Iste, ešte ho musí schváliť parlament (17. novembra to nebude zrejme len preto, lebo bývalá koalícia presadila tento deň za štátny sviatok). Existuje len slabá pochybnosť, že parlament, navzdory hlbokým trhlinám vnútri koalície, tento „strategický“ paškvil neodhlasuje. Väčší odpor môže prísť skôr od lobistov a podnikateľských skupín, kooperujúcich so spolkom Smer-SNS-HZDS až doteraz v mieri a pokoji. Ich záujmy totiž patent Jahnátek-Fico konečne vážne ohrozuje. Veľkých beneficientov štátneho kapitalizmu, ktorí doteraz fungovali s politickou mocou v symbióze na princípe vzájomnej výhodnosti (vy nám kšefty, my vám provízie), posúva táto norma do pozície príveskov. Keby mal niekto pocit, že Fico by si rád usporiadal svoje vzťahy s „oligarchami“ podľa vzoru Putina, tento zákon mu významne pritakáva. Novácka chemička, ktorú chce vláda týmto spôsobom „zachrániť“, na veci nič nemení.
O starobylú vieru o všemohúcom štáte, ktorý vie naplánovať odbyt i produkciu, u Fica pritom až tak nejde (napokon, veľmi hlúpe poučenie z krízy, že treba „viac štátu“, si osvojili aj západnejší lídri). Špecificky slovenské je však prijímanie zákonov na jednorazové udalosti, čo je mor legislatívy a demokracie všeobecne. Debata o tomto „protikrízovom opatrení“ vlády, keby sme ju teda viedli, by pritom bola návratom ani nie o 20, ale rovno o 40 rokov, keď komunista Ota Šik navrhoval akési zmiešané vlastníctvo podnikov.
Triviálnej otázke, ako by investičnú atraktivitu Slovenska ovplyvnila možnosť štátu svojvoľne vstúpiť do každého podniku nad 500 zamestnancov, čo neexistuje naozaj nikde v Európe, je nadradený iný problém – návrh je skrz-naskrz protiústavný. Ak by totiž bolo možné, aby na základe vlastnej úvahy, že „podnik je v problémoch, hrozí mu likvidácia, ktorá by mohla mať vážne následky pre rôzne sektory“, mohla vláda akosi zasiahnuť a „uplatniť si predkupné právo“, potom článok o tom, že „vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“ môžeme z Ústavy SR rovno vyhodiť.
Tu sa už vraciame k širšiemu rámcu, ktorého pochmúrne kontúry aktualizuje okrúhlych 20 rokov slobody. Nový výtvor z dielne Jahnátka je totiž ďalším dôkazom toho, ako sa s prízrakmi minulosti, vykázanými pred 20 rokmi, doslova trhá vrece a valia sa zo všetkých strán späť do slovenskej reality. Po tragédii v justícii, „zákaze zisku“ v zdravotníctve, rozbombardovaní druhého piliera dôchodkov, „zvýchodnení“ zahraničnej politiky či blížiacom sa rozvrate verejných financií je tento „supervyvlastňovací“ zákon na najlepšej ceste stať sa ozajstným zlatým klincom rusifikácie, ktorá tu prebieha už od júna 2006.
O starobylú vieru o všemohúcom štáte, ktorý vie naplánovať odbyt i produkciu, u Fica pritom až tak nejde (napokon, veľmi hlúpe poučenie z krízy, že treba „viac štátu“, si osvojili aj západnejší lídri). Špecificky slovenské je však prijímanie zákonov na jednorazové udalosti, čo je mor legislatívy a demokracie všeobecne. Debata o tomto „protikrízovom opatrení“ vlády, keby sme ju teda viedli, by pritom bola návratom ani nie o 20, ale rovno o 40 rokov, keď komunista Ota Šik navrhoval akési zmiešané vlastníctvo podnikov.
Triviálnej otázke, ako by investičnú atraktivitu Slovenska ovplyvnila možnosť štátu svojvoľne vstúpiť do každého podniku nad 500 zamestnancov, čo neexistuje naozaj nikde v Európe, je nadradený iný problém – návrh je skrz-naskrz protiústavný. Ak by totiž bolo možné, aby na základe vlastnej úvahy, že „podnik je v problémoch, hrozí mu likvidácia, ktorá by mohla mať vážne následky pre rôzne sektory“, mohla vláda akosi zasiahnuť a „uplatniť si predkupné právo“, potom článok o tom, že „vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“ môžeme z Ústavy SR rovno vyhodiť.
Tu sa už vraciame k širšiemu rámcu, ktorého pochmúrne kontúry aktualizuje okrúhlych 20 rokov slobody. Nový výtvor z dielne Jahnátka je totiž ďalším dôkazom toho, ako sa s prízrakmi minulosti, vykázanými pred 20 rokmi, doslova trhá vrece a valia sa zo všetkých strán späť do slovenskej reality. Po tragédii v justícii, „zákaze zisku“ v zdravotníctve, rozbombardovaní druhého piliera dôchodkov, „zvýchodnení“ zahraničnej politiky či blížiacom sa rozvrate verejných financií je tento „supervyvlastňovací“ zákon na najlepšej ceste stať sa ozajstným zlatým klincom rusifikácie, ktorá tu prebieha už od júna 2006.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.