zobrať si rok-dva voľna, ktoré mu štát platí. Môže sa vtedy zamestnať v inom povolaní, študovať, cestovať alebo iba oddychovať. Ženy prikyvujú, to by bolo riešenie pre mnohých vyhorených učiteľov. Robotu v školstve považujú totiž za čoraz ťažšiu a náročnejšiu, pribúda detí s poruchovým správaním, navyše sa zvyšuje generačný rozdiel medzi deťmi a učiteľmi, ustavične sa čosi reformuje. 

Debata je už o čosi uvoľnenejšia – učiteľky sú rady, že môžu otvorene hovoriť o svojich frustráciách. Zaujímavé je, že tie nepochádzajú ani tak z toho, že by nezvládali učenie či deti. Vadí im skôr, že nie sú dostatočne finančne, ale ani spoločensky ocenené. Sú vnímané zväčša ako ženy s neúspešnou kariérou. Často ich okolie považuje za nervózne, popudlivé hysterky, ktoré každého iba poučujú. Majú pocit, že byť učiteľom je dnes hanbou. A to je blbý pocit, aj bez syndrómu vyhorenia.

Panie učiteľky si z kurzu odnášajú brožúrky s praktickými radami, ako nevyhorieť, ako sa syndrómu brániť. Ale nezainteresovanému pozorovateľovi sa zdá, že práve tieto ženy, čo sa prišli učiť, ako bojovať s vyhorením, ním nie sú akútne ohrozené. Sú možno unavené, frustrované, ale stále ich baví o svojej práci hovoriť, radiť sa, vzdelávať sa. Oveľa horšie sú na tom tí pedagógovia, ktorých už nebaví vôbec nič. A už vôbec nie nejaký seminár o vyhorení.

Seminár zameraný na prevenciu syndrómu vyhorenia u pedagogických pracovníkov pripravilo občianske združenie Prevencia AD v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Pezinku. Seminár finančne podporilo Konto Orange.