V prvom rade – prijatie Lisabonskej zmluvy bude porušením všetkých princípov, na ktoré si pyšná Európa potrpí. Všetci vieme, že Lisabonská zmluva je ústavná zmluva, zbavená symbolov. Lenže ústavnú zmluvu odmietli v referende Francúzsko aj Holandsko. Preto mala byť okamžite odložená a zabudnutá, a nie zamaskovaná a obídením referenda (všade okrem Írska) znovu prijatá. Toto nie je škvrna, ale diskvalifikácia celej Lisabonskej zmluvy. Nevznikla totiž z vôle ľudu, ale jej hanebným obídením.
Ďalej – dokonca ani Lisabonská zmluva neprešla v jedinom referende, ktoré o nej bolo – aj v ňom ju odmietli Íri. A keďže sa vyžadoval súhlas všetkých krajín EÚ, v tej chvíli mala byť aj Lisabonská zmluva odložená a zabudnutá. Také boli všetkými odsúhlasené pravidlá. Lenže ona odložená a zabudnutá nebola – Íri boli dotlačení k opakovaniu referenda, pretože výsledok ich prvého hlasovania európskej utópii nevyhovoval. Tento spôsob rozhodovania bol ďalším pošliapaním princípov, na ktorých Európa stála. Znie to ešte trochu divne, ale realita to opakovane dosvedčuje – toto už nie je spoločenstvo slobodných štátov, ktoré sa riadi dohodami a pravidlami, ale čosi ako Sovietsky zväz s ľudskou tvárou.
Po tom, čo bol minulý týždeň jednou výnimkou skrotený aj Václav Klaus, je jasné, že Lisabonská zmluva bude koncom roka platná. Európa tým začína experiment, v ktorom sa realita národných štátov nahrádza snom o európskom národe, vôľa ľudu je striedaná vôľou privilegovanej triedy expertov, byrokratov a politikov, a vládu pravidiel poráža tyrania účelu. Je to iná Európa ako doteraz. Veľa šťastia, ale je to Európa, ktorá je menej slobodná.
Ale nielen Európa sa pri Lisabone obnažila. Aj my.
Václav Klaus vzdoroval ako nikto. Išiel proti väčšine, proti parlamentu, vláde aj médiám, nechal sa dokonca nazývať vlastizradcom (českí intelektuáli a viaceré médiá tu nezapreli svoje totalitné myslenie), ale napokon žiadal len jednu výnimku. Populisticky hovoril, že sa týka Benešových dekrétov, v skutočnosti ňou ochránil Česko pred socializmom v odborárskych právach. Šikovné. Lenže on, zásadný odporca Lisabonskej zmluvy ako celku, sa tým uspokojil s omrvinkami výnimky. Nevytrval, nepočkal na voľby v Británii a možné referendum, sľubované konzervatívcami. Poddal sa.
Zajtra tak Klaus podpíše niečo, s čím hlboko nesúhlasí. A nie je to zodpovednosť štátnika, ktorá rozhodla. To len jeho rozumné výhrady k Lisabonskej zmluve boli prevýšené nerozumným dôrazom na vlastné ja. Vraj nemal inú možnosť. Ale mal. Mohol vytrvať, alebo mohol odstúpiť. Ak je Lisabon naozaj taká zásadná vec – a to veru je – bolo by to primerané. Lenže ako vysoko Klaus zo začiatku vyskakoval, tak nízko napokon dopadol. Škoda.
A my, tu, v provincii? Tá ničota sa takmer nedá zniesť.
Robert Fico chcel Klausovu výnimku vetovať, ak ju nedostane aj Slovensko. „Buď budeme na Európskej rade vetovať český návrh, alebo budeme trvať na tom, aby sa vzťahoval aj na Slovensko,“ vravel. Návrh sa na Slovensko nevzťahuje, a nikto nič nevetoval. Toto je vlastenectvo vlády. Krčmové, prázdne, lacné, poddanské. Ale čert ber túto vládu.
Čo robila celé roky opozícia? Klaus presadil omrvinku, a stiahol chvost. Ale čo presadzoval Dzurinda? A KDH? A SMK? Ani len trápnu výnimku. Nič. S Lisabonom či bez neho, s referendom či cez parlament, všetko je nám jedno. Hlavne, že plynú eurodotácie a západné montážne haly a európske štandardy, ktoré nás majú zachrániť pred nami samými. Nezachránia.
Európa sa Lisabonom vydala na nebezpečný chodník, kde nevládnu pravidlá, ale utópia. A my? Ostávame za pecou.
Ďalej – dokonca ani Lisabonská zmluva neprešla v jedinom referende, ktoré o nej bolo – aj v ňom ju odmietli Íri. A keďže sa vyžadoval súhlas všetkých krajín EÚ, v tej chvíli mala byť aj Lisabonská zmluva odložená a zabudnutá. Také boli všetkými odsúhlasené pravidlá. Lenže ona odložená a zabudnutá nebola – Íri boli dotlačení k opakovaniu referenda, pretože výsledok ich prvého hlasovania európskej utópii nevyhovoval. Tento spôsob rozhodovania bol ďalším pošliapaním princípov, na ktorých Európa stála. Znie to ešte trochu divne, ale realita to opakovane dosvedčuje – toto už nie je spoločenstvo slobodných štátov, ktoré sa riadi dohodami a pravidlami, ale čosi ako Sovietsky zväz s ľudskou tvárou.
Po tom, čo bol minulý týždeň jednou výnimkou skrotený aj Václav Klaus, je jasné, že Lisabonská zmluva bude koncom roka platná. Európa tým začína experiment, v ktorom sa realita národných štátov nahrádza snom o európskom národe, vôľa ľudu je striedaná vôľou privilegovanej triedy expertov, byrokratov a politikov, a vládu pravidiel poráža tyrania účelu. Je to iná Európa ako doteraz. Veľa šťastia, ale je to Európa, ktorá je menej slobodná.
Ale nielen Európa sa pri Lisabone obnažila. Aj my.
Václav Klaus vzdoroval ako nikto. Išiel proti väčšine, proti parlamentu, vláde aj médiám, nechal sa dokonca nazývať vlastizradcom (českí intelektuáli a viaceré médiá tu nezapreli svoje totalitné myslenie), ale napokon žiadal len jednu výnimku. Populisticky hovoril, že sa týka Benešových dekrétov, v skutočnosti ňou ochránil Česko pred socializmom v odborárskych právach. Šikovné. Lenže on, zásadný odporca Lisabonskej zmluvy ako celku, sa tým uspokojil s omrvinkami výnimky. Nevytrval, nepočkal na voľby v Británii a možné referendum, sľubované konzervatívcami. Poddal sa.
Zajtra tak Klaus podpíše niečo, s čím hlboko nesúhlasí. A nie je to zodpovednosť štátnika, ktorá rozhodla. To len jeho rozumné výhrady k Lisabonskej zmluve boli prevýšené nerozumným dôrazom na vlastné ja. Vraj nemal inú možnosť. Ale mal. Mohol vytrvať, alebo mohol odstúpiť. Ak je Lisabon naozaj taká zásadná vec – a to veru je – bolo by to primerané. Lenže ako vysoko Klaus zo začiatku vyskakoval, tak nízko napokon dopadol. Škoda.
A my, tu, v provincii? Tá ničota sa takmer nedá zniesť.
Robert Fico chcel Klausovu výnimku vetovať, ak ju nedostane aj Slovensko. „Buď budeme na Európskej rade vetovať český návrh, alebo budeme trvať na tom, aby sa vzťahoval aj na Slovensko,“ vravel. Návrh sa na Slovensko nevzťahuje, a nikto nič nevetoval. Toto je vlastenectvo vlády. Krčmové, prázdne, lacné, poddanské. Ale čert ber túto vládu.
Čo robila celé roky opozícia? Klaus presadil omrvinku, a stiahol chvost. Ale čo presadzoval Dzurinda? A KDH? A SMK? Ani len trápnu výnimku. Nič. S Lisabonom či bez neho, s referendom či cez parlament, všetko je nám jedno. Hlavne, že plynú eurodotácie a západné montážne haly a európske štandardy, ktoré nás majú zachrániť pred nami samými. Nezachránia.
Európa sa Lisabonom vydala na nebezpečný chodník, kde nevládnu pravidlá, ale utópia. A my? Ostávame za pecou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.