Hans-Werner Sinn, profesor mníchovskej univerzity, vo svojej najnovšej knihe Kasínový kapitalizmus obrazne hovorí, že Amerika sa stala závislou od ópia, a teraz trpí na abstinenčný syndróm, pretože prítok tejto omamnej látky vyschol.
V úvode knihy profesor Sinn konštatuje, že v Spojených štátoch sa dlhé roky domnievali, že vynašli konjunkturálne perpetuum mobile. Súkromné domácnosti nesporili, firmy financovali veľkú časť svojich investícií cudzím kapitálom a štát žil takisto na dlh. Jedinou možnosťou, ako udržať financovanie takéhoto (nezdravého) modelu, bol dovoz kapitálu zo zahraničia. Keď spotrebúvate viac, ako si môžete dovoliť, musíte sa si na „prebytočný“ konzum požičať.
Previs dovozu nad vývozom vyrovnávali Američania tak, že vydávali obligácie. Tie zase kupovali štáty (banky a firmy), ktoré mali väčší export ako import. A tak Čína, Nemecko či Japonsko kupovali americké papiere ostošesť a tým (úmyselne) udržiavali v chode tú neprirodzenú mašinériu gigantickej makroekonomickej nerovnováhy.
.výbuch bomby
Rozbuškou bolo prasknutie obrovskej bubliny s nehnuteľnosťami. Najskôr ceny domov rástli ročne o vyše 10 percent. Američania sa cítili bohatší a konzumovali. A keď im nestačil zárobok, vzali si úver, ktorý založili (zvýšenou) hodnotou kúpeného domu. Snehová guľa s nehnuteľnosťami sa roztopila v polovici roku 2006. Odvtedy sa ceny domov prepadli o tretinu. Profesor Sinn hovorí o „výbuchu atómovej bomby v srdci Ameriky“. Zníženie ceny nehnuteľností spôsobil aj prepad solventnosti, kredibility občanov s nadmernou zadlženosťou, od ktorej je iba krôčik k platobnej neschopnosti, k privátnemu konkurzu. Banky majiteľom nehnuteľností nepomohli. Samy sa potácali na okraji priepasti. Tu nás Sinn berie na malý teoretický výlet: Za normálnych okolností je fungovanie bankového sektora pomerne jednoduchou záležitosťou. Z operačného hľadiska banky žijú z transferu úverov. Jedny sa špecializujú na zbieranie peňazí u sporiteľov, iné na požičiavanie peňazí. O časové a objemové zladenie oboch funkcií sa stará medzibankový obchod. Ten v čase krízy skolaboval.
.rozumní gambleri
Položiť znamienko rovnosti medzi finančný svet a stávkovú herňu, kasíno, nie je vôbec priodvážne – skôr naopak. Aktéri na finančných trhoch boli vskutku hnaní hráčskou vášňou. Nie však slepou, akú možno pozorovať v kasínach na tvárach niektorých hráčov. Profesor Sinn zdôrazňuje, že gamblerstvo investičných bánk sa pri nezaujatom pohľade opieralo o racionálny obchodný model. Malo síce zopár podobností s ruletou, ale odlišovalo sa od nej v jednej podstatnej veci: prinášalo gigantické súkromné zisky na účet celej spoločnosti. Práve tu spočíva kameň úrazu predkrízového finančného systému.
V centre konštrukcie, ktorá bola žriedlom veľkých ziskov investičných bánk, sa nachádza právny inštitút obmedzeného ručenia. Práve ono naštartúva finančné operácie so súkromným ziskom a (relatívne) nízkym ručením za straty, len do výšky základného kapitálu.
Aby sme boli spravodliví. Jedným z ústredných modelov trhového hospodárstva je práve kapitálová spoločnosť s ručením obmedzeným. Tá umožňuje obrovskú akumuláciu kapitálu, ktorá je predpokladom ekonomického blahobytu trhových demokracií. Teda – kto chce zachovať dynamiku kapitalistického systému, ten nesmie zanevrieť na kapitálové spoločnosti a na právny inštitút obmedzeného ručenia, zdôrazňuje profesor Sinn.
Tento inštitút však americké aj západoeurópske banky zmenili takým spôsobom, že v konečnom dôsledku už neručili skoro za nič. Obišli regulačné predpisy a pracovali s minimálnym množstvom vlastného kapitálu. Dôvod bol pritom viac ako jednoduchý: akcionári tlačili na čo najvyššie dividendy, aby previedli vložené peniaze do bezpečia. Cieľom bolo ponechať v banke čo najmenej finančných prostriedkov. Aby o ne – v prípade turbulencií – akcionári neprišli.
.kto neriskuje, má padáka
A tak akcionári nútili manažérov, aby sa vrhali do čoraz riskantnejších transakcií – vidinou bola maximalizácia zisku, a tým aj dividend. Proti vysokým profitom bola možnosť strát pomerne nízka, veď v prípade potreby zaskočí za veriteľov štát s daňovými prostriedkami. Členovia bankových predstavenstiev boli podľa Sinna iba figúrkami. Vzoprieť sa teoreticky mohli. Mohli sledovať konzervatívnu stratégiu a mať na zreteli vyšší vlastný kapitál. Určite by však dostali padáka na najbližšom valnom zhromaždení. Odvolala by ich dozorná rada, v ktorej sedia zástupcovia najväčších akcionárov. Z toho hľadiska sa javí úsilie politikov obmedziť bonusy bankových zamestnancov ako číry populizmus. Páku by mali zasadiť inde, u akcionárov, a zmeniť ich stimuláciu, teda radikálne zatarasiť únikový východ zvaný „zoštátnenie strát“, najmä zvýšením vlastnokapitálového podloženia finančných operácií.
Nielen Wall Street podľahla kasínovej vášni. Aj normálni ľudia z ulice začali hrať ruletu. Stali sa špekulantmi na trhu s nehnuteľnosťami. Splnili si sen o vlastných štyroch stenách. V Spojených štátoch si beriete pôžičku na dom, pričom sa vaše ručenie zvyčajne netýka celého vášho majetku či vášho aktuálneho zárobku. Ide o hypotéky bez regresie, bez osobného postihu. Keď nemôžete splácať, tak ako dlžník strácate (založenú) nehnuteľnosť. Na nej zostáva „sedieť“ príslušná banka, čo vám poskytla kredit. Američan si tak povie: Oplatí sa mi kúpiť dom, lebo keď naň nebudem mať, jednoducho ho prestanem splácať a zostane banke.
.politici chceli dobro...
Maslo na hlave za ten vývoj majú aj americkí politici. Už od 30. rokov minulého storočia bolo jedným z primárnych cieľov každej administratívy posilnenie bývania pod vlastnou strechou. Pre súčasnú krízu bolo podľa Sinna kľúčovým opatrením rozhodnutie prezidenta Billa Clintona z roku 1995, novelizovať zákon zvaný Community Reinvestment Act. Clinton chcel tou novelou bojovať proti pustnutiu niektorých častí amerických miest a prinútiť banky, aby dávali hypotéky aj sociálne slabším spoluobčanom. Banky začali poskytovať úvery na nehnuteľnosti bez ohľadu na bonitu žiadateľa. Novela mala obrovský úspech. Dopyt po nehnuteľnostiach stúpal a hodnoty domov takisto. Stavebné firmy nestačili kolaudovať nové príbytky. Druhou stranou tej mince bolo, že čoraz viac zárobkovo slabších amerických občanov malo dom, na ktorého financovanie nemali predpoklady. A tak vznikol nový trhový segment, trh pre druhotriedne kredity, na ktorom boli sústredené problematické úvery.
Banky, ktoré Clintonova novela prinútila udeľovať hypotéky hlava-nehlava, samozrejme, vedeli, na akej hre sa zúčastňujú. Riešením pre ne bol legálny trik: namiesto toho, aby trpezlivo čakali na neisté splátky od finančne nie príliš dôveryhodných klientov, premenili tie kredity na ochodovateľné cenné papiere a diferencovali ich podľa rozličných bonitných skupín. Také zúročiteľné papiere, ktorých substanciou mali byť splátky hypoték, potom predali na finančných trhoch iným bankám a finančným spoločnostiam. Tie toto cesto znovu premiesili do novovytvorených „cenných“ papierov a popridávali hypotéky z tej či onej bonitnej kategórie. Svetlo sveta uzreli papiere, pre ktoré je dnes zaužívaný pojem „toxické“.
Celosvetový trh pre collaterized debt obligations, teda údajne zabezpečené dlhopisy, explodoval. Sinn uvádza, že zatiaľ čo v roku 1995 takmer neexistoval, v roku 2002 už preskočil latku 400 miliárd dolárov a v roku 2007 sa vyšvihol nad úroveň 2 400 miliárd (2,4 bilióna) dolárov..
.nech akcionári ujúkajú
Ako vybŕdnuť z tej šlamastiky, postihujúcej súčasne občanov, firmy, banky a štáty? Globálny bankový systém môže podľa Sinna získať stabilitu iba vtedy, keď sa nekompromisne presadí princíp ručenia zamedzujúci socializácii strát. Omnoho prísnejšie predpisy pre podiel vlastného na celkovom bankovom kapitáli, ako aj rigorózne obmedzenie poskytovania hypoték bez regresu sú nevyhnutným predpokladom na návrat do normálnych koľají. Banky musia povinne, pod dohľadom regulačných úradov, znížiť tak predpísaný pomer všetkých rizikových bilančných pozícií k základnému kapitálu, ako aj podiel rizikovo závažnych aktív na vlastnom kapitáli. Musí sa zvýšiť podiel vlastného kapitálu na celkovom kapitáli spoločností. Len tak sa vytvoria účinné bariéry na finančných trhoch pre morálne a spoločensky odsúdeniahodné aktivity. Správanie bánk sa zmení len vtedy, keď akcionári budú vo zvýšenej miere ručiť za aktivity „svojho“ inštitútu, keď ich straty budú naozaj bolieť, keď sa nebudú spoliehať na to, že prípadné gigantické straty zvalia na plecia daňových poplatníkov, pretože ich banka je „systémovo dôležitá“, je priveľká na bankrot.
Zisk bánk môže byť sladký, doprajme im ho; straty však musia byť trpké! To je základné posolstvo knihy profesora Sinna. Autor je publicista.
V úvode knihy profesor Sinn konštatuje, že v Spojených štátoch sa dlhé roky domnievali, že vynašli konjunkturálne perpetuum mobile. Súkromné domácnosti nesporili, firmy financovali veľkú časť svojich investícií cudzím kapitálom a štát žil takisto na dlh. Jedinou možnosťou, ako udržať financovanie takéhoto (nezdravého) modelu, bol dovoz kapitálu zo zahraničia. Keď spotrebúvate viac, ako si môžete dovoliť, musíte sa si na „prebytočný“ konzum požičať.
Previs dovozu nad vývozom vyrovnávali Američania tak, že vydávali obligácie. Tie zase kupovali štáty (banky a firmy), ktoré mali väčší export ako import. A tak Čína, Nemecko či Japonsko kupovali americké papiere ostošesť a tým (úmyselne) udržiavali v chode tú neprirodzenú mašinériu gigantickej makroekonomickej nerovnováhy.
.výbuch bomby
Rozbuškou bolo prasknutie obrovskej bubliny s nehnuteľnosťami. Najskôr ceny domov rástli ročne o vyše 10 percent. Američania sa cítili bohatší a konzumovali. A keď im nestačil zárobok, vzali si úver, ktorý založili (zvýšenou) hodnotou kúpeného domu. Snehová guľa s nehnuteľnosťami sa roztopila v polovici roku 2006. Odvtedy sa ceny domov prepadli o tretinu. Profesor Sinn hovorí o „výbuchu atómovej bomby v srdci Ameriky“. Zníženie ceny nehnuteľností spôsobil aj prepad solventnosti, kredibility občanov s nadmernou zadlženosťou, od ktorej je iba krôčik k platobnej neschopnosti, k privátnemu konkurzu. Banky majiteľom nehnuteľností nepomohli. Samy sa potácali na okraji priepasti. Tu nás Sinn berie na malý teoretický výlet: Za normálnych okolností je fungovanie bankového sektora pomerne jednoduchou záležitosťou. Z operačného hľadiska banky žijú z transferu úverov. Jedny sa špecializujú na zbieranie peňazí u sporiteľov, iné na požičiavanie peňazí. O časové a objemové zladenie oboch funkcií sa stará medzibankový obchod. Ten v čase krízy skolaboval.
.rozumní gambleri
Položiť znamienko rovnosti medzi finančný svet a stávkovú herňu, kasíno, nie je vôbec priodvážne – skôr naopak. Aktéri na finančných trhoch boli vskutku hnaní hráčskou vášňou. Nie však slepou, akú možno pozorovať v kasínach na tvárach niektorých hráčov. Profesor Sinn zdôrazňuje, že gamblerstvo investičných bánk sa pri nezaujatom pohľade opieralo o racionálny obchodný model. Malo síce zopár podobností s ruletou, ale odlišovalo sa od nej v jednej podstatnej veci: prinášalo gigantické súkromné zisky na účet celej spoločnosti. Práve tu spočíva kameň úrazu predkrízového finančného systému.
V centre konštrukcie, ktorá bola žriedlom veľkých ziskov investičných bánk, sa nachádza právny inštitút obmedzeného ručenia. Práve ono naštartúva finančné operácie so súkromným ziskom a (relatívne) nízkym ručením za straty, len do výšky základného kapitálu.
Aby sme boli spravodliví. Jedným z ústredných modelov trhového hospodárstva je práve kapitálová spoločnosť s ručením obmedzeným. Tá umožňuje obrovskú akumuláciu kapitálu, ktorá je predpokladom ekonomického blahobytu trhových demokracií. Teda – kto chce zachovať dynamiku kapitalistického systému, ten nesmie zanevrieť na kapitálové spoločnosti a na právny inštitút obmedzeného ručenia, zdôrazňuje profesor Sinn.
Tento inštitút však americké aj západoeurópske banky zmenili takým spôsobom, že v konečnom dôsledku už neručili skoro za nič. Obišli regulačné predpisy a pracovali s minimálnym množstvom vlastného kapitálu. Dôvod bol pritom viac ako jednoduchý: akcionári tlačili na čo najvyššie dividendy, aby previedli vložené peniaze do bezpečia. Cieľom bolo ponechať v banke čo najmenej finančných prostriedkov. Aby o ne – v prípade turbulencií – akcionári neprišli.
.kto neriskuje, má padáka
A tak akcionári nútili manažérov, aby sa vrhali do čoraz riskantnejších transakcií – vidinou bola maximalizácia zisku, a tým aj dividend. Proti vysokým profitom bola možnosť strát pomerne nízka, veď v prípade potreby zaskočí za veriteľov štát s daňovými prostriedkami. Členovia bankových predstavenstiev boli podľa Sinna iba figúrkami. Vzoprieť sa teoreticky mohli. Mohli sledovať konzervatívnu stratégiu a mať na zreteli vyšší vlastný kapitál. Určite by však dostali padáka na najbližšom valnom zhromaždení. Odvolala by ich dozorná rada, v ktorej sedia zástupcovia najväčších akcionárov. Z toho hľadiska sa javí úsilie politikov obmedziť bonusy bankových zamestnancov ako číry populizmus. Páku by mali zasadiť inde, u akcionárov, a zmeniť ich stimuláciu, teda radikálne zatarasiť únikový východ zvaný „zoštátnenie strát“, najmä zvýšením vlastnokapitálového podloženia finančných operácií.
Nielen Wall Street podľahla kasínovej vášni. Aj normálni ľudia z ulice začali hrať ruletu. Stali sa špekulantmi na trhu s nehnuteľnosťami. Splnili si sen o vlastných štyroch stenách. V Spojených štátoch si beriete pôžičku na dom, pričom sa vaše ručenie zvyčajne netýka celého vášho majetku či vášho aktuálneho zárobku. Ide o hypotéky bez regresie, bez osobného postihu. Keď nemôžete splácať, tak ako dlžník strácate (založenú) nehnuteľnosť. Na nej zostáva „sedieť“ príslušná banka, čo vám poskytla kredit. Američan si tak povie: Oplatí sa mi kúpiť dom, lebo keď naň nebudem mať, jednoducho ho prestanem splácať a zostane banke.
.politici chceli dobro...
Maslo na hlave za ten vývoj majú aj americkí politici. Už od 30. rokov minulého storočia bolo jedným z primárnych cieľov každej administratívy posilnenie bývania pod vlastnou strechou. Pre súčasnú krízu bolo podľa Sinna kľúčovým opatrením rozhodnutie prezidenta Billa Clintona z roku 1995, novelizovať zákon zvaný Community Reinvestment Act. Clinton chcel tou novelou bojovať proti pustnutiu niektorých častí amerických miest a prinútiť banky, aby dávali hypotéky aj sociálne slabším spoluobčanom. Banky začali poskytovať úvery na nehnuteľnosti bez ohľadu na bonitu žiadateľa. Novela mala obrovský úspech. Dopyt po nehnuteľnostiach stúpal a hodnoty domov takisto. Stavebné firmy nestačili kolaudovať nové príbytky. Druhou stranou tej mince bolo, že čoraz viac zárobkovo slabších amerických občanov malo dom, na ktorého financovanie nemali predpoklady. A tak vznikol nový trhový segment, trh pre druhotriedne kredity, na ktorom boli sústredené problematické úvery.
Banky, ktoré Clintonova novela prinútila udeľovať hypotéky hlava-nehlava, samozrejme, vedeli, na akej hre sa zúčastňujú. Riešením pre ne bol legálny trik: namiesto toho, aby trpezlivo čakali na neisté splátky od finančne nie príliš dôveryhodných klientov, premenili tie kredity na ochodovateľné cenné papiere a diferencovali ich podľa rozličných bonitných skupín. Také zúročiteľné papiere, ktorých substanciou mali byť splátky hypoték, potom predali na finančných trhoch iným bankám a finančným spoločnostiam. Tie toto cesto znovu premiesili do novovytvorených „cenných“ papierov a popridávali hypotéky z tej či onej bonitnej kategórie. Svetlo sveta uzreli papiere, pre ktoré je dnes zaužívaný pojem „toxické“.
Celosvetový trh pre collaterized debt obligations, teda údajne zabezpečené dlhopisy, explodoval. Sinn uvádza, že zatiaľ čo v roku 1995 takmer neexistoval, v roku 2002 už preskočil latku 400 miliárd dolárov a v roku 2007 sa vyšvihol nad úroveň 2 400 miliárd (2,4 bilióna) dolárov..
.nech akcionári ujúkajú
Ako vybŕdnuť z tej šlamastiky, postihujúcej súčasne občanov, firmy, banky a štáty? Globálny bankový systém môže podľa Sinna získať stabilitu iba vtedy, keď sa nekompromisne presadí princíp ručenia zamedzujúci socializácii strát. Omnoho prísnejšie predpisy pre podiel vlastného na celkovom bankovom kapitáli, ako aj rigorózne obmedzenie poskytovania hypoték bez regresu sú nevyhnutným predpokladom na návrat do normálnych koľají. Banky musia povinne, pod dohľadom regulačných úradov, znížiť tak predpísaný pomer všetkých rizikových bilančných pozícií k základnému kapitálu, ako aj podiel rizikovo závažnych aktív na vlastnom kapitáli. Musí sa zvýšiť podiel vlastného kapitálu na celkovom kapitáli spoločností. Len tak sa vytvoria účinné bariéry na finančných trhoch pre morálne a spoločensky odsúdeniahodné aktivity. Správanie bánk sa zmení len vtedy, keď akcionári budú vo zvýšenej miere ručiť za aktivity „svojho“ inštitútu, keď ich straty budú naozaj bolieť, keď sa nebudú spoliehať na to, že prípadné gigantické straty zvalia na plecia daňových poplatníkov, pretože ich banka je „systémovo dôležitá“, je priveľká na bankrot.
Zisk bánk môže byť sladký, doprajme im ho; straty však musia byť trpké! To je základné posolstvo knihy profesora Sinna. Autor je publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.