Asi najznámejším príkladom tohto paradoxu je spis talianskeho stredovekého učenca Giordana Bruna De l'Infinito, Universo e Mondi, v ktorom roku 1584 formuloval na tú dobu naozaj prevratný kacírsky názor. V skratke: „Vesmír je nekonečný, nachádza sa v ňom nekonečné množstvo svetov a tie sú obývané inteligentnými bytosťami“.
Dôsledok? V roku 1600 Bruna pre jeho názory, ktoré opakovane odmietol odvolať, v Ríme upálili. Z pohľadu vtedajšej inkvizície, ale aj z pohľadu dnešnej vedy sa Bruno dopustil vážneho prehrešku. Svoje tvrdenia totiž nemal podložené nijakými pozorovacími či teoretickými dôkazmi.
A, pravdu povediac, ťažko ich mohol mať. Veď napríklad o astronomickom ďalekohľade v tom čase ešte nik ani nechyroval. A aj keď už ľudia ďalekohľad mali, uvidieť ním planéty iných hviezd vôbec nebolo jednoduché. Trvalo to viac ako 400 rokov, kým astronómovia získali presvedčivé dôkazy o tom, že nielen Slnko, ale aj iné hviezdy majú planéty.
.ako uvidieť neviditeľné
V roku 1995 astronómovia M. Mayor a D. Queloz zo Ženevskej univerzity presvedčivo ukázali, že okolo hviezdy s menom 51 Pegasi – slabučkej, ale okom ešte viditeľnej hviezdy v súhvezdí Pegasa – obieha objekt, ktorý rozhodne nemôže byť inou hviezdou. A hoci sú podmienky panujúce na povrchu tohto objektu pre život, ako ho poznáme my, zničujúce (teplota až 1 300 Kelvinov), predsa ide o planétu obiehajúcu okolo tejto hviezdy tak ako Zem obieha okolo Slnka.
Presvedčivé zistenie švajčiarskych astronómov spôsobilo v astronómii výrazný rozruch a odštartovalo systematické a intenzívne ďalších planét pri hviezdach. Výsledky sa dostavujú v čoraz rýchlejšom slede – dnes už poznáme viac ako 400 podobných objektov. Nazývame ich extrasolárnymi planétami a aj keď neposkytujú konečnú odpoveď na veľkú otázku existencie mimozemského života, predsa len presvedčivo dokazujú, že planetárne sústavy existujú aj pri iných hviezdach.
Asi najpozoruhodnejšie na objave týchto planét je, že väčšinu z nich v skutočnosti vôbec nevidíme, a to ani najlepšími ďalekohľadmi. Dôvod je jednoduchý – hviezdy sú zvyčajne mnoho miliónkrát jasnejšie ako ich planéty a okrem toho je vzdialenosť planét od ich hviezd taká malá, že dnes ani tými najväčšími ďalekohľadmi nedokážeme drvivú väčšinu hviezd a ich planét navzájom rozlíšiť ako dve žiarivé bodky na oblohe.
Ako sme teda extrasolárne planéty objavili? Ak to chceme vysvetliť, musíme sa priznať k jednému nepravdivému tvrdeniu, ktorého sme sa tu dopustili. Klamali sme, keď sme tvrdili, že planéty obiehajú okolo hviezd – hviezda i jej planéta v skutočnosti obiehajú okolo spoločného hmotného stredu. Keďže hviezda je v porovnaní s planétou omnoho hmotnejšia, tento spoločný hmotný stred sa často nachádza vnútri samotnej hviezdy, no nie je totožný s jej geometrickým stredom. Vďaka tomu je pri pozorovaní hviezdy s planétou možné zistiť, že táto hviezda sa pravidelne pohybuje raz k nám a inokedy od nás.
Dnes vieme merať vzájomnú rýchlosť pozorovateľa a hviezdy s neuveriteľnou presnosťou jedného metra za sekundu, a to napriek tomu, že hviezdy sú od nás vzdialené aj desiatky svetelných rokov. Dokážeme to vďaka tomu, že vlnová dĺžka svetla sa odlišuje od vlnovej dĺžky, s akou bolo svetlo v skutočnosti vyžiarené. Rozdiel medzi vyžiarenou a prijatou vlnovou dĺžkou je daný rýchlosťou, akou sa voči sebe zdroj a príjemca vlnenia pohybujú.
Tak ako naše ucho rozoznáva zmenu výšky tónu sirény sanitky prechádzajúcej okolo nás, tak dokážu spektrometre merať v spektre hviezd posun spektrálnych čiar raz ku kratším (pohyb k nám) a raz k dlhším (pohyb od nás) vlnovým dĺžkam. Na základe tohto takzvaného Dopplerovho javu sa dá usúdiť, či má hviezda planétu. Presnejšie povedané, na základe Dopplerovho javu sa dá overiť, či je stred hviezdy totožný s hmotným stredom celej gravitačne viazanej sústavy hviezdy.
Dôkaz o tom, že sledovaný pohyb hviezdy má naozaj na svedomí planéta, je možné dostať až analýzou mnohých pozorovaní hviezdy získaných počas obehu týchto dvoch telies okolo ich hmotného stredu. Vlastný pohyb planéty však sledovať nedokážeme, jej svetlo je mnohonásobne slabšie a zvyčajne ho pri pozorovaniach nedokážeme oddeliť od svetla samotnej hviezdy. Existenciu Brunových svetov takto vieme dokázať, no väčšinu z nich nedokážeme ešte ani dnes sledovať priamo.
V prípade niektorých planetárnych sústav existuje unikátna možnosť sledovať zo Zeme, ako planéta prechádza počas svojho obehu okolo svojej hviezdy raz popred hviezdu a raz poza ňu. Prejavuje sa to raz v súčte jasností hviezdy a planéty a v súčte spektier oboch objektov (keď je planéta z nášho pohľadu pred hviezdou ) a inokedy v pozorovanej jasnosti a spektre samotnej hviezdy (keď je planéta za hviezdou). Takéto zákrytové systémy sú najvhodnejšie na zisťovanie veľmi presných informácií o planétach, ktoré sú so svojou hviezdou vzdialené od nás i stovky svetelných rokov – a to vrátane chemického zloženia atmosfér týchto planét.
.ako uvidieť obývateľné
Prvotné nadšenie z Brunových svetov – planét pri iných hviezdach – časom vystriedalo rozčarovanie tých, ktorí čakali, že objavíme čoskoro i svety s Brunovými inteligentnými bytosťami. Drvivá väčšina objavených planét sa totiž nepodobá na našu Zem. Rozmermi a svojím plynným zložením sú podobné skôr na planétu Jupiter a podmienky na tých planétach sa ukázali ešte nehostinnejšie ako na našom Merkúre. Prvé objavené Brunove svety – nazývané horúcimi Jupitermi – nesľubovali rýchle potvrdenie poslednej časti jeho odvážnej predpovede.
Tých doterajších viac ako 400 známych planét predstavuje naozaj pozoruhodnú zbierku: nachádzajú sa pri najrôznejších typoch hviezd (i pri takých, pri ktorých sme ich vôbec neočakávali), majú rôzne hmotnosti a zloženie (podobajú sa na Merkúr, ale i Neptún) a už sme našli aj planetárne sústavy s viacerými planétami okolo jednej hviezdy (ako naša „domáca“ planetárna sústava). A to boli preskúmané len prvé desaťtisíce hviezd z nášho najbližšieho okolia.
Vďaka novým špecializovaným družiciam na hľadanie extrasolárnych planét, ako sú nedávno vypustená francúzska COROT a americká KEPLER, sa iste zoznam týchto planét rozšíri. A čoskoro možno objavíme aj planétu podobnú našej Zemi. Stále zlepšenia astronomických ďalekohľadov a prístrojov na sledovanie spektier hviezd podporujú náš optimizmus a naďalej udržujú napätie v tomto astronomicko-detektívnom pátraní.
Začiatkom tretieho tisícročia sme pomocou takýchto prístrojov začali objavovať planéty, ktoré sa našej Zemi stále viac a viac podobajú – rozmermi i podmienkami, ktoré na nich panujú. Názvy „MU Area c“ či „Gliese 976 e“ nepripomínajú laikom rozhodne nič mimoriadne, pre astronómov sú však celebritami najväčšieho kalibru. Našej Zemi sa podobajú natoľko, že sa zdá už len otázkou času, keď nájdeme planéty, ktoré sa budú podobať Zemi úplne.
Tieto planéty by sa mali podobať Zemi nielen len svojím zložením a vhodnou vzdialenosťou od hviezdy, ale aj tým, že by sa dostatočne dlho nachádzali v takzvanej obývateľnej zóne okolia hviezdy a že by obsahovali všetko potrebné na vznik organických látok a možno i života. Z tohto hľadiska je určite zaujímavá informácia, že na planéte „HD 189733 b“ boli v roku 2007 nájdené voda a metán – dve zlúčeniny, bez ktorých si vznik života na Zemi nevieme predstaviť. Táto planéta je síce na naše pomery príliš horúca, detektívka však určite naberá na dramatickosti – vieme ako jednoznačne zistiť prítomnosť takých zlúčenín na planétach mimo našej Slnečnej sústavy!
Iné svety Giordana Bruna teda existujú. Tentoraz už nie ako výsledok filozofickej iluminácie, ale ako overený výsledok našich pozorovaní. A ako je to s ostatokom Brunovej predpovede? Zaujíma vás odpoveď i na otázku existencie iných civilizácií? Vyčkajte. Usilovne sa na tom pracuje a raz možno bude i táto veľká otázka zodpovedaná. A potom bude pocit pri pohľade na nočnú oblohu úplne iný ako dnes...
Autor je astronóm.
Dôsledok? V roku 1600 Bruna pre jeho názory, ktoré opakovane odmietol odvolať, v Ríme upálili. Z pohľadu vtedajšej inkvizície, ale aj z pohľadu dnešnej vedy sa Bruno dopustil vážneho prehrešku. Svoje tvrdenia totiž nemal podložené nijakými pozorovacími či teoretickými dôkazmi.
A, pravdu povediac, ťažko ich mohol mať. Veď napríklad o astronomickom ďalekohľade v tom čase ešte nik ani nechyroval. A aj keď už ľudia ďalekohľad mali, uvidieť ním planéty iných hviezd vôbec nebolo jednoduché. Trvalo to viac ako 400 rokov, kým astronómovia získali presvedčivé dôkazy o tom, že nielen Slnko, ale aj iné hviezdy majú planéty.
.ako uvidieť neviditeľné
V roku 1995 astronómovia M. Mayor a D. Queloz zo Ženevskej univerzity presvedčivo ukázali, že okolo hviezdy s menom 51 Pegasi – slabučkej, ale okom ešte viditeľnej hviezdy v súhvezdí Pegasa – obieha objekt, ktorý rozhodne nemôže byť inou hviezdou. A hoci sú podmienky panujúce na povrchu tohto objektu pre život, ako ho poznáme my, zničujúce (teplota až 1 300 Kelvinov), predsa ide o planétu obiehajúcu okolo tejto hviezdy tak ako Zem obieha okolo Slnka.
Presvedčivé zistenie švajčiarskych astronómov spôsobilo v astronómii výrazný rozruch a odštartovalo systematické a intenzívne ďalších planét pri hviezdach. Výsledky sa dostavujú v čoraz rýchlejšom slede – dnes už poznáme viac ako 400 podobných objektov. Nazývame ich extrasolárnymi planétami a aj keď neposkytujú konečnú odpoveď na veľkú otázku existencie mimozemského života, predsa len presvedčivo dokazujú, že planetárne sústavy existujú aj pri iných hviezdach.
Asi najpozoruhodnejšie na objave týchto planét je, že väčšinu z nich v skutočnosti vôbec nevidíme, a to ani najlepšími ďalekohľadmi. Dôvod je jednoduchý – hviezdy sú zvyčajne mnoho miliónkrát jasnejšie ako ich planéty a okrem toho je vzdialenosť planét od ich hviezd taká malá, že dnes ani tými najväčšími ďalekohľadmi nedokážeme drvivú väčšinu hviezd a ich planét navzájom rozlíšiť ako dve žiarivé bodky na oblohe.
Ako sme teda extrasolárne planéty objavili? Ak to chceme vysvetliť, musíme sa priznať k jednému nepravdivému tvrdeniu, ktorého sme sa tu dopustili. Klamali sme, keď sme tvrdili, že planéty obiehajú okolo hviezd – hviezda i jej planéta v skutočnosti obiehajú okolo spoločného hmotného stredu. Keďže hviezda je v porovnaní s planétou omnoho hmotnejšia, tento spoločný hmotný stred sa často nachádza vnútri samotnej hviezdy, no nie je totožný s jej geometrickým stredom. Vďaka tomu je pri pozorovaní hviezdy s planétou možné zistiť, že táto hviezda sa pravidelne pohybuje raz k nám a inokedy od nás.
Dnes vieme merať vzájomnú rýchlosť pozorovateľa a hviezdy s neuveriteľnou presnosťou jedného metra za sekundu, a to napriek tomu, že hviezdy sú od nás vzdialené aj desiatky svetelných rokov. Dokážeme to vďaka tomu, že vlnová dĺžka svetla sa odlišuje od vlnovej dĺžky, s akou bolo svetlo v skutočnosti vyžiarené. Rozdiel medzi vyžiarenou a prijatou vlnovou dĺžkou je daný rýchlosťou, akou sa voči sebe zdroj a príjemca vlnenia pohybujú.
Tak ako naše ucho rozoznáva zmenu výšky tónu sirény sanitky prechádzajúcej okolo nás, tak dokážu spektrometre merať v spektre hviezd posun spektrálnych čiar raz ku kratším (pohyb k nám) a raz k dlhším (pohyb od nás) vlnovým dĺžkam. Na základe tohto takzvaného Dopplerovho javu sa dá usúdiť, či má hviezda planétu. Presnejšie povedané, na základe Dopplerovho javu sa dá overiť, či je stred hviezdy totožný s hmotným stredom celej gravitačne viazanej sústavy hviezdy.
Dôkaz o tom, že sledovaný pohyb hviezdy má naozaj na svedomí planéta, je možné dostať až analýzou mnohých pozorovaní hviezdy získaných počas obehu týchto dvoch telies okolo ich hmotného stredu. Vlastný pohyb planéty však sledovať nedokážeme, jej svetlo je mnohonásobne slabšie a zvyčajne ho pri pozorovaniach nedokážeme oddeliť od svetla samotnej hviezdy. Existenciu Brunových svetov takto vieme dokázať, no väčšinu z nich nedokážeme ešte ani dnes sledovať priamo.
V prípade niektorých planetárnych sústav existuje unikátna možnosť sledovať zo Zeme, ako planéta prechádza počas svojho obehu okolo svojej hviezdy raz popred hviezdu a raz poza ňu. Prejavuje sa to raz v súčte jasností hviezdy a planéty a v súčte spektier oboch objektov (keď je planéta z nášho pohľadu pred hviezdou ) a inokedy v pozorovanej jasnosti a spektre samotnej hviezdy (keď je planéta za hviezdou). Takéto zákrytové systémy sú najvhodnejšie na zisťovanie veľmi presných informácií o planétach, ktoré sú so svojou hviezdou vzdialené od nás i stovky svetelných rokov – a to vrátane chemického zloženia atmosfér týchto planét.
.ako uvidieť obývateľné
Prvotné nadšenie z Brunových svetov – planét pri iných hviezdach – časom vystriedalo rozčarovanie tých, ktorí čakali, že objavíme čoskoro i svety s Brunovými inteligentnými bytosťami. Drvivá väčšina objavených planét sa totiž nepodobá na našu Zem. Rozmermi a svojím plynným zložením sú podobné skôr na planétu Jupiter a podmienky na tých planétach sa ukázali ešte nehostinnejšie ako na našom Merkúre. Prvé objavené Brunove svety – nazývané horúcimi Jupitermi – nesľubovali rýchle potvrdenie poslednej časti jeho odvážnej predpovede.
Tých doterajších viac ako 400 známych planét predstavuje naozaj pozoruhodnú zbierku: nachádzajú sa pri najrôznejších typoch hviezd (i pri takých, pri ktorých sme ich vôbec neočakávali), majú rôzne hmotnosti a zloženie (podobajú sa na Merkúr, ale i Neptún) a už sme našli aj planetárne sústavy s viacerými planétami okolo jednej hviezdy (ako naša „domáca“ planetárna sústava). A to boli preskúmané len prvé desaťtisíce hviezd z nášho najbližšieho okolia.
Vďaka novým špecializovaným družiciam na hľadanie extrasolárnych planét, ako sú nedávno vypustená francúzska COROT a americká KEPLER, sa iste zoznam týchto planét rozšíri. A čoskoro možno objavíme aj planétu podobnú našej Zemi. Stále zlepšenia astronomických ďalekohľadov a prístrojov na sledovanie spektier hviezd podporujú náš optimizmus a naďalej udržujú napätie v tomto astronomicko-detektívnom pátraní.
Začiatkom tretieho tisícročia sme pomocou takýchto prístrojov začali objavovať planéty, ktoré sa našej Zemi stále viac a viac podobajú – rozmermi i podmienkami, ktoré na nich panujú. Názvy „MU Area c“ či „Gliese 976 e“ nepripomínajú laikom rozhodne nič mimoriadne, pre astronómov sú však celebritami najväčšieho kalibru. Našej Zemi sa podobajú natoľko, že sa zdá už len otázkou času, keď nájdeme planéty, ktoré sa budú podobať Zemi úplne.
Tieto planéty by sa mali podobať Zemi nielen len svojím zložením a vhodnou vzdialenosťou od hviezdy, ale aj tým, že by sa dostatočne dlho nachádzali v takzvanej obývateľnej zóne okolia hviezdy a že by obsahovali všetko potrebné na vznik organických látok a možno i života. Z tohto hľadiska je určite zaujímavá informácia, že na planéte „HD 189733 b“ boli v roku 2007 nájdené voda a metán – dve zlúčeniny, bez ktorých si vznik života na Zemi nevieme predstaviť. Táto planéta je síce na naše pomery príliš horúca, detektívka však určite naberá na dramatickosti – vieme ako jednoznačne zistiť prítomnosť takých zlúčenín na planétach mimo našej Slnečnej sústavy!
Iné svety Giordana Bruna teda existujú. Tentoraz už nie ako výsledok filozofickej iluminácie, ale ako overený výsledok našich pozorovaní. A ako je to s ostatokom Brunovej predpovede? Zaujíma vás odpoveď i na otázku existencie iných civilizácií? Vyčkajte. Usilovne sa na tom pracuje a raz možno bude i táto veľká otázka zodpovedaná. A potom bude pocit pri pohľade na nočnú oblohu úplne iný ako dnes...
Autor je astronóm.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.