Voľakedy bola tetováž tiež v móde, ale skôr u Indiánov alebo námorníkov. Indiáni si na tvár a možno aj na celé telo dávali tetovať rozličné znaky, ktoré ich mali chrániť pred nepriateľmi. Boli to často tajomné kliky-háky a nám, civilizovaným belochom, nič nehovorili. Považovali sme ich za indiánsky folklór a trochu sme sa z nich uškŕňali. Karl May by o tom mohol povedať viac. On iste vedel, čo tie kliky-háky znamenali, on iste vedel, kde všade sa Indiáni a Indiánky dávali tetovať. Nám je známe iba to, že sa tetovali na viditeľných miestach, pretože tetovanie okrem ochrannej funkcie malo aj funkciu informatívnu. Iné to bolo u námorníkov, ktorí sa nechávali tetovať aj na miestach nie vždy, alebo aspoň nie často viditeľných. Často išlo o vyjadrenie nepriazne osudu, napríklad srdce prepichnuté dáždnikom. Kvapká z neho krv a my tušíme, že tetovaný pravdepodobne zažil nešťastie v láske. Tí, čo neboli nešťastní, mali na prsiach vytetovanú morskú pannu, alebo plachetnicu, ktorá sa volala rovnako ako ich milá a plávala do prístavu šťastia. Problém bol trochu v tom, že, ako vieme, námorníci mali milú v každom prístave, takže museli často vysvetľovať Conchite, prečo majú na prsiach vytetovanú Daisy a naopak. Takže zväčša volili nejaké univerzálne meno, povedzme Santa Barbara. Proti tej nemohla namietať ani Conchita, ani Daisy. Námorníci vraj mali tetováž aj na veľmi intímnych miestach, dámy tušia na čo myslím. Traduje sa, že jeden český námorník (Česi majú námorníkov napriek tomu, že nemajú more) mal tetováž na pohlavnom úde. V stave pokoja to bolo slovo MÁRNĚ. Ale len čo pokoj pominul, zmenilo sa to na MARiánske lázNĚ. Tak si dotyčný pripomínal domovinu. Ak rozmýšľam, čo by som si mal dať vytetovať a kde, som v rozpakoch. Voľakedy, v päťdesiatych rokoch, by bolo bývalo aktuálne nechať si na čelo vytetovať nápis ČELOM K MASÁM! A možno aj niečo apolitické, ale to už nie na čelo. Napríklad BOŽENA, PÍŠ. Keby sa ma manželka opýtala, o koho ide, povedal by som, že mám na mysli Boženu Slančíkovú – Timravu. Manželka by mi povedala, že Timrava už nežije a ja by som povedal, že mi je to ľúto, lebo písala naozaj dobre. Dobrý by bol aj nápis DVADSAŤ ROKOV PO. A viem aj, kam by som si ho dal vytetovať. Ak by ste mali nejaký lepší nápad, poraďte. Myslím, že bez tetováže už človek nemôže patriť medzi elitu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.