Nevyhnutné reformy treba hľadať v programovom vyhlásení naozaj pod lupou. Ním sa totiž tiahne červená niť: každého obšťastniť a nikoho priveľmi nepohoršiť. Ste konzervatívec? Nebojte sa, vláda zasiahne proti detskej pornografii. Ste socialista? Nebojte sa, vláda ani trochu neliberalizuje pracovné právo. Ste liberál? Znížime vám dane tak, ako to pred nami neurobil nikto. Ste zelený? Prepáčte síce, že prevádzku niektorých atómových elektrární trochu predĺžime, ale ďalej budeme masívne subvencovať obnoviteľné zdroje energie. Ste poľnohospodár? Dotácie porastú. Máte deti? Prídavky bohato zvýšime. Myslíte si, že budúcnosť je vo vzdelaní? Pridáme školstvu 12 miliárd eur navyše. Ste mladý muž? Skrátili sme vojenskú základnú službu. Ste mladá žena s dieťaťom? Ak chcete pracovať, dajte vaše dieťa do jaslí, ktoré preň postavíme.
Čo však žalostne chýba, je náčrt jasných systémových reforiem, na ktoré Nemecko v niektorých oblastiach čaká už dve-tri desaťročia.
Tromfom liberálov, ktorí sa vrátili po 11 rokoch do vlády, mala byť prestavba daňového systému, odvodov a zadlženého zdravotníctva. Do programu vlády sa naozaj dostali zmienky o tom, že za istých okolností by v budúcnosti k nejakým reformám mohlo dôjsť. No po slávnostných podpisoch sa predstavitelia CDU poponáhľali s uistením, že daňový systém ani zdravotníctvo sa určite nebudú meniť tak, ako si to vysvetľuje menší koaličný partner...
Fakt, že hlavné reformné návrhy FDP ohlodala zľava CDU, liberáli zastierajú tým, že sa chvália presadením partikulárnych návrhov. Westerwelle označil za jeden zo svojich najväčších úspechov to, že hranica majetku pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí majú nárok na štátnu podporu zvanú Hartz IV., sa zvýšila o trojnásobok. V čase krízy a veľkých neistôt sa tomu opatreniu dá rozumieť. Ale majú naň byť hrdí akurát liberáli? Ale možno len klamal obraz. FDP nie je len strana reforiem, ako sa v nemeckých pomeroch často zdá, ale najmä záujmová skupina na obsluhu vlastnej klientely (zväčša majetnejších ľudí)...
Pravičiarov iste pohladí na duši, že nová vláda prichádza s pomerne zaujímavými škrtmi daní. Budúci rok sa odbremenia nemeckí občania a firmy o 14 miliárd eur (to dohodla už predošlá veľká koalícia), od roku 2011 dokonca o 24 miliárd eur. Lenže Merkelovej partia dane znižuje bez dlhodobej vízie. Navyše, keynesiánsky sa spolieha na to, že daňové úľavy pre ľudí naštartujú spotrebu, ktorá podnieti hospodársky rast. Tento pravicový keynesianizmus, ktorého vyznávačom boli aj Bushove vlády, sa však opiera o výsostne optimistické scenáre vývoja v tých najneistejších časoch. Keďže realistickejším scenárom sa dnes zdá pomalé zotavovanie svetového hospodárstva, nemeckí konzervatívci a liberáli v skutočnosti hazardujú – riskujú, že Nemecko sa o pár rokov utopí v „maďarských“ dlhoch. A čo potom? Radikálne škrtanie výdavkov (sociálna oblasť, vzdelanie, poľnohospodárstvo) a súčasne zvyšovanie daní? Prajme Merkelovej, aby jej finančný hazard vyšiel. Ak však CDU ostane rozkročená od stredu do ľava, onedlho budeme môcť tesať do kameňa iné hlásenie: najreformnejším kancelárom, akého Nemecko v tejto dekáde malo, nebude Angela Merkel, ale dnes aj jeho materskou SPD opovrhovaný socialista Schröder. Ten pred pár rokmi Nemcom aspoň povedal, že ak chcú zachrániť svoj sociálny štát, musia byť pripravení na bolestivé zmeny...
Čo však žalostne chýba, je náčrt jasných systémových reforiem, na ktoré Nemecko v niektorých oblastiach čaká už dve-tri desaťročia.
Tromfom liberálov, ktorí sa vrátili po 11 rokoch do vlády, mala byť prestavba daňového systému, odvodov a zadlženého zdravotníctva. Do programu vlády sa naozaj dostali zmienky o tom, že za istých okolností by v budúcnosti k nejakým reformám mohlo dôjsť. No po slávnostných podpisoch sa predstavitelia CDU poponáhľali s uistením, že daňový systém ani zdravotníctvo sa určite nebudú meniť tak, ako si to vysvetľuje menší koaličný partner...
Fakt, že hlavné reformné návrhy FDP ohlodala zľava CDU, liberáli zastierajú tým, že sa chvália presadením partikulárnych návrhov. Westerwelle označil za jeden zo svojich najväčších úspechov to, že hranica majetku pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí majú nárok na štátnu podporu zvanú Hartz IV., sa zvýšila o trojnásobok. V čase krízy a veľkých neistôt sa tomu opatreniu dá rozumieť. Ale majú naň byť hrdí akurát liberáli? Ale možno len klamal obraz. FDP nie je len strana reforiem, ako sa v nemeckých pomeroch často zdá, ale najmä záujmová skupina na obsluhu vlastnej klientely (zväčša majetnejších ľudí)...
Pravičiarov iste pohladí na duši, že nová vláda prichádza s pomerne zaujímavými škrtmi daní. Budúci rok sa odbremenia nemeckí občania a firmy o 14 miliárd eur (to dohodla už predošlá veľká koalícia), od roku 2011 dokonca o 24 miliárd eur. Lenže Merkelovej partia dane znižuje bez dlhodobej vízie. Navyše, keynesiánsky sa spolieha na to, že daňové úľavy pre ľudí naštartujú spotrebu, ktorá podnieti hospodársky rast. Tento pravicový keynesianizmus, ktorého vyznávačom boli aj Bushove vlády, sa však opiera o výsostne optimistické scenáre vývoja v tých najneistejších časoch. Keďže realistickejším scenárom sa dnes zdá pomalé zotavovanie svetového hospodárstva, nemeckí konzervatívci a liberáli v skutočnosti hazardujú – riskujú, že Nemecko sa o pár rokov utopí v „maďarských“ dlhoch. A čo potom? Radikálne škrtanie výdavkov (sociálna oblasť, vzdelanie, poľnohospodárstvo) a súčasne zvyšovanie daní? Prajme Merkelovej, aby jej finančný hazard vyšiel. Ak však CDU ostane rozkročená od stredu do ľava, onedlho budeme môcť tesať do kameňa iné hlásenie: najreformnejším kancelárom, akého Nemecko v tejto dekáde malo, nebude Angela Merkel, ale dnes aj jeho materskou SPD opovrhovaný socialista Schröder. Ten pred pár rokmi Nemcom aspoň povedal, že ak chcú zachrániť svoj sociálny štát, musia byť pripravení na bolestivé zmeny...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.