Barack Obama nie je politická naivka. Nebojí sa použiť zbrane. Prečo to odrazu musí zdôrazňovať?
Ortuť na amerických predvolebných teplomeroch ukazuje nové výšky. Kým republikáni majú čo robiť, aby svojho najsľubnejšieho kandidáta, liberála Rudyho Giulianiho, spravili prijateľným pre svoju konzervatívnejšiu voličskú základňu, demokrati stoja pred dilemou. Koho vyšlú do zápasu o Biely dom? Budú Američania voliť čierneho muža alebo bielu ženu?
Oválnej pracovni zatiaľ nešéfoval ani prezident čiernej pleti, ani v sukni, takže rozhodovanie to bude pozoruhodné. Zatiaľ v prieskumoch vedie Hillary Clinton. Nespomaľujú ju ani obvinenia zo zakladania novej prezidentskej dynastie, ani „ženský faktor“. Tí Američania, ktorí chcú tak či onak voliť demokratického kandidáta, si zrejme povedali, že dnes je potrebný silný líder – a je im jedno, že sila má tentoraz podobu ženy.
Imidž tvrdej, ambicióznej a (všetkého) schopnej političky prischol Hillary dávno. Chvíľu to vyzeralo, že pred voľbami sa ho bude musieť zbaviť, aby ju Američania, často väčší tradicionalisti než Európania, volili. Ale len chvíľu. Dnes je jasné, že Spojené štáty si za prezidenta vyberú najskôr človeka, ktorého vystihuje výraz troubleshooter. Akčného riešiteľa problémov.
Hádanka, kto z dvojice Hillary a Barack stelesňuje troubleshootera lepšie, nie je ťažká. Barack Obama pôsobí skôr ako politik, z ktorého holubičieho pohľadu si každý prečíta, čo chce. Hillary je oproti nemu na pohľad hotová „harpya“ – ale práve to jej získava body. A tak sa Barack Obama začal snažiť aj na tomto fronte. Vyhlásil, že nezaváha pred vyslaním vojenských jednotiek do Pakistanu, ak to bude potrebné na zlikvidovanie teroristov ukrytých v tejto krajine. Urobí to, povedal, aj bez povolenia tamojšej vlády – ak sa tá na radikálny krok proti teroristom nezmôže sama.
Nečudo, že sa tak usiluje. Nedávno povedal, že počas prvého roka svojho prezidentovania by sa bol ochotný stretnúť s lídrami tzv. rogue states bez akýchkoľvek predchádzajúcich podmienok. Hillary Clinton mu za to uštedrila výčitku za politickú naivitu a nezodpovednosť. V situácii, keď sa aj republikán Rudy Giuliani profiluje ako akčný líder a hrozba terorizmu očividne neklesá, je viac než možné, že ten, kto získa imidž najväčšieho troubleshootera, voľby vyhrá. Demokrati sa proti republikánom najprv vymedzili ako takmer pacifisti, a dnes ich kandidáti zápasia o imidž „jastraba“. Paradoxov nie je asi nikdy dosť.
.marína Gálisová
Ortuť na amerických predvolebných teplomeroch ukazuje nové výšky. Kým republikáni majú čo robiť, aby svojho najsľubnejšieho kandidáta, liberála Rudyho Giulianiho, spravili prijateľným pre svoju konzervatívnejšiu voličskú základňu, demokrati stoja pred dilemou. Koho vyšlú do zápasu o Biely dom? Budú Američania voliť čierneho muža alebo bielu ženu?
Oválnej pracovni zatiaľ nešéfoval ani prezident čiernej pleti, ani v sukni, takže rozhodovanie to bude pozoruhodné. Zatiaľ v prieskumoch vedie Hillary Clinton. Nespomaľujú ju ani obvinenia zo zakladania novej prezidentskej dynastie, ani „ženský faktor“. Tí Američania, ktorí chcú tak či onak voliť demokratického kandidáta, si zrejme povedali, že dnes je potrebný silný líder – a je im jedno, že sila má tentoraz podobu ženy.
Imidž tvrdej, ambicióznej a (všetkého) schopnej političky prischol Hillary dávno. Chvíľu to vyzeralo, že pred voľbami sa ho bude musieť zbaviť, aby ju Američania, často väčší tradicionalisti než Európania, volili. Ale len chvíľu. Dnes je jasné, že Spojené štáty si za prezidenta vyberú najskôr človeka, ktorého vystihuje výraz troubleshooter. Akčného riešiteľa problémov.
Hádanka, kto z dvojice Hillary a Barack stelesňuje troubleshootera lepšie, nie je ťažká. Barack Obama pôsobí skôr ako politik, z ktorého holubičieho pohľadu si každý prečíta, čo chce. Hillary je oproti nemu na pohľad hotová „harpya“ – ale práve to jej získava body. A tak sa Barack Obama začal snažiť aj na tomto fronte. Vyhlásil, že nezaváha pred vyslaním vojenských jednotiek do Pakistanu, ak to bude potrebné na zlikvidovanie teroristov ukrytých v tejto krajine. Urobí to, povedal, aj bez povolenia tamojšej vlády – ak sa tá na radikálny krok proti teroristom nezmôže sama.
Nečudo, že sa tak usiluje. Nedávno povedal, že počas prvého roka svojho prezidentovania by sa bol ochotný stretnúť s lídrami tzv. rogue states bez akýchkoľvek predchádzajúcich podmienok. Hillary Clinton mu za to uštedrila výčitku za politickú naivitu a nezodpovednosť. V situácii, keď sa aj republikán Rudy Giuliani profiluje ako akčný líder a hrozba terorizmu očividne neklesá, je viac než možné, že ten, kto získa imidž najväčšieho troubleshootera, voľby vyhrá. Demokrati sa proti republikánom najprv vymedzili ako takmer pacifisti, a dnes ich kandidáti zápasia o imidž „jastraba“. Paradoxov nie je asi nikdy dosť.
.marína Gálisová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.