Spirituálna hudba Wayna Shortera

Tradične bohatému jesennému „vinobraniu“ dnes nedominujú legendárne „džezáky“, ale skôr podujatia vyrastajúce z ich podhubia. Nemožno uprieť, že práve vďaka tridsať rokov pretrvávajúcemu džezovému sviatku sme mali na Slovensku jedinečnú možnosť sledovať vystúpenia osobností najvyššieho kalibru – od veteránov Jimmyho Smitha a Raya Browna po „mladú krv“ Cassandry Wilsonovej alebo Esbjörna Svenssona. Dramaturgický posun najväčšieho domáceho festivalu v posledných rokoch láka širokospektrálnejšie obecenstvo, na druhej strane odvracia pozornosť pamätníkov. Majákom zachovania kontinuity so svetovým dianím je rozbiehajúci sa koncertný cyklus Hviezdy svetového jazzu. Pokiaľ bol minuloročný koncert kvinteta Dave Hollanda vynikajúcou predzvesťou, nastávajúce aktivity organizátora Safončík Jazz Production môžu pripadať ako sen: na dosah ruky máme odrazu nielen najžiadanejšiu ustálenú formáciu džezovej scény Wayne Shorter Quartet, ale aj Trio Chicka Coreu a novátorský projekt Pata Methenyho...

Pokiaľ by sme chceli v zástupe žijúcich džezových veteránov zvoliť osobnosti, ktorých súčasný prejav konzervuje určitú z etáp ich formotvorného vývoja, s veľkou pravdepodobnosťou by sme označili klaviristu Hanka Jonesa prekračujúceho prah deväťdesiatky alebo o dekádu mladšieho saxofonistu Ornetta Colemana. Žijúcich pionierov zodpovedajúcich za hudobné revolúcie ostalo po odchode Milesa Davisa alebo Joe Zawinula čoraz menej. Nie náhodou lemuje spomínaná dvojica umeleckú cestu jedného z posledných mohykánov éry veľkých saxofónových majstrov Waynea Shortera (1933). Rodák z New Jersey dorazil k Davisovi priamo z liahne mladých talentov, ako nazývali The Jazz Messengers kapelníka Arta Blakeyho. Zvukovosť Davisovho kvinteta sa príchodom výrazných osobností (klaviristu Herbieho Hancocka, kontrabasistu Rona Cartera a bubeníka Tonyho Williamsa) výrazne zmenila. Práve tridsaťročný tenorsaxofonista zažiaril po boku veľkého Milesa nielen ako improvizátor s citom pre melódiu, ale aj ako najvýraznejší skladateľ svojej generácie (dokazujú to autorské témy dodnes aktuálnych albumov Miles Smiles a Nefertiti). Shorterovho skladateľského génia vyzdvihol aj hovorca džezovej „renesancie“ Wynton Marsalis, keď ho začlenil vedľa Duka Ellingtona a Theloniousa Monka. 

Prelomové projekty In a Silent Way a Bitches Brew (Shorter na nich častejšie siahal po sopránsaxofóne) vyústili nielen odchodom od Davisa, ale najmä založením džezrockových Weather Report. Na pôde dravého zoskupenia, ktoré sa svojím kultovým statusom vyrovnalo v 70. rokoch rockerom Shorter prechádzal z pozície sólistu ku kolektívnemu improvizátorovi. Pritom sa nebránil spolupráci s inožánrovými umelcami (Steely Dan, Joni Mitchell, Carlos Santana, Rolling Stones).

Na prelome milénia Shorter prekvapil uvedením nového akustického kvarteta zloženého z generačne mladších kolegov: fenomenálneho bubeníka Briana Bladea, osvedčeného kontrabasistu Johna Patitucciho a pôvodom panamského klaviristu Danila Péreza. Napriek tomu, že každý z nich sa medzičasom etabloval ako líder vlastného projektu, Wayne Shorter Quartet funguje desaťročie bez personálnych zmien. V sledovanom období vyšla len dvojica koncertných (Footprints Live, Beyond the Sound Barrier) a jediný štúdiový album (Alegría), hoci ktorýkoľvek umelec s podobným renomé (a dopytom) by neváhal vstupovať na hudobný trh každoročne. Shorter sa napriek oceneniam Grammy za posledné albumy zdráha zaznamenávať aktuálny stav napriek tomu, že komunikácia v rámci kvarteta prechádza diametrálnymi zmenami. Hudba v umelcovom ponímaní nie je záležitosťou technickej vybavenosti, ale spôsobu uvažovania a nazerania na svet. Svojich spoluhráčov nabáda k oslobodeniu sa od notového zápisu; ten ostáva len približným kuchárskym receptom, podobne ako menoslov ingrediencií ani opis činností nezaručujú kulinársky zážitok. Bubeník Blade označuje vzťah kapely na pódiu ako ustavičné prehlbovanie dôvery. Shorterova partia absorbuje princípy klasickej hudby (vypracovanejšie kontúry odkazujúce na impresionistov) s kontrastnosťou tém, nečakanými protipohybmi alebo ťažšie uchopiteľnou rytmickou pulzáciou. Hudba bližšia kolektívnemu tvoriteľskému aktu ako vekmi overenej improvizácii na danú tému zaručuje pocit úplnej voľnosti a naznačuje skôr spirituálny zážitok. Vďakabohu môžeme byť jeho účastníkmi 10. novembra v bratislavskej Inchebe.